Dvadsiata šiesta nedeľa "cez rok"

Vo svojej slobode sa rozhodujeme plniť vôľu Božiu

Sklamal vás niekto, že napríklad sľúbil vec zariadiť, vybaviť, ísť niekam, povedal áno – a skutočnosť bola opačná? Kto niečo podobné zažil, povie, že tento človek nekonal čestne. Druhý raz už budeme opatrnejší mu uveriť, spoľahnúť sa na jeho súhlas. Iste je príjemnejšie, keď na našu prosbu niekto zareaguje odmietavo, ale potom koná v náš prospech.
Starý problém? Áno. Pripomeňme si, že sa nedotýka len vecí, udalostí a ľudí bežného života, ale aj duchovnej oblasti, života viery, života spásy.

V evanjeliu Ježiš kladie otázku nielen veľkňazom a starším, svojim súčasníkom, ale aj nám, keď na otcovu prosbu jeden syn odpovie záporne, a potom predsa plní otcovu vôľu a druhý odpovie kladne, a nesplní, čo sľúbil otcovi: „Kto z týchto dvoch splnil otcovu vôľu“ (Mt 21,31)?

Evanjelista sv. Matúš poznamenal, že veľkňazi a starší odpovedali na Ježišovu otázku správne: „Ten prvý“ (Mt 21,31), za čo sa im dostalo od Ježiša výčitky.
Ježišovej otázke oslovení rozumeli, a preto správne odpovedali, ale nechceli v slovách Ježiša vidieť poučenie pre seba, ale len pre druhých. To je aktuálne memento aj pre nás.
Synovia v podobenstve predstavujú dve skupiny ľudí. Jedni vedia pekne hovoriť, ale životom popierajú to, čo hovoria. O druhých sa dá povedať, že sú lepší potom, neskôr ako na začiatku, alebo že ich život je lepší ako ich slová. Platí to tak v prirodzenom spoločenskom živote, ako aj v duchovnom, vo vzťahu k Bohu či svojej duši.
Slová “istý človek“ predstavujú Boha, ktorý „osvecuje každého človeka“ (Jn 1,19). Boh dáva každému človeku potrebné milosti k poznaniu a svetlu, ako aj ku konaniu pravdy. Boh dáva aj najväčšiemu hriešnikovi i neveriacemu svoje svetlo, na ktoré môže pozitívne reagovať. Dnešné evanjelium hovorí, že hriešnik sa môže zmeniť a navrