Dvadsiata siedma nedeľa "cez rok"

V Cirkvi si máme navzájom pomáhať pri spáse duší

Čo vyvolá v nás slovo sebectvo? Dnes sa viac a viac hovorí, a nielen hovorí, ale aj v živote sa stretávame s ovocím toho slova. Nie sme ranení alebo chorí na tento nepríjemný vírus? Vyskúšajme si to na známej rozprávke.
Predstavme si, že som rybár a chytil som zlatú rybku. Tá mi hovorí: „Splním ti tri želania.“ Čo by sme si priali? /po chvíli ticha/ Bolo aspoň jedno prianie z duchovnej oblasti? Spomenuli sme si na cudzieho človeka, napríklad chorého, postihnutých vojnou, nezamestnaných, siroty… Nie sme už tvrdí na núdzu duše či potrebu života v našom okolí? Nie som zástancom filozofie: najprv ja, najprv telo a potom duša?
Napríklad ako žena v televízii, keď vyhrala väčší obnos peňazí a na otázku, čo s nimi urobí, veď je sama, nemá rodinu, povedala, že polovicu rozdá na charitatívne ciele. Po roku prišli za ženou z tej súťaže s otázkou: Koho potešila a čo so sľúbenou polovicou výhry urobila. Žena nechcela predstúpiť pred kameru, pretože sa s nikým za ten rok nepodelila.

Ježiš veľkňazom a starším na koniec podobenstva o hospodárovi, ktorý svoju vinicu dal do prenájmu vinohradníkom a ktorý nie sú ochotní dať diel z úrody majiteľovi vinice, hovorí: „Vám sa Božie kráľovstvo vezme a dá sa národu, ktorý bude prinášať úrodu“ (Mt 21,43).

Prečo Ježiš adresuje tieto tvrdé slová veľkňazom a starším? Predsa správne odpovedali na Ježišovu otázku: „Keď potom príde pán vinice, čo urobí tým vinohradníkom“ (Mt 21,40), ktorí odmietli dať majiteľovi vinice diel z úrody? Odpovedali: „Zlých bez milosti zahubí a vinicu prenájme iným vinohradníkom, ktorí mu budú načas odovzdávať úrodu“ (Mt 21,41).
Odpovedali správne, ale ich vlastná zloba volá po spravodlivosti, aby boli potrestaní. Veľkňazi a starší podobenstvo pochopili, ako svedčí sv. Matúš: „Vybadali, že hovorí o nich. A chceli ho zajať, len sa báli zástupov“ (Mt 21,45-46). Vinica bola všetkým v Izraeli znamením národa. Hospodár, ktorý vinicu vysadil a všetko zariadil pre tých, ktorým ju prenajal, je Boh Otec, ktorý stvoril zem pre človeka, ktorý ju má obrábať. Hriechom sa človeku zatemnil rozum a vôľa stratila pôvodnú silu. Boh si žiada od človeka, čo mu patrí. A človek sa stáva sebcom voči Bohu. Boh posiela v Starom zákone prorokov k svojmu národu. Vodcovia i ľud prorokov – sluhov Boha bijú, zabíjajú, neprijímajú ich slová, pretože boli pre národ “svedomím“, upozorňovali na hriechy voči Bohu. Na svet prišiel dedič – Ježiš Kristus. Ukrižovali Ježiša “za bránou mesta“ (porov. Hebr 13,12).
Podobenstvo hovorí o Božej trpezlivosti. Boh sa nikdy nenáhli. Hovorí aj o Božom súde, kde každý človek bude za svoj život, svoj prístup k povinnostiam, ktoré mu určil Boh, buď spravodlivo odmenený, alebo potrestaný. Boh od nikoho nebude žiadať nič, čo by nebol dostal. Boh každému človeku dal poslanie, úlohu a k tomu primerané prostriedky. Podobenstvo hovorí o vysadenej vinici, plote.
Podobenstvo hovorí o ľudskej slobode. Hospodár dôveruje vinohradníkom. Boh vždy rešpektuje slobodné rozhodnutie človeka. Z toho plynie pre neho zodpovednosť. Všetci však budeme oslovení: „Vydaj počet“ (Lk 16,2). Zodpovednosť za seba i zverených.
Podobenstvo hovorí, že Ježiš sám sa predstavuje ako syn hospodára, čo pochopili i veľkňazi a starší z ľudu. A predsa tvrdo odsúdili nečestnosť vinohradníkov a sami siahajú na Ježiša a ukrižujú ho.
Podobenstvo sa týka každého z nás: jednotlivo i spoločne. Dostali sme od Boha do prenájmu jeho vinicu. Boh jediný má právo, a on ho spravodlivo sleduje, aby sme Bohu dali to, čo mu patrí. Ježiš aj nám cituje slová žalmu (118,22-23): „Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným. To sa stalo na pokyn Pána vec v našich očiach obdivuhodná.“ Ježiš je uholným kameňom v našom živote i celých dejín ľudstva. Odstrániť Boha z nášho života či dejín ľudstva sa nesmie. On sám to ústami svojho Syna povedal. Od Boha sme vyšli a k Bohu sa máme vrátiť. Svojím životom na zemi, “vinici“ sa každý človek má osvedčiť, že si zaslúži večnú odmenu v Božom kráľovstve.

