Dvadsiata deviata nedeľa "cez rok"

Ježiš nikomu nestavia do cesty pasce, naopak, svojím príkladom nás učí správne sa zorientovať

Zaiste všetci máme skúsenosť, že nás niekto chcel či podchytil v reči. Už deti vedia klásť otázky tak, že dospelí musia zvážiť každé slovo. V živote sa môžeme ocitnúť v nepríjemných situáciách, keď vieme, že sme oslovení tak, že každá odpoveď bude zneužitá proti nám. Je to nepríjemná situácia pre politika, biskupa i pre nás.

O takej situácii hovorí evanjelium, keď učeníci farizejov a herodiánov chcú Ježiša podchytiť v reči a pýtajú sa ho: „Čo si myslíš: Slobodno platiť cisárovi daň, či nie“ (Mt 22,17)?
Od začiatku verejného účinkovania im Ježiš prekáža. Najmä preto, že odhalil ich pokrytectvo. Hnev proti Ježišovi spojil ináč proti sebe nepriateľsky zmýšľajúcich farizejov s herodiánmi a saducejmi. Prekážalo im Ježišovo učenie, že „prišiel volať hriešnikov“. Ježiša chcú preto ukrižovať. Potrebujú ho preto podchytiť v reči. Volia známu podlú taktiku. Prichádzajú za Ježišom s pokryteckou chválou: „Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu a podľa pravdy učíš Božej ceste“ (Mt 22,16). Pre Ježiša pripravia otázku tak, že nech odpovie “áno“ či “nie“, každá odpoveď bude zneužitá proti nemu. Židia nenávidia Rimanov, pretože okupujú národ. Každý dospelý Žid musí platiť cisárovi daň. Otázka znie: „Čo si myslíš: Slobodno platiť cisárovi daň, či nie“ (Mt 22,17)? Zabudli, neuvedomili si, mali zatemnený rozum, že Ježiš o sebe nielen povedal, ale to aj dokázal, že je Boží Syn? Ježiš vždy vraví pravdu a podľa pravdy učí Božej ceste. Farizeji, herodiáni i saduceji zmýšľajú tak, že keď Ježiš povie “áno“, to znamená, že Židia musia platiť daň cisárovi, a Ježiš stratí dobré meno u ľudí a budú ho považovať za zradcu, za nepriateľa národa. Ak povie Ježiš “nie“, neslobodno platiť daň cisárovi, obžalujú ho u miestodržiteľa Poncia Piláta ako buriča. Nepriatelia Ježiša nevedia, že sa blíži chvíľa, pre ktorú prišiel na zem a oni svojím vedomím a dobrovoľným správaním plnia jeho vôľu. Ježiš zomrie aj za nich, aby ich vykúpil a spasil. Aj teraz, keď Ježiša chcú podchytiť v reči, neprestáva ich milovať. Jeho odpoveď na otázky je božsky múdra. Nerieši ňou právnu otázku, platiť či neplatiť, ba nerieši ani otázku vzťahov Cirkvi a štátu, ale aby ho uznali za predpovedaného Mesiáša, za najvyššieho Pána a Boha. Ježiš Mesiášom je aj vtedy, a bude vždy, aj keď ho ako Mesiáša neprijmú. Ježiš nemôže padnúť do žiadnej pasce. Poukázaním na obraz a nápis na minci a slovami: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu“ (Mt 22,21), vysvetľuje a učí, že za normálnych okolností cisár a Boh nestoja proti sebe. Cisár – spravodlivým zákonom zvolená moc – má svoje práva, ktoré dobrý občan, kresťan katolík rešpektuje. Preto je kresťan lojálny voči zákonitej vláde. Z toho pre kresťana vyplýva, že má svoje práva, ale aj svoje povinnosti. Kresťan je občanom dvoch svetov, má dvojaké občianstvo. Kresťan má zodpovednosť voči svetskej moci, ale nadovšetko voči Bohu. Viere kresťana neprekáža, keď si plní povinnosti voči svetskej moci, ktorá je zákonitá. Každý kresťan má právo angažovať sa v politickom, hospodárskom, kultúrnom živote, keď to neohrozuje jeho spásu.

Čo je výslovne proti vôli Božej, s tým kresťan nemôže súhlasiť. Kresťan nemôže súhlasiť s takými zákonmi, ktoré odporujú vôli Božej. Vôľu Božiu kresťan pozná zo Svätého písma a tradície Cirkvi. Preto Učiteľský úrad, pápež a biskupi majú nielen právo, ale aj povinnosťou bdieť nad zverenou Cirkvou a chrániť spásu ľudí. Nesledujú tak svoju vôľu, svoje záujmy, ale vec Božiu. Nesmú mlčať, musia hovoriť aj vtedy, keď stoja proti väčšine, proti tým čo majú moc, tým čo prestupujú Božie zákony. To nie je politika, keď biskup a ním poverený kňaz učí, vysvetľuje náuku Cirkvi, ktorá sa dostala do rozporu s vládnou mocou. Nemôže schvaľovať diskriminačné zákony, nesmie stáť na strane vykorisťovateľov, čiže na strane hriechu. Hriech musí nazvať pravým menom. Upozorňuje pred nebezpečenstvami. A to aj vtedy, keď osobne je mu to nepríjemné či ťažké. Pavlove slová Timotejovi sú stále časové: „Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou. Lebo príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši“ (2 Tim 4,2-3).
Slová: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu“ (Mt 22,21), nepodliehajú módnym trendom, sympatiám, nemôže ich zrušiť ľudská moc, ale vždy si máme predstaviť Ježiša s daňovým peniazom v ruke. Svojím zrakom chce preniknúť do nášho vnútra, svedomia, aby sme ho vždy prijali ako svojho Pána a Boha. Bolo by nesprávne, keby sme si počínali proti svojmu svedomiu. Ježišov pohľad z evanjelia je aktuálny i dnes: Dávaš cisárovi, čo je cisárovo a Bohu, čo patrí Bohu?
Nik z ľudí nesmie uprednostniť pred Bohom nič a nikoho. Moc, sláva… nesmú Boha postaviť na druhé miesto v živote. Človek nemá zabudnúť, že život na zemi je pominuteľný.

