Dvadsiata nedeľa "cez rok"

Viera sa prejavuje skutkami.

Po Druhom vatikánskom koncile sa so slovom ekumenizmus viac a viac stretávame nielen v rovine teoretickej, ale i praktickej.
Podmienky na registráciu cirkví stanovujú zákony č. 308/1991 Zb o slobode náboženskej viery a zákon SNR č. 192/1992 Zb o registrácii cirkví a náboženských spoločností. Na Slovensku je registrovaných pätnásť cirkví a náboženských spoločností. Pri sčítaní a prihlásení sa k viere (rok 2001) po Rímskokatolíckej cirkvi, ktorá má najviac veriacich (68 %), na druhom mieste je Evanjelická cirkev a. v. (6,9 %), na treťom mieste je Gréckokatolícka cirkev (4,1 %) a na štvrtom je Reformovaná kresťanská cirkev (2 %). Ostatné cirkvi majú pod jedno percento z počtu obyvateľov.
Prax ekumenizmu, čiže snaha o zjednotenie, o dialóg, o spoluprácu je rôzna. Záleží od ľudí, prostredia, ale aj od historických koreňov a podobne.
Vedľa seba žijú viaceré vyznania a vychádzajú si tak, že povedia o sebe, že si rozumejú lepšie ako s pokrvnou rodinou. Rešpektujú sa. Iní zas urážajú, útočia na iné vyznania, neznášajú sa a pritom hovoria, že ich viera je pravá. Kto môže za to, že sa narodil ako rímskokatolík, pravoslávny, metodista či baptista?

K zamysleniu o vzťahoch medzi vierovyznaniami nás pozýva evanjelista sv. Matúš. Opisuje dialóg medzi Ježišom a istou kanáanskou ženou. Ježiš na záver žene pohanke povie: „Žena, veľká je tvoja viera“ (Mt 15,28).

Počas verejného účinkovania sa Ježiš nevyhol „okoliu Týru a Sidonu“ (Mt 15,21), čo bola krajina pohanov. Ježiš si chcel oddýchnuť. Evanjelisti Matúš (15,21-28) i Marek (7,24-30) opisujú stretnutie Ježiša so ženou pohankou, Sýrofeničankou, ktorá keď sa dozvie, že Ježiš z Nazareta je tam, ponáhľa sa a volá na Ježiša, aby jej uzdravil dcéru, ktorú „hrozne trápi zlý duch“. Žena musela počuť o Ježišovi, kto je, čo je, pretože ho nazýva „Syn Dávidov“. Žena z toho čo počuje, vydedukuje, že ten, kto robí zázraky, nemôže byť nik iný ako prisľúbený syn Dávidov, Mesiáš, ktorý jej môže pomôcť, v čo pohanka uverí. Správanie Ježiša k žene prekvapuje. Mlčí. Vysvetľujeme si to tým, že hoci Ježiš nie je nemilosrdný či ľahostajný k utrpeniu ľudí, Ježiš ešte nedostal pokyn od Otca. Preto poslušnosť Ježiša k Otcovi je aj nad súcit a dobrotu jeho srdca. Ježiš vždy robí len to, čo chce Otec. Ježiš viac počúva hlas Otca ako svojho srdca. Správanie učeníkov zdá sa milosrdnejšie, ale je to len zdanlivé. Apoštoli chcú mať od kričiacej ženy pokoj. Ježišova reakcia je pokojná, hoci slová, ktoré povie, sú ďalším prekvapením: „Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela“ (Mt 15,24). Ježiš prišiel pomôcť. Nesmie však prejaviť svoje vnútorné sily, je vzor poslušnosti k vôli Otca. Otec sám sa stará o to, aby svet v Ježišovi spoznal predpovedaného a očakávaného Mesiáša. Využíva na to aj správanie pohanskej ženy, matky. Ježišovým mlčaním sa žena nedá odradiť. Dochádza k dialógu, kde Ježiš prirovnaním: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť šteňatám“ (Mt 15,26), nechce uraziť, hoci to môže vyznievať opovážlivo, pokorujúco. Žena to z vnuknutia Božieho chápe, čo prezrádza jej ďalšie správanie a slová: „ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov“ (Mt 15,27).
Žena uvažuje: keby sa šteňatá len tak nasýtili, že by deti museli hladovať, iste by som musela upustiť od svojej prosby. Keďže sa môžu aj deti i šteňatá nasýtiť, pretože na stole je bohato a zo stola padajú odrobinky, neprestanem prosiť.
Tu začína svitať svetlo, ktoré trhá tmu, ktorá bola medzi Izraelom, Židmi a na druhej strane pohanmi. Hoci národ Ježiša nenávidel a striehol mu na život, Ježiš národ miluje a na druhej strane vytrvalá viera robí pohanskú ženu odvážnou. Hovoria o tom slová: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš.“ A od tej hodiny bola jej dcéra zdravá“ (Mt 15,28). Žena si uctila Ježišovu vôľu, len ho prosí, nenúti a Ježišova dobrota nezaostala za jej vierou. Preto ju nazýva „veľkou“. Taká viera je veľká, ktorá u Krista hľadá veľkú milosť. Boh ju zjavuje maličkým a skryl ju pred múdrymi. Žena pohanka vyriešila tú záhadu, nad ktorou sa majstri, učitelia Izraela stali bláznami. Boh prišiel spasiť všetkých ľudí. Boh prišiel ako Žid, ale prísľub má naplniť nielen vyvolený národ, ale každého človeka, čiže jeho chlebom sa nasýtia nielen deti Izraela, ale i šteňatá. To už na začiatku po sneme v Jeruzaleme uskutočňujú apoštoli, keď Peter ide medzi Židov roztratených a Pavol medzi pohanov.

