Dvadsiata nedeľa "cez rok"

Analyzujme svoju vieru

Čo vidíme, keď pozrieme do zrkadla na svoju tvár? A vieme, že aj povrchný pohľad do kvalitného zrkadla, a rovnako nekvalitné zrkadlo či krivé zrkadlo nemôžu podať pravdivý obraz tváre.
Kedy som naposledy venoval viac času svojej viere? Prehodnocovaniu konkrétneho života k povinnostiam a právam kresťana? Mnohí majú postoj k viere ako k veciam, napríklad k autu. Jeden ho nepotrebuje vôbec, druhý ho nepotrebuje dnes. Iný si na aute vylepšuje kde-čo, ďalší je spokojný s takým, aké je. Iný ho má len pre seba a ďalší vie poslúžiť autom aj stopárom. Auto môže mať len na okrasu, sviatok a iný v aute vozí napríklad stavebný materiál.
Nedokonalé prirovnanie? Berme ho ako výzvu k niekoľkým minútam zamyslenia.

Ježiš kanaánskej žene hovorí: „Veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš“ (Mt 15,28).

Kraj Týru a Sidonu je pohanský a voči Židom nepriateľský. Žid Jozef Flavius o nich napísal, že obyvatelia tohoto kraja sú najhorší voči nám. V tomto kraji dochádza k vážnemu dialógu Ježiša s matkou dcéry, ktorú trápi zlý duch. Musí to byť dobrá matka, keď prichádza k Ježišovi a prosí: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov! Dcéru mi hrozne trápi zlý duch“ (Mt 15,22). Čím je naplnené vnútro ženy? Ona prichádza, čiže nejedná sa o náhodu, že Ježiš práve vtedy tadiaľ ide. Ona prosí. Pohanka prosí Žida. Žena prosí cudzieho muža. Ona vie, kto je Ježiš? Oslovuje ho “Pane“ a pridáva prívlastok “syn Dávidov“. Áno, Ježiš je z rodu Dávidovho. Ona prijíma skutočnosť, že Ježiš – potulný Učiteľ – je niekto. Ona má vieru v Ježiša a jeho moc. Snáď aj ona počula o Ježišovi. Žena má však bolesť. Trpí. Choroba dcéry ju iste počas mnohých ťažkých nocí a dní priviedla k premýšľaniu nad zmyslom, cieľom dcérinej choroby.
Samotní apoštoli prosia Ježiša, aby jej pomohol, pretože žena kričala a ten krik musel byť plný bolesti a žiaľu. To je prejav viery ženy. Pri dialógu Ježiš najprv mlčí a snáď sa môže zdať, že Ježiš má srdce z kameňa, pretože kladie žene otázky, ktoré sa môžu na prvé počutie zdať odmietavé. Ježiš ženu neodmieta. Chce však, aby sa prejavila ako Abrahám, čiže, aby prejavila svoju vieru v Boha a jeho božstvo. Žena je vytrvalá. Neodrádza ju správanie a slová Ježiša. Nevzdáva sa. Môžeme povedať, že si ide pevne za svojím cieľom. Ježiš môže splniť jej prianie. „Pane, pomôž mi“ (Mt 15,25)! Je to ženine presvedčenie? Ježiš chce, aby žena dozrela vo viere a ukázala Židom, čo je rozhodujúce, čo od človeka žiada Boh. Odovzdanosť Bohu. Závislosť človeka na Bohu. Dôverovať v Boha viac ako v seba. Keď si žena ide za svojím cieľom, jej viera v srdci rastie. Má dôveru, že jej prosba bude vypočutá, a preto nemôže a neberie slová Ježiša ako urážku. Naopak. Ježišove slová: „Veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš“ (Mt 15,28) – hovoria, kričia, sú mementom aj pre nás.

Má Ježiš právo od nás žiadať vytrvalosť vo viere? Ktoré sú v živote kresťana časté nedostatky voči požiadavkám, ktoré kladie na našu vieru Ježiš? Nedostatočná vytrvalosť v dobrom, znechutenie, vypočítavosť, ľahostajnosť… Na sídliskách, a nielen tam, máme mnoho pokrstených pohanov.

Ale nielen na nich sa dá poukázať rozprávkou o Janovi, ktorý hrudu zlata, ktorá mu bola priťažká, potupne zamenil, aby to mal pohodlnejšie, za koňa, kravu, hus, brusný kameň, ktorý napokon hodil do vody bez toho, žeby cítil či uvedomil si, že niečo stratil. Naopak, to čo teraz zamenil, bol – ako sa domnieval – drahocenný dar úplnej slobody. Ako dlho trvala jeho pochybnosť, aký temný bol okamih precitnutia z jeho zdanlivého oslobodenia, to si môžeme vo svojej fantázii sami dokončiť.

A čo dnešný kresťan? Pýtajme sa: Čo vidím, cítim, čo prežívam pri modlitbe? Študujem vôbec niečo z vierouky či mravouky? Keď pozerám na svoje práva a povinnosti človeka – kresťana, je tam viera a aké miesto jej pripisujem?
Vyžaduje sa od kresťana, aby videl v Cirkvi Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, ktorý zosiela od Otca Ducha Svätého, aby sme získali večný život. V čom a nakoľko sa moja viera zhoduje s učením Krista? Dnešné Krédo by malo byť východiskom k zamysleniu.

Žena z evanjelia by nás nemala zahanbiť. Ježiš je ten istý. Prijať Ježiša ako slnko, ktoré osvecuje, zohrieva, zjednocuje a dáva zemi plodnosť. Dnešné Krédo chápme ako výzvu k rozlíšeniu, v čo verím a nakoľko? Taktiež svoj postoj ku vteleniu Krista, jeho poslaniu na zemi, učeniu, ale i druhému návratu na konci čias… Viera vo vzťahu k Cirkvi, hierarchii, právam a povinnostiam… Odmena, trest…

Keď údajne prišiel prvý kresťanský misionár do Anglicka, zarazený kráľ si zvolal múdrych, aby rozhodli, či nové učenie prijať, alebo nie. Napokon povstal jeden z radcov a povedal: „ Predstavte si, že sedíte v teplej miestnosti. Vonku je nečas. Keď okno pootvoríte, aby ste sa pozreli von, vletí dnu vtáčatko. Lieta sem a tam, strasie zo seba sneh, poohreje sa a vyletí napokon von. No len čo zmizne z očí, ponorí sa znova do tmy a zimy. Tak je to aj v ľudskom živote. Nevieme, čo bolo pred ním a nevieme, čo bude po ňom. Ak nám nové učenie dá v tejto veci nejakú istotu, vyplatí sa ho prijať“ (Béda Ctihodný).

V čo verila žena? Čo jej daroval Ježiš? Nevieme, čo stretnutiu s Ježišom prechádzalo a ako dopadla uzdravená dcéra. Jedno vieme, že ženu nám dáva Ježiš za vzor.
Aj uprostred leta je možné vážne sa pýtať na stav svojej viery. Evanjelium nás chce priviesť k myšlienke, že je správne využiť stretnutie s Ježišom, aby sme vzrástli vo viere.

Auto si vieme poistiť. Či večný život nestojí za to? Mylný pohľad na vieru, nedostačujúce vedomosti skresľujú, neospravedlňujú. Krédo nestarne, neprispôsobuje sa móde a novým vynálezom, hitom…

Amen.