Keď vieme, že pod vinicou treba rozumieť predovšetkým všeobecnú Cirkev alebo tiež vlastnú dušu, nech je samozrejmé pre nás, že si svoje povinnosti voči Bohu, sebe i blížnym chceme plniť zodpovedne. Vo vinici nepracujeme sami. Dnes pokračujeme v tom, čo iní pred nami ukončili a už dostali svoju odmenu. Dnes pracujeme tak, aby sme tým, čo prišli po nás, odovzdali príklad, za ktorý nás čaká spravodlivá odmena. Uvedomujeme si osobnú zodpovednosť. Dary Ducha Svätého, ktoré sme dostali, sú rôzne. Podľa nich máme pracovať. Nik nesmie byť sebcom. Ježiš zomrel za všetkých. Vinica nepatrí len vyvoleným. Nik nemôže povedať ako boháč, ktorému sa veľa urodilo: „Duša, máš veľké zásoby… Odpočívaj, jedz, pi… Boh mu povedal: Blázon...“ (Lk 12,19-20)! Sebectvo akéhokoľvek druhu u nikoho a nikdy sa Bohu nepáči. O sv. Vincentovi de Paul sa hovorí, že jeho rukami prešlo viac peňazí, ako mali všetky banky Francúzska. Ale on nemyslel na seba. Aj po storočiach je patrónom charity. A tak každý čo má, nech myslí aj na dobro blížneho. Sv. Pavol hovorí: „Každý má svoj vlastný dar od Boha: jeden tak, druhý inak“ (1 Kor 7,7).

Podobenstvom o nájomníkoch vinice nám Ježiš pripomenul zodpovednosť za dary, ktoré sme dostali od Boha, ktoré máme z milosti Božej, ktoré máme znásobiť a rozmnožiť, a spravodlivo zveľadiť.
Príbeh Dávida Hahna aj nám môže niečo naznačiť. Po rokoch si spomína, ako sa vrátili s bratom z kostola, kde sa neslušne správali. Otec si ich zavolal do obývačky. Videli sme, že je to vážne. Dokonca tam bol pripravený aj drevený meter. Nepýtal sa, prečo sme sa správali neslušne, a neurobil nám ani prednášku, akí sme boli zlí. Chvíľu mlčal a potom povedal: „Cítim, že som ako otec zlyhal. Udrite ma po dlaniach, lebo musím byť potrestaný za to, že som neschopný otec, ktorý vás nenaučil slušnému správaniu.“ Obaja sme mysleli, že žartuje, a rozosmiali sme sa. Až potom sme si uvedomili, že to otec myslel smrteľne vážne. Zriedkakedy som videl môjho brata plakať, ale nikdy nezabudnem na to, ako otec naňho skríkol, aby vzal drevený meter... Keď začal otca švihať po rukách, zdalo sa mi, že brat vybuchne pod prívalom mučivých pocitov, ktoré v ňom boli nahromadené. Nemohol pokračovať. Nikdy nezabudnem na to, aký dojem to vo mne zanechalo, keď som ja bol ešte skôr dieťaťom. Môj otec bol ochotný vziať na seba trest kvôli mne. Netreba snáď ani dodať, že naše správanie sa odvtedy zmenilo. (L. Miller, “Vitamín C“, Vyd. Motýľ, Bratislava,s.99).

Sebectvo. Ježiš zomrel aj za tento náš hriech. Ježiš nie je zlatá rybka. Máme však rozum a slobodnú vôľu. Či Ježiš nemá právo na našu správnu odpoveď? Konkrétnu pre náš ďalší život?
Táto sv. omša môže nám poslúžiť na vyprosenie si milostí pre zodpovednejší prístup k plneniu svojich povinností.

Amen.