Dvadsiata nedeľa "cez rok"

1234

Hodnota viery (Mt 15,21-28)

Nakoľko si hodnotím svoju vieru?

AI
Všetko má určitú hodnotu. Vec môže mať finančne malú ale historický veľkú hodnotu. Alebo môže finančne byť hodnotená nízko a osobne, vo vzťahu, spomienkach má vec úžasnú hodnotu.
Naša viera. Spomienka na detstvo? Osobné žitá istota? Viera tvrdo vybojovaná, obhájená...? Okolie hodnotí moju vieru... Čo som ochotný pre svoju vieru?

KE
Evanjelista sv. Matúš. Opisuje dialóg medzi Ježišom a istou kanáanskou ženou. Ježiš na záver žene pohanke povie: „Žena, veľká je tvoja viera“ (Mt 15,28).

DI
Počas verejného účinkovania sa Ježiš nevyhol „okoliu Týru a Sidonu“ (Mt 15,21), čo bola krajina pohanov. Ježiš si chcel oddýchnuť. Evanjelisti Matúš (15,21-28) i Marek (7,24-30) opisujú stretnutie Ježiša so ženou pohankou, Sýrofeničankou, ktorá keď sa dozvie, že Ježiš z Nazareta je tam, ponáhľa sa a volá na Ježiša, aby jej uzdravil dcéru, ktorú „hrozne trápi zlý duch“. Žena musela počuť o Ježišovi, kto je, čo je, pretože ho nazýva „Syn Dávidov“. Žena z toho čo počuje, vydedukuje, že ten, kto robí zázraky, nemôže byť nik iný ako prisľúbený syn Dávidov, Mesiáš, ktorý jej môže pomôcť, v čo pohanka uverí. Správanie Ježiša k žene prekvapuje. Mlčí. Vysvetľujeme si to tým, že hoci Ježiš nie je nemilosrdný či ľahostajný k utrpeniu ľudí, Ježiš ešte nedostal pokyn od Otca. Preto poslušnosť Ježiša k Otcovi je aj nad súcit a dobrotu jeho srdca. Ježiš vždy robí len to, čo chce Otec. Ježiš viac počúva hlas Otca ako svojho srdca. Správanie učeníkov zdá sa milosrdnejšie, ale je to len zdanlivé. Apoštoli chcú mať od kričiacej ženy pokoj. Ježišova reakcia je pokojná, hoci slová, ktoré povie, sú ďalším prekvapením: „Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela“ (Mt 15,24). Ježiš prišiel pomôcť. Nesmie však prejaviť svoje vnútorné sily, je vzor poslušnosti k vôli Otca. Otec sám sa stará o to, aby svet v Ježišovi spoznal predpovedaného a očakávaného Mesiáša. Využíva na to aj správanie pohanskej ženy, matky. Ježišovým mlčaním sa žena nedá odradiť. Dochádza k dialógu, kde Ježiš prirovnaním: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť šteňatám“ (Mt 15,26), nechce uraziť, hoci to môže vyznievať opovážlivo, pokorujúco. Žena to z vnuknutia Božieho chápe, čo prezrádza jej ďalšie správanie a slová: „ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov“ (Mt 15,27).
Žena uvažuje: keby sa šteňatá len tak nasýtili, že by deti museli hladovať, iste by som musela upustiť od svojej prosby. Keďže sa môžu aj deti i šteňatá nasýtiť, pretože na stole je bohato a zo stola padajú odrobinky, neprestanem prosiť.
Tu začína svitať svetlo, ktoré trhá tmu, ktorá bola medzi Izraelom, Židmi a na druhej strane pohanmi. Hoci národ Ježiša nenávidel a striehol mu na život, Ježiš národ miluje a na druhej strane vytrvalá viera robí pohanskú ženu odvážnou. Hovoria o tom slová: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš.“ A od tej hodiny bola jej dcéra zdravá“ (Mt 15,28). Žena si uctila Ježišovu vôľu, len ho prosí, nenúti a Ježišova dobrota nezaostala za jej vierou. Preto ju nazýva „veľkou“. Taká viera je veľká, ktorá u Krista hľadá veľkú milosť. Boh ju zjavuje maličkým a skryl ju pred múdrymi. Žena pohanka vyriešila tú záhadu, nad ktorou sa majstri, učitelia Izraela stali bláznami. Boh prišiel spasiť všetkých ľudí. Boh prišiel ako Žid, ale prísľub má naplniť nielen vyvolený národ, ale každého človeka, čiže jeho chlebom sa nasýtia nielen deti Izraela, ale i šteňatá. To už na začiatku po sneme v Jeruzaleme uskutočňujú apoštoli, keď Peter ide medzi Židov roztratených a Pavol medzi pohanov.

