Dvadsiata siedma nedeľa "cez rok"

Kto žije život v spojení s Kristom?

Nemusíme veľa premýšľať a môžeme povedať, že v našom okolí, ale i v nás, je veľa zla a hriechu. Spravodajstvo, televízia, rozhlas, noviny, časopisy, internet veľa času a miesta venujú negatívnym oznamom, udalostiam, hodnotám ako pozitívnym. O čom sa viac medzi nami rozpráva? Čomu viac venujeme pozornosť? Ale pýtajme sa aj, čo nás ubíja, unavuje, ničí v nás pokoj, radosť.
Potrebujeme radikálne zmeniť seba, svoje okolie v smere pozitívnom, kladnom. Potrebujeme posilniť sa vo viere, aby sme neupadli do depresií, beznádeje, či nepodľahli frustrácii. Kto nám pomôže?

Filozof Rufus Jones vo svojej autobiografii spomína na udalosť z detstva, ktorá napriek svojej jednoduchosti vniesla svetlo do jeho života, stala sa príčinou zmeny života a ovplyvnila celú jeho budúcnosť.
V ten deň jeho rodičia kamsi odchádzali a prikázali mu, aby ostal doma a pokosil trávnik. No len čo začal, išli okolo priatelia a volali ho so sebou na ryby. Naliehali a sľúbili, že keď sa vrátia, pomôžu mu s trávnikom. Ale, ako každý rybár vie, na rybačke je ťažko ustriehnuť čas, zvlášť, keď ryby berú. Rufus sa vrátil domov až za tmy. Matka ho čakala. Potichu, bez slova ho viedla do jeho izby. Vedel, čo si zaslúži, a tak nepovedal ani slovo na svoju obhajobu. „Ale potom,“ ako píše, „stal sa zázrak. Matka ma posadila do kresla, kľakla si, položila svoje ruky na mňa a začala Bohu o mne rozprávať. Rozprávala mu svoj sen o tom, ako by mal môj život vyzerať. Vykreslila ma ako chlapca a muža, ktorý, ako dúfala, naplní jej nádeje. Povedala aj to, ako som ju sklamal. Modlila sa: Ó, Bože! Vezmi si tohto môjho chlapca a urob z neho chlapca a muža, ktorý ti bude hlboko oddaný. Potom sa naklonila, pobozkala ma a nechala ma samého v tichu s Bohom.“ V ten deň sa jeho život zmenil...

Možno dnes alebo zajtra niekto pošliape naše nádeje. Možno to nebude po prvýkrát... Možno budeme v pokušení napomenúť ho pre jeho dobro. Skúsme to však ako Rufusova matka. Skúsme v tej chvíli milovať...
Tá chvíľa môže byť pre toho druhého začiatkom jeho nového života...

Na to nás upozorňujú slová ľudí zo zástupu: „Zlých bez milosti zahubí a vinicu prenajme iným vinohradníkom, ktorí mu budú načas odovzdávať úrodu“ (Mt 21,41).

