Dvadsiata piata nedeľa "cez rok"

Poznať Božiu lásku a spravodlivosť

Na človeka, ktorého sme poznali, s kým sme žili, sa po smrti často spomína. Aj napriek zvyku „o mŕtvych len dobre“, počuť komentáre, hodnotenia, postoje k životu zomrelého.
Okolo autonehody prechádza kňaz. Vidí známe auto svojho suseda. Havária. V tej chvíli už zastavuje. Vie, že sused si neplnil povinnosti kresťana. No bol dobrým susedom, ako aj človekom. Práve ho nakladali do sanitky. Predstavil sa lekárovi a poprosil o niekoľko slov s raneným. Sused bol pri vedomí a poznal ho. Dokonca sa usmial. Kňaz mu vyslúžil sviatosť zmierenia. Na ceste do nemocnice zomrel.
Náhlych prípadov smrti je stále viac a viac. Obrátenia v hodine smrti mnohých dojímajú. V takej súvislosti sa hovorí o tom, ako Ježiš odpustil lotrovi na kríži, alebo o návrate márnotratného syna. Ale sú aj také hlasy, ktoré pohoršujú. Celý život nemal čas na Boha, často útočil proti nemu, no a v posledných hodinách sa zmieril s Bohom, a je vo večnosti tak ako ten, čo sa celý život snažil plniť vôľu Božiu.

Nepatrí aj nám otázka, ktorú vyslovil Ježiš v závere podobenstva o najímaní robotníkov do vinice: „Či na mňa zazeráš preto, že som dobrý“ (Mt 20,15)?

Podobenstvo o hospodárovi, ktorý viackrát počas dňa najíma do svojej vinice pracovníkov, obsahuje pravdy, ktoré sú srdcom kresťanského učenia. Hovorí, že nielen apoštoli a vyvolený národ Židov, ktorí sú prví na začiatku Božej lásky prejavenej ľuďom, ale sú aj výstrahou, že nemajú si nárokovať na osobitné privilégiá, ale že zo všetkými, ktorí prídu po nich až konca sveta, že sú si navzájom rovní. Podobenstvo upozorňuje, aby si nik z nás nenárokoval zvláštnu úctu, zvláštne miesto alebo úctu medzi bratmi a sestrami preto, čo urobil. Nikým nesmieme opovrhovať: tak národ medzi národmi či človek medzi ľuďmi. V Božom pláne spásy nie sú privilegované miesta, niet protekcie. Naopak, podobenstvom Ježiš poukazuje na Božiu veľkodušnosť. Robotníci vo vinici nerobili tú istú prácu, a predsa dostanú tú istú odmenu. Tým Ježiš učí, že v službe pre Boha nezáleží na tom, aká je dlhá, ale na láske, s akou sa vykonáva.
Ďalej nás Ježiš učí, že všetko čo Boh dáva, dáva zdarma. Aj Božia milosť. Všetko, čo nám dáva Boh, nemáme prijímať ako odmenu, ale ako dar, milosť. Podobenstvom o hospodárovi a zjednaných robotníkoch vo vinici nás Ježiš učí osvojiť si vnútorné zmýšľanie, ktoré je dôležité v postoji k Bohu.
Podobenstvo je odpoveďou na Petrovu otázku: „My sme opustili všetko a išli sme za tebou. Čo z toho teda budeme mať“ (Mt 19,27)? Tí, čo uverili v Boha a žijú podľa jeho slov, si uvedomujú, že Bohu sa neslúži tak, ako sa slúži ľuďom. V plnení povinností kresťana voči Bohu nie je dohoda, že ja urobím toto a ty mi dáš toto či toľko. Boh vo svojej dobrote, láske viac hľadí na lásku, ako na samotnú prácu, činnosť, úrad či postavenie, ktoré zastávame. Pravý kresťan sa nepýta, čo za svoju činnosť dostane, ale s nezištnou láskou slúži Bohu a blížnym. Tak rozumieme aj slovám: „Tak budú poslední prvými a prví poslednými“ (Mt 20,16).