Na láske matky sa máme učiť, že pravú lásku neurazia ani pokorujúce, ani odmietavé slová. Naopak. Láska rozhoduje. Lásku nasledujú skutky. Len hovorenie nestačí, keď skutky svedčia o inom.

PAR
Takto sa Ježišovo mlčanie nezdá natoľko divným a tvrdým. Pretože je veľký rozdiel medzi tým, keď mlčí Boh a keď mlčí človek. My ľudia často mlčíme keď na nás iní volajú. Často mlčíme, keď sme s iným v hneve. Mlčíme, keď máme svoje tajomstvo o ktorom nechceme nikomu povedať, ktoré je len a len pre nás. Mlčíme z nezáujmu o toho, kto k nám hovorí. A hlavne žiaci často mlčia, keď nevedia učivo v škole. A mlčíme i keď už nemáme síl, aby sme niečo povedali. Ale sú tiež ľudia, ktorí dokážu mlčať múdro, ktorí vedia kedy hovoriť a kedy konať bez zbytočných slov. Alebo mlčia, aby slovom nepokazili dobro na ktoré čakajú. Napríklad takí rybári, dokážu celé hodiny v tichu a mlčaní čakať, aby svojim rodinám doniesli ulovené krásne ryby. Títo sa múdrym mlčaním trošku podobajú Bohu. On vie presne, kedy prehovoriť a čo povedať. Verte mi, ešte sa nikdy nestalo, o čom by náš Pán nevedel. Stretol som sa už často s tým, že ľudia vyčítali Bohu že mlčí. Práve v tých najrozhodujúcejších momentoch sa mnohí ocitávame akoby sami. Potrebujeme Boha, jeho pomoc, jeho prítomnosť a on, akoby si nás nevšímal. Dochádza k tragédiám, dochádza k nešťastiam v našich rodinách a nám sa často zdá, že sme na to všetko už len sami. Voláme k Bohu a on nič. Nevidíme žiadnu odozvu...
A vtedy, práve vtedy sme Bohu najbližšie. Práve vtedy na nás boh dáva najväčší pozor. Mlčiaci Boh totiž čaká, je prítomný, vníma naše potreby, ale čaká na náš krok viery. Na utíšenie nášho kriku. Čaká, kým za ním prídeme osobne, tak ako žena z dnešného evanjelia. Bez ďalších sprostredkovateľov, bez zbytočnej vzdialenosti, ale priamo blízko k nemu. Lebo až potom budeme správne disponovaný prijať jeho pomoc. Lebo blízkosť s Bohom, s Ježišom, si vyžaduje, aby sme sa sami pokiaľ to dokážeme, zbavili všetkého, čo nám bráni byť s ním. A ten zvyšok, to už za nás urobí on. Pri Bohu sa každý očistí a je schopný prijať a hlavne vidieť jeho pomoc.

MY
O mlčaní Boha hovorí tiež kniha „Stopy v piesku“. Jej autorka mala vo veľmi ťažko životnom rozpoložení zvláštny sen. Snívalo sa jej, že sa prechádza po pláži s Ježišom. Keď sa obzrela, videla v piesku striedavo raz dvoje stôp a raz iba jedny stopy, potom znovu dvoje a tak sa to striedalo. Pýtala sa: „Pane, čie sú tie stopy?“ „Sú naše, moje a tvoje, celý život kráčame všade spolu“. „Pane, ale ak si celý môj život pri mne, ako to že v tých najťažších chvíľach vidím len jedny stopy? Kde si bol vtedy?!“ – spýtala sa ranená hnevom. „Tie jedny stopy sú moje. V tvojich najťažších chvíľach som ťa niesol v náručí...“

V tých najťažších chvíľach, keď sa nám zdá, že Boh mlčí, tak čaká pre naše dobro. A keď sa cítime byť ubití životom a sami, nesie nás v náručí.