Každý človek má mať úctu k Božiemu menu. Degradovať, hanobiť, zneužívať Božie meno nie je správne. Človek má mať úctu aj k vlasti, národu, dať to, čo im patrí.
Boh určil čas na oddych duše a tela. Moc štátna musí rešpektovať tento čas a má sa postarať, aby tento čas nebol zneužívaný. Dnes napríklad nútia majitelia obchodov v nedeľu zamestnancov nastúpiť do práce. Je to nutné? Potrebné? Žiadúce? Boh určil, aby sa nedeľa svätila. Kvôli športu či turistike nemáme zanedbávať svätenie nedele.
Dieťa má nielen povinnosť poslúchať a ctiť si svojich rodičov, ale aj rodičia sú povinní postarať sa o všetko, čo dieťa potrebuje pre svoj telesný i duševný rast.
Keď dieťa v lone matky sa stalo nepríjemným, matka nemá právo siahnuť dieťaťu na život, a to ani vtedy, keď jej to umožní moc štátu, zákony štátu, pretože život dieťaťu dal Boh, rodičia sú pri jeho vzniku nástrojom. Ani štát ani rodič nemá právo vziať hoci niekoľko týždňový život už existujúcemu človeku! Príkaz: “nezabiješ“.
Tento príkaz platí aj pre tých, čo zamýšľajú legalizovať “eutanáziu“, hoci človek veľmi v chorobe trpí alebo je mrzák, alebo je už starý a podobne. Svetská moc nesmie vyhlásiť zákon, ktorý odporuje Božiemu zákonu.
Tak dvaja ľudia rovnakého pohlavia nemôžu uzavrieť platný manželský zväzok. Boží zákon jasne hovorí o vzťahu medzi mužom a ženou.
Zákony štátu majú rešpektovať čestnosť k získaniu materiálnych dobier. Právo na prácu. Právo na ochranu svojho majetku.
Dobré meno a česť človeka sa má rešpektovať aj v politike, v parlamente, aj v obci či meste. Žiadna strana, hnutie, organizácia či úrad nemajú právo siahnuť na dobré meno a česť každého človeka.
Štát nemá právo rozviazať to, čo Boh spojil. Sviatosť manželstva zaväzuje do smrti jedného zo zväzku.
Úcta k spoločnému i osobnému majetku, zachovávanie štátnych i cirkevných zákonov je pre kresťana katolíka vecou srdca, vecou spásy.

Kresťan vie, že má poslúchať aj neveriacu vládu, keď bola zákonite zvolená, ale vo veciach, ktoré sa nezhodujú s Božími právami, musí dať prednosť Bohu.
Sv. Justín, filozof, mučeník a obranca kresťanstva, napísal okolo roku 150 rímskemu cisárovi, ktorý prenasledoval kresťanov, slová: „Nemáte na celom svete od nás lepších pomocníkov a spojencov na udržiavanie poriadku. My napríklad učíme, že Boh tak isto dobre pozná podvodníkov, vydieračov i zločincov, ako aj čnostných ľudí. Každý dostane za svoje činy večný trest alebo večnú odmenu. Dobrý kresťan je najlepším občanom i pracovníkom, pretože to od neho žiada Boh a jeho kresťanské svedomie. “
Na Ježišov príkaz: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu“ (Mt 22,21), kresťan nezabúda a plní tak jednu i druhú časť. Kresťan vidí nielen svoje povinnosti, práva, ale aj tých druhých vo svojom okolí. Druhý vatikánsky koncil hovorí: „Cirkev vzhľadom na svoje poslanie a pole pôsobnosti nijakým činom nesplýva s politickým spoločenstvom, ani sa neviaže na žiaden politický systém, takže je symbolom a zároveň záštitou transcendentnosti ľudskej osobnosti“ (GS č.76).
Ježiš sa nedal chytiť do politickej pasce, ktorú mu prichystali jeho nepriatelia. Naopak, veľmi jasne im i nám pripomenul, čo od nás Boh žiada, aké sú naše povinnosti voči cisárovi i voči Bohu. Na konci čias pravda zvíťazí. Tí, čo dnes žijú s maskou, nech je politická, kultúrna, hospodárska a myslia si, že im to pomôže vo večnosti, nech sa svojich masiek zrieknu, opustia osídla, ktoré nastrájajú iným, aby sa sami do nich nechytili a nebola ohrozená ich večnosť.

Modlime sa za seba, ale i nám zverených, aby sme sa vyhli zlu, nepatrili medzi tých, čo stroja úklady, ale naopak, naplnili slová Pána Ježiša: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu“ (Mt 22,21).

Amen.