Na láske matky sa máme učiť, že pravú lásku neurazia ani pokorujúce, ani odmietavé slová. Naopak. Láska rozhoduje. Lásku nasledujú skutky. Len hovorenie nestačí, keď skutky svedčia o inom.
Patriarcha Michal Cerularius bol človek náruživý, keď dal roku 1053 pozatvárať v Carihrade všetky kostoly latinského rítu. Rovnako pápežov legát rýchlo konal, keď exkomunikoval patriarchu. Tu začal rozkol medzi Východom a Západom. Správanie dvoch cirkevných hodnostárov prinieslo do dejín národov, cirkví, ľudí veľa hriechu, zla, bolesti, sĺz i životov. Podobné správanie anglického kráľa Hendricha VIII.
Spory medzi bratmi môžu nastať, ale kde je láska, dajú sa skôr riešiť. Odkladanie sporov, neochota vypočuť druhých, zničenie lásky ničí to najcennejšie: Boha v ľuďoch. Dnes máme rozdiely s niektorými východnými cirkvami: ohľadom „filioque“, náuke o tom, či Duch Svätý vychádza i z Boha Syna. Západ verí a má i v Nicejsko-carihradskom vyznaní viery, že Duch Svätý vychádza i z Boha i Syna. Ďalej dnes máme rozdiely pri príprave hostie z nekvaseného chleba. Popretie účinkov epiklézy, prijímanie pod oboma spôsobmi, učení o očistci, odpustkoch, odmeny spravodlivých pred vzkriesením tela a posledným súdom. Máme rozdielny pohľad na Nepoškvrnené počatie Panny Márie či rímsky primát pápeža.
Druhý vatikánsky koncil urobil zásadné kroky k ceste porozumenia a jednoty. Rím buduje nové vzťahy, postoje nielen k východným oddeleným cirkvám, ale aj k západným protestantským kresťanským cirkvám. Rovnako sa zmenil postoj Ríma k Židom. Nie je jednoduché a nedá sa rýchlo odstrániť, vysvetliť, zabudnúť, odpustiť to, čo stáročia, skoro tisíc rokov sa zaznávalo, obchádzalo či ničilo. Vzťah k sviatostiam, ich výklad, učenie, počnúc krstom a končiac kňazstvom, si vyžaduje mnoho stretnutí konaných v dobrej vôli i štúdií.
Sme svedkami, že láska prejavovaná pravdou láskou, spravodlivosťou prináša už svoje ovocie. Na začiatku to bolo pozvanie na koncil pápežom Jánom XXIII.. Prišli naň viacerí zástupcovia cirkví odlúčených od Ríma. Nasledovali stretnutia pápežov, Pavla VI., Jána Pavla I. a najmä Jána Pavla II. s predstaviteľmi cirkví celého sveta. Nebolo to len v Assisi, ale aj na apoštolských cestách pápežov, a rovnako vo Vatikáne. Kontakty riadia zriadené pápežské rady pre dialóg s neveriacimi, inými náboženstvami pre napomáhanie jednoty kresťanov.