Boh sám vedie a vychováva “svoj ľud“. Tak robí aj Boží Syn, Ježiš Kristus v podobenstve o vinici, vinohradníkoch a úrode. Na uľahčenie pochopenia podobenstva Ježiš používa obrazy, ktoré sú poslucháčom známe. Obraz vinohradu používajú už proroci. Prorok Izaiáš predstavuje pod vinicou Izrael (porov. Iz 5,1-7). Vinohradníci sú členovia vyvoleného národa. Hospodár je Boh a syn je očakávaný Mesiáš, Boží Syn. Obraz oberačky je čas súdu. Podiel z úrody sú osobné skutky každého človeka. Podobenstvo má aj iné črty, ktoré sú použité v prenesenom zmysle. „Zabitie sluhov“, a najmä „zabitie syna,“ je potrebné pochopiť ako útok členov národa na prorokov, a napokon na Ježišovu smrť. Iný obraz: „Chytili ho, vyvliekli z vinice a zabili“ (Mt 21,39) je predpoveď udalosti okolo smrti Ježiša. Ježiš hovorí sám o sebe zástupu. Ježiš vie, že je poslaný k Izraelu a tento národ mu spôsobí najväčšiu potupu. Ježiš podobenstvom hovorí o vzťahu národa k nemu samému. Ježiš to tak jasne povedal, že to pochopia poslucháči, dokonca i farizeji a veľkňazi. Práve títo sa radia, čo urobiť s Ježišom, pretože jeho osoba, učenie sa nezhoduje s ich učením, životom. Chcú preto Ježiša zabiť. Ježiš vie, prečo prišiel na svet a vie aj to, akou smrťou, kde musí dokončiť svoje poslanie. Ježiš jasne hovorí o sebe, že je Boží Syn. Hovorí, čo bude nasledovať. Vyvolenie nového národa Zmluvy. Používa na to slová Žalmu (118,22-23): „Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným. To sa stalo na pokyn Pána; vec v našich očiach obdivuhodná“ (Mt 21,42). Ježiš tak učí o osobnom rozhodnutí každého človeka.
Podobenstvo, ktoré Ježiš rozpráva, obsahuje niečo, čo presahuje každú ľudskú surovosť. Nijaký nájomník vinice sa tak nezachová, ani len vtedy nie, kedy sa ťažkosti s majiteľom vinohradu vystupňovali do tvrdého protikladu. Podobenstvo ako príbeh nie je vzatý zo života. V živote sa také čosi nestáva. Ježiš práve touto nemožnosťou ukazuje, aký nezmyselný je postoj farizejov a zákonníkov. Oproti nároku, ktorý na nich Boh kladie v poslaní svojho Syna, správajú sa tak, ako by sa v normálnom živote nikdy neprávali a ako sa nespráva nijaký normálny človek. Tým, že im Ježiš takto ukazuje nezmyselnosť ich postoja, prestavuje neveru ako bláznovstvo. Nevera nie je iba neposlušnosť, hriech, ale je aj také veľké bláznovstvo, aké by človek v každodennom živote nikdy neurobil.
Podobenstvo hovorí aj o nepochopiteľnej Božej dobrote, ktorou nás zahŕňa. Boh koná tak, ako by nijaký majiteľ voči svojim nájomcom nekonal. Prejavuje takú trpezlivosť k človeku, akej na zemi niet. A predsa, aj táto trpezlivosť má hranice. Ježiš hovorí: „Vám sa Božie kráľovstvo vezme a dá sa národu, ktorý bude prinášať úrodu“ (Mt 21,43). Toto podobenstvo je poslednou Ježišovou ponukou, spojenou s výstrahou, že je skutočne tou poslednou, za ktorou bude nasledovať neúprosný trest, ak bude odmietnutá. Odpoveď na podobenstvo je možná v dvoch postojoch. Buď sa podriadiť, čiže obrátenie, zanechanie zla a hriechu, alebo je to vzbura, ktorá ukrižovala Ježiša a dnes pokračuje životom žitým v hriechu.