Nie je pravdou, že iba zlých ľudí nemilujeme. I dobrý človek môže mať nepriateľov. Sú to často tí, čo trpia pre svoje hriechy, lakomosť, závisť, pýchu, hnev... Aj týchto Ježiš miluje. Zomrel za všetkých hriešnikov. Podobenstvom chce prebudiť z nesprávneho svedomia sebcov a egoistov, hriešnikov. Ježiš vyzýva, aby sme na dobrotu Boha i človeka pozerali dobrým, a nie zlým pohľadom.
Stáva sa, že niekto zomrie a svoj majetok buď za života či testamentom určí niekomu. Mnohí potenciálni dedičia sa hnevajú na zomrelého, že im nič nezanechal. A pritom nemali žiadne právo na dedičstvo. Robia si však nároky a podnikajú všetko možné, aby niečo získali. Často si ho za života nevšimli, nenavštívili a podobne.
Ježiš nám pripomína, že v živote sa máme riadiť nielen svojou spravodlivosťou, ale aj svojou láskou. Uvážme, či nad právom nie je spravodlivosť a nad spravodlivosťou nie je láska? Ľudia protestujú, že majú právo, že Boh im to a to musí dať. Zabúdajú si pozrieť do sŕdc a popremýšľať, či to – čo si žiadajú – si zaslúžia, či majú na to skutočne nárok, právo. Áno, Boh je spravodlivý a ako Sudca dobrých odmieňa a zlých trestá. Ježiš dáva každému to, čo vo svojej spravodlivosti a láske si človek zaslúži. Boh dáva zo svojho. Dáva viac, ako si človek môže myslieť. Keď prijímame od Boha dary a milosti, nesmieme mať v očiach kritiku či hnev na Boha – Darcu. Boh jediný má právo povedať: „Nezjednal si sa so mnou za denár? Vezmi, čo je tvoje a choď! Ja chcem aj poslednému dať toľko, koľko tebe. Alebo nesmiem so svojím urobiť, čo chcem“ (Mt 20,14-15)? Boh je predsa Počiatok a Koniec všetkého. Od Boha sme vyšli a k Bohu ideme. K Bohu sa máme obracať ako k Darcovi. Nie je možné ľudskú spravodlivosť zrovnávať s Božou. Ľudská spravodlivosť je v najlepšom prípade parciálna. Je skôr snahou ako skutočnosťou. Podobenstvom nám Ježiš otvára oči i srdcia pre jeho lásku.
Je správne a potrebné si uvedomiť, ako sa Ježiš pozerá na vyjednávateľa tých, ktorí sú presvedčení, že im hospodár ukrivdil. Ježiš ho oslovuje: „Priateľu, nekrivdím ti“ (Mt 20,13). Ježiš postupuje v láske. Memento pre nás, aby sme nezabudli, že „Boh je láska“ (1 Jn 4,8). Nesmieme bojovať s Ježišom o akúsi našu spravodlivosť. Naopak, učme sa prijať Boha, ktorý je Láska.

Vymyslená príhoda rozpráva o otcovi, ktorý mal viac detí. Už za života im rovnako od najstaršieho po najmladšieho spravodlivo a s láskou delil nielen hmotné, ale i duchovné dobrá. Keď zomrel a Pán Boh ho odmenil za jeho život nebom, odtiaľ videl, ako sa jeho deti súdia, hnevajú, robia nečestne jeden voči druhému ohľadom dedičstva. A tak tento otec poprosil Pána Boha, aby mohol ísť na zem a urobiť poriadok medzi deťmi. Pán Boh mu to dovolil. Deti milo prijali otca, prijali jeho rozdelenie, jeho napomenutie, rady. A čo nasledovalo? Len čo sa otec vrátil späť do neba, videl, že už jedno dieťa prišlo o svoju časť, že starší si prisvojil aj podiel najmladšieho…
Vymyslený príbeh je pesimistický. Podobenstvo o robotníkoch pracujúcich vo vinici je plné optimizmu. Tak ako nám dodávajú silu, odvahu, chuť na sebe pracovať podobenstvá o márnotratnom synovi, zablúdenej ovečke, tak aj dnes dajme sa osloviť Božou láskou, naplniť svoje srdce Božím slovom.

Nauč nás, Pane, byť veľkodušnými. Nauč nás slúžiť ti, ako si zasluhuješ. Dávať, a nerátať. Bojovať, a nevšímať si rán. Namáhať sa, a nehľadať oddych. Pracovať, a nečakať inú odmenu okrem vedomia, že konáme tvoju svätú vôľu.

Amen.