Príbeh rozpráva o talentovanom huslistovi, ktorý svojou hrou dokázal vždy uchvátiť poslucháčov. Pred jeho koncertom v istom meste v miestnych novinách vyšiel o ňom článok. Posledná veta znela: „Poďte si vypočuť nadpozemský zvuk drahocenných huslí.“ Koncertná sála bola naplnená do posledného miesta. Umelec svojou hrou naplnil očakávania poslucháčov. Po každej skladbe zaznel búrlivý potlesk. No stalo sa niečo neočakávané. Huslista v jednom okamihu prerušil hru. Chytil husle o udrel nimi o operadlo stoličky. Husle sa úplne zničili. Obecenstvo stuhlo. Huslista sa chvíľu ticho pozeral do hľadiska a potom povedal: „Viem si predstaviť, ako sa cítite, ale bolo to nevyhnutné. Vidíte tieto zničené husle? Stáli iba 50 dolárov!“ Potom vzal druhé husle a pokračoval: "Teraz budem hrať na tomto nástroji. Sú to moje obľúbené husle, drahocenné husle, ktoré stáli 50 000 dolárov. Chcem, aby ste pochopili, že hudba nezávisí od nástroja, ale od hráča." Po týchto slovách pokračoval v koncerte. V rukách majstra lacné husle sa vyrovnali drahocenným. Hudba nezávisí od nástroja, ale od hráča.

Poučenie, ktoré dal tento huslista svojim divákom, nás môže priviesť k inému zamysleniu. Hudba ekumenizmu možno neznie príliš lahodne. Azda si niekedy povzdychneme: Keby som mal také a také vlastnosti a talenty, mohol by som pre Boha, pre Cirkev, pre šírenie Božieho kráľovstva urobiť oveľa viac. Postoje takého typu sú však škodlivé. Bránia nám ponúknuť Bohu, ktorý je najväčším umelcom, to málo, čo máme. Pritom v jeho rukách, i z toho mála, môže vzniknúť nádherné dielo.

Ježiš splnil svoje poslanie. Modlil sa za jeden ovčinec a jedného pastiera. Nik dnes nevie, ako sa bude uberať ekumenizmus ďalej. Treba pokračovať v tom, čo nás spája. Príklad ženy z evanjelia je povzbudením pre všetkých, ktorí veria v Krista, aby odložili hriech nejednoty, ktorý sme zdedili. Úsilie žiť s Kristom, naplniť jeho učenie, aby všetci boli spasení, je položené nielen na viere ako teórii, ale aj konkrétnych skutkoch lásky. Nikým pre vieru neopovrhovať. Nerobiť násilne pričleňovanie k určitému rítu. Nekupovať, nezastrašovať pre vieru. Rešpektovať slobodu rozhodovania k rítu.
Cirkev sa modlí a to nielen na Veľký piatok aj za neveriacich, veriacich iných vyznaní, ako aj Židov, ktorých prijímame ako starších bratov vo viere.

Pri pohľade a správnom pochopení podobenstva Pána Ježiša o deťoch a šteňatách, môže mnoho napovedať príklad.

Stal sa v juhotalianskom Bari. Do kanála spadlo sedem práve vyliahnutých šteňat. Ich matka nemohla do kanála, a preto stála na mriežke a skučala, plakala, ako plačú psy. Vedela, že tam sú, ale nemohla sa ku nim dostať. Nevedela, čo má spraviť, bola bezradná. Keď to videl človek, uvedomil si, čo sa stalo a začal konať. Odkryl mriežku na kanáli a začal ich vyťahovať. Matka ich čistila jazykom. Vytiahol ich šesť. Siedme nemohol vytiahnuť žiadnym spôsobom. Pomohol si napokon jeho matkou, ktorá zázračným spôsobom vytiahla v pysku svoje mláďa. Akciu nafilmovali a vzbudila masmediálnu pozornosť. Vyvolala veľké emócie. Ukázala ľuďom psa, ktorý miluje a je verný k svojim mláďatám.

V tých najťažších chvíľach, keď sa nám zdá, že Boh mlčí, tak čaká pre naše dobro. A keď sa cítime byť ubití životom a sami, nesie nás v náručí.

Ade
Ako si cením vieru? Nakoľko? Nemusím o nej hovoriť. Môžem aj mlčať a svet vidí a hodnotí nielen podľa slov, ale najmä podľa skutkov. Viera bez skutkov je mŕtva. Aká je maša farnosť? Je veriaca? Podľa čoho ju možno hodnoť ako veriacu? A moja rodina? Ja sám? Pred nami je týždeň. Sú prázdniny, dovolenka, možno čas na zamyslenie a prehodnotenie... Skôr ako si dáme odpoveď skúsme poprosiť o svetlo Ducha Svätého, aby sme objektívne a pravdivo si dali odpoveď.

Amen.


webmail