Hoci poslucháči, medzi nimi boli aj farizeji a veľkňazi, pochopili podobenstvo, nekonali tak, ako mali. Ukrižovali svojho Mesiáša. Pre nás je to výzva, aby sme po Kristovom zmŕtvychvstaní konali v zhode s učením Krista.
Náš Boh je trpezlivý Otec, spravodlivý Sudca, ale je aj bohatý na milosti Ducha Svätého, ktorý nám vnuká, čo a ako robiť, aby sme boli spasení. Áno, pokiaľ žijeme, dostáva sa nám príležitostí, aby sme zanechali život hriechu, konali pokánie a získali zásluhy pre večný život. Svet – vinica je dar, ktorý každý človek dostáva, aby ho zúžitkoval v čo najväčšej miere. Aj keď po dedičnom hriechu rozum a vôľa človeka oslabli, Boh posiela aj dnes svojich poslov, aby pripomínali, čo je cieľ, zmysel a poslanie každého človeka. Dostáva sa nám nových príležitostí zmeniť, zanechať život hriechu a vrátiť sa k svojmu Bohu. Hriech však oslepuje oči tela i duše. Každý hriech viac a viac zatvrdzuje srdcia ľudí voči Bohu. Niet sa čo čudovať, že hriech človeka privedie k stavu, že vyhlási: Boha niet, neverím v Boha, žijem len raz, môžem si robiť so životom čo chcem, je môj...
Sme však Božími deťmi aj vtedy, keď sa takto správame. Boh nás chce posilniť, aby sme boli spasení. Preto svoje miesto na svete má aj utrpenie každého druhu, a napokon aj smrť každého človeka. Ku každému človeku Boh nielen posiela prorokov, ale aj svojho Syna. V živote každého človeka je dostatok poznania dobra a zla. Boh dáva ľuďom dostatok znamení, aby človek žil tak, ako od neho žiada si Boh. Preto každý náš návrat k nemu je upevnením v nádeji na večný život. Každý dobrý skutok vykonaný na oslavu Boha je aj hodnotou, za ktorú nás raz Boh odmení. Je čas nášho konania.

Podnikateľ sa vrátil z pohrebu svojho zamestnanca. Pred ženou konštatoval, že to bol dobrý, pracovitý, čestný človek. Večer nemohol spať a premýšľal nad tým, čo priviedlo tohto muža, otca, manžela k tomu, že spáchal samovraždu. Vtedy počul v srdci hlas: Koľkokrát si mu nevyplatil to, čo si mal? Koľkokrát s niekoľkomesačným oneskorením si mu vyplatil mzdu len po častiach? Ako často si ho nútil pracovať nadčas, ale aj po sobotách a nedeliach? V tú noc podnikateľ nezaspal.

Položme si otázku: Po takejto noci, udalosti, zmenili by sme svoj život, keby sme boli spomínaným podnikateľom?
Každý však v niečom podnikáme. Sme si navzájom bratia a sestry. Čo absencia lásky? Čo naše pohoršenia života, skutky, slová, priateľstvá, vzťahy?

Podobenstvo o vinohradníkoch, ktorí sa neštítia nielenže nedať majiteľovi vinice to, čo mu patrí, ale ktorí vyhodia z vinice aj sluhov, ktorí mali vybrať podiel, ktorý patril ich pánovi, a ktorí dokonca zabijú jediného syna majiteľa vinice. Toto podobenstvo si vyžaduje z našej strany prehodnotiť svoj životný postoj k Bohu, k hodnotám života, k spáse duše.
Lekári nielen konštatujú, že najlepšími pacientmi sú tí, ktorí chcú a vedia spolupracovať s lekármi. Boh od nás veriacich právom čaká, že budeme spolupracovať s ním. Sme vyvolený národ. Máme viactisícročnú skúsenosť s Božím slovom a práve preto prijímame podobenstvo v dobrej vôli zrealizovať ho vo svojom živote v náš prospech. Vieme, že príde raz hodina žatvy i v našom živote, len nevieme kedy. Preto evanjelium prijímame a uvedomujeme si slová: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15,5).

Je to ako s mužom, ktorý dostal niekoľko šekov od priateľa a príkaz: „Choď s nimi do banky.“ Muž urobil, čo mu priateľ prikázal. Z banky sa vrátil bohatý. Prečo? Platné šeky mu banka zmenila na peniaze.

Boh nám dáva rovnako cenné šeky. Sú to jeho slová z evanjelia. Boh nás posiela zrealizovať ich v živote. Prečo? Aby sme sa naším pričinením stali na celú večnosť synmi a dcérami Nebeského Otca, ktorý nás chce obdarúvať vo svojom kráľovstve.

Takýto cieľ nechceme podceniť. Potrebujeme pracovať na sebe, hoci urobiť i radikálnu zmenu, alebo otvoriť svoje oči ako filozof Rufus Jones, aby sme jasne videli význam svojho poslania na zemi.

Amen.