Dvadsiata šiesta nedeľa "cez rok"

Vedieť, chcieť a dokázať zmeniť sa a začať nový, hodnotnejší život.

Spomeniete si na chvíľu vo vašom živote, keď ste sa rozhodli zmeniť k lepšiemu? Čo vás priviedlo zmeniť spôsob života? Ako ste sa správali? Čo bolo najťažšie? Kedy a prečo si na to spomínate?

Redaktor Alfonz Meyej stretol sa s priateľom v Ríme, ktorý bol na púti Svätého roka 2000. Ten sa ho pýtal, či si aj on prišiel vykonať jubilejnú púť, načo redaktor mu odpovedal: „Už dávno nie som nábožný. Ak idem do kostola, tak nie pre vieru, ale pre umenie. Priateľ i napriek tomu redaktora Alfonza pozval na audienciu Svätého Otca. Prišiel. Keď pápež prechádzal okolo, podal ruku aj redaktorovi a položil otázku: „A či má vaša duša nejaký osoh z vašej rímskej cesty?“ Prekvapený otázkou pápeža po chvíli povedal: „Dosiaľ ešte nie:“ Nato pápež mu položil ruku na hlavu, otcovsky pohrozil a bez slova sa mu zadíval do tváre. Redaktor píše: „Na toto stretnutie nemôžem zabudnúť. Pápež mi videl do duše a položil mi rozhodujúcu otázku v mojom živote. Hneď po audiencii som pristúpil po rokoch ku sviatosti zmierenia. A dnes? Hoci som Bohu roky hovoril „nie“, dnes s radosťou a pokojom v srdci prežívam svoje „áno“.

Boh nestráca ani o nás záujem. Koľkokrát sme svojím životom Bohu hovorili „nie!“ a dnes povedzme „áno!“

Tak sa správa aj prvý syn z evanjelia k svojmu otcovi, ktorý ho pozýva pracovať do vinice: „Ale on odpovedal: Nechce sa mi. No potom to oľutoval a šiel“ (Mt 21,29).

Podobenstvo o dvoch synoch, jednom čo prikyvuje a neplní, a druhý čo odmieta a následne koná, bude platiť do konca čias. Ježišova otázka na záver je adresovaná aj nám: „Kto z týchto dvoch splnil otcovu vôľu“ (Mt 21,31)? Odpoveď je už pri prvom počutí jasná. Nezáleží na prikývnutí slovom, ale na prikývnutí skutkom. Mýtnici, hriešnici opúšťajú, zanechávajú hriech a dávajú sa na cestu spravodlivosti. Farizeji a učitelia Zákona aj potom zotrvávajú vo svojej vlastnej spravodlivosti. Hoci podobenstvo malo osloviť priamych poslucháčov z národa, je adresované každej dobe.
Podobenstvo chce vyvolať v poslucháčoch zodpovednosť za spásu. Sv. Augustín vysvetľuje: Ten, ktorý nás stvoril bez nás, nemôže nás spasiť bez nás. Vlastne je to výzva osobne sa zainteresovať za svoju spásu. Zriecť sa všetkého, čo je prekážkou spásy. „Ak sa bezbožný odvráti od svojej bezbožnosti, ktorú páchal, a koná podľa práva a spravodlivosti, zachráni si život. Keď teda uzná všetky svoje neprávosti, ktoré popáchal, a odvráti sa od nich, určite bude žiť, nezomrie“ (Ez 18,27-28). Boh každému chystá odpustenie, kto zanechá cestu hriechu a nastúpi cestu k nemu.
Farizeji a učitelia zákona učili, že stačí patriť k Národu a očakávaný Mesiáš ich zachráni. Tak predstavujú syna, ktorý hovorí otcovi „idem“, ale „nešiel“. Na druhej strane opovrhovaní mýtnici, neviestky, hriešnici svojím životom hovorili „nechce sa mi“, ale po vypočutí už Jána Krstiteľa a prorokov, a napokon Ježiša, zanechávajú cestu hriechu a „idú“ za Ježišom. Ježiš každému umožňuje postaviť sa znova na nový štart. Tak mohol z chrámu odísť ospravedlnený nielen mýtnik, ale aj farizej spred oltára.

Boli sme Kristom vykúpení. To, či budeme spasení, je v moci každého človeka osobne. Či budeme spasení, nerozhodujú kasty, neplatia privilégiá, či patríme k nejakému národu, rodine. Spasiť nemôže kňaz veriacich, rodič dieťa, brat brata... Ale slobodné a dobrovoľné svedectvo života každého osobne. Boh vedel, keď pri stvorení človeka obdarúval darmi rozumu a slobodnej vôle, že budú útočiť na človeka pokušenia, ale pretože Boh je spravodlivý a bude odmieňať a trestať, musí sa človek osvedčiť. Boh dáva človeku dostatočné milosti, silu, dary, aby dosiahol spásu. Nebezpečenstvá pretrvávajú, a práve preto každý človek má sa upevňovať vo svojom povolaní. V konkrétnych situáciách si človek získava zásluhy. Nie ten, kto by iba hovoril „Pane, Pane,“ a nekonal by, či konal proti pravde, láske a spravodlivosti, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva. Vojde doň iba ten, kto plní vôľu Božiu. Na to poukazuje podobenstvo o dvoch synoch. Veľkou vinou človeka nie sú hriechy, ktoré pácha, pretože pokušenie je silné a sila človeka slabá. Veľkou vinou je, že v každom okamihu sa môžeme obrátiť, ale to nerobíme.