Príbeh rozpráva o talentovanom huslistovi, ktorý svojou hrou dokázal vždy uchvátiť poslucháčov. Pred jeho koncertom v istom meste v miestnych novinách vyšiel o ňom článok. Posledná veta znela: „Poďte si vypočuť nadpozemský zvuk drahocenných huslí.“ Koncertná sála bola naplnená do posledného miesta. Umelec svojou hrou naplnil očakávania poslucháčov. Po každej skladbe zaznel búrlivý potlesk. No stalo sa niečo neočakávané. Huslista v jednom okamihu prerušil hru. Chytil husle o udrel nimi o operadlo stoličky. Husle sa úplne zničili. Obecenstvo stuhlo. Huslista sa chvíľu ticho pozeral do hľadiska a potom povedal: „Viem si predstaviť, ako sa cítite, ale bolo to nevyhnutné. Vidíte tieto zničené husle? Stáli iba 50 dolárov!“ Potom vzal druhé husle a pokračoval: "Teraz budem hrať na tomto nástroji. Sú to moje obľúbené husle, drahocenné husle, ktoré stáli 50 000 dolárov. Chcem, aby ste pochopili, že hudba nezávisí od nástroja, ale od hráča." Po týchto slovách pokračoval v koncerte. V rukách majstra lacné husle sa vyrovnali drahocenným. Hudba nezávisí od nástroja, ale od hráča.

Poučenie, ktoré dal tento huslista svojim divákom, nás môže priviesť k inému zamysleniu. Hudba ekumenizmu možno neznie príliš lahodne. Azda si niekedy povzdychneme: Keby som mal také a také vlastnosti a talenty, mohol by som pre Boha, pre Cirkev, pre šírenie Božieho kráľovstva urobiť oveľa viac. Postoje takého typu sú však škodlivé. Bránia nám ponúknuť Bohu, ktorý je najväčším umelcom, to málo, čo máme. Pritom v jeho rukách, i z toho mála, môže vzniknúť nádherné dielo.

Ježiš splnil svoje poslanie. Modlil sa za jeden ovčinec a jedného pastiera. Nik dnes nevie, ako sa bude uberať ekumenizmus ďalej. Treba pokračovať v tom, čo nás spája. Príklad ženy z evanjelia je povzbudením pre všetkých, ktorí veria v Krista, aby odložili hriech nejednoty, ktorý sme zdedili. Úsilie žiť s Kristom, naplniť jeho učenie, aby všetci boli spasení, je položené nielen na viere ako teórii, ale aj konkrétnych skutkoch lásky. Nikým pre vieru neopovrhovať. Nerobiť násilne pričleňovanie k určitému rítu. Nekupovať, nezastrašovať pre vieru. Rešpektovať slobodu rozhodovania k rítu.
Cirkev sa modlí a to nielen na Veľký piatok aj za neveriacich, veriacich iných vyznaní, ako aj Židov, ktorých prijímame ako starších bratov vo viere.

Pri pohľade a správnom pochopení podobenstva Pána Ježiša o deťoch a šteňatách, môže mnoho napovedať príklad.

Stal sa v juhotalianskom Bari. Do kanála spadlo sedem práve vyliahnutých šteňat. Ich matka nemohla do kanála, a preto stála na mriežke a skučala, plakala, ako plačú psy. Vedela, že tam sú, ale nemohla sa ku nim dostať. Nevedela, čo má spraviť, bola bezradná. Keď to videl človek, uvedomil si, čo sa stalo a začal konať. Odkryl mriežku na kanáli a začal ich vyťahovať. Matka ich čistila jazykom. Vytiahol ich šesť. Siedme nemohol vytiahnuť žiadnym spôsobom. Pomohol si napokon jeho matkou, ktorá zázračným spôsobom vytiahla v pysku svoje mláďa. Akciu nafilmovali a vzbudila masmediálnu pozornosť. Vyvolala veľké emócie. Ukázala ľuďom psa, ktorý miluje a je verný k svojim mláďatám.

Boh aj nás neprestal milovať, hoci sme sa rozdelili. Hovoríme o sebe: ten je Arab, ten Žid, ten kresťan, ba dokonca ten východný a ten západný, či ešte viac, ten protestant. Máme však jedného Boha, hoci ho voláme Jahve, Alah či Boh. Čo nás delí, rozdelilo, je vlastne urážka Boha. Boh, ktorý je Láska, chce naše zjednotenie. Ako? Aké? Akým spôsobom? Nie je jednoduché dať odpoveď a previesť, realizovať to, čo od nás chce Boh. Je to však možné. Dôležité je, že si uvedomujeme, že Boh si to praje. Vyžaduje si to z každej strany dobrú vôľu, porozumenie, úctu a najmä lásku.

Každý máme možnosť i u nás na Slovensku svojimi možnosťami podniknúť snahu o nápravu. Vyžaduje si to veľkú a živú vieru, o ktorú už pri tejto svätej omši môžeme prosiť.

Amen.