Legenda rozpráva o tom, ako sa diabol rozhodol zatvoriť svoj obchod. Na obchode sa objavil nápis: “Totálny vypredaj!“ Jedného z prvých návštevníkov prekvapili vystavené nástroje. Všimol si, že najdrahší z nich sa volá »odradzovanie«. „Prečo je ten nástroj taký drahý?“ pýtal sa prekvapene. „To je jednoduché,“ odpovedal diabol. „Je môj obľúbený. Pomocou tohto nástroja môžem pôsobiť skoro na všetky duše a spôsobovať v nich najrôznejšie škody.“

Nie je to aj náš problém? Hovoríme Bohu: „Idem, Pane!“, a nejdeme. Správame sa ako druhý syn z podobenstva. A to je naše nešťastie. Kto sa rozhodne obrátiť, podáva veľký výkon. Ponižuje sa, berie na seba vinu, ale dúfa v odpustenie, teda dúfa, že bude opäť prijatý do životného celku, ktorý je udržiavaný láskou. Nemusíme sa dopustiť ťažkého hriechu, aby sme mohli pocítiť ľútosť. Každý potrebuje denne sa obrátiť. Každý sa zaťažuje nejakou vinou. Každý sa prehrešuje proti láske. Bolesť nad vlastným zlyhaním, teda ľútosť, je pre nás stále novým podnetom k väčšiemu vzostupu. Obdivuhodné je, že človek môže sám seba zachytiť alebo dať sa zachytiť, miesto toho, aby beznádejne klesal stále hlbšie.

Ísť za Ježišom je našou povinnosťou. Pohľad na naše hriechy nás upevňuje v pokore a zároveň v nádeji na úspešný cieľ, odmenu v Božom kráľovstve. To nám pomáha riešiť denne vzťahy k Bohu, ľuďom, samým k sebe. Tak víťazíme nad svojím „ja“, ktoré je stále ohrozením. Pýcha má rôzne podoby, treba preto bdieť.

V roku 1911 päťčlenná expedícia britských bádateľov na čele s Róbertom Scottom si vytýčila dosiahnuť Južný pól zeme. 18. januára 1912 sa im to podarilo. Návrat bol tragický. Dvaja čoskoro zahynuli. Traja zomreli niekoľko kilometrov od miesta, kde im mohli pomôcť. Zaujímavé je čítať kroniku, ktorú písali do poslednej chvíle. Jedným z troch bol aj Bill Wilson, lekár výpravy. Bol absolvent Univerzity v Cambridge. Priatelia zo štúdií ho volali “cynik“. Mal nepríjemný charakter, zlé vyjadrovanie. Sám o sebe raz napísal priateľovi: „Viem, že som pyšný, zlostný, urážam iných a predovšetkým som egoista.“
V čase výpravy sa Bill „cynik“ stal iným človekom. V kronike o ňom kolegovia píšu: „Bill je náš pokoj.“ A Scott dodáva: „Bill je vynikajúci spoločník, rozdáva nám radosť, hotový je vždy a každému pomôcť. Jeho krásne modré oči dávajú nádej a jeho tvár je plná pokoja.“ Sám Bill pred smrťou napísal: „Nezáleží na tom, či prežijem, viem, že som v rukách Boha a žijem preto, aby som iným k Bohu pomohol... Mám nádej v Boha.“

Pohľad na Billa ilustruje premenu srdca a podobá sa prvému synovi z podobenstva, ktorý otcovi povie: „Nechce sa mi. No potom to oľutoval a šiel“ (Mt 21,29). Od čias Krista do dnešných sa podstatne nič nezmenilo. Aj dnes je rozhodnutie v našich rukách, moci. Pozorné všímanie samých seba a následne konanie v zhode s učením Ježiša je pre nás nádejou na večný život. Ktosi povedal, že peklo je vydláždené predsavzatiami, ktoré sa nezrealizovali. Vieme, že nie predsavzatia, ale skutky rozhodujú. Nie iba slová, ale činy prinášajú ovocie.

Zmeny v duchovnom živote sa nerobia len vtedy, keď cítime, že nás Boh trestá, keď zlyhávajú naše plány, ľudský um a šikovnosť. Spomeniete si na niečo zo svojho života, keď ste sa rozhodli zmeniť život a prečo ste to nedotiahli do konca? Prečo sme dnes iní? Nečakajme na začiatok nového cirkevného roka, nejaký výnimočný zážitok, chorobu, starobu, že vtedy sa zmeníme. Táto svätá omša je vážnejšie oslovenie, ako povedal priateľ a pápež redaktorovi Alfonzovi.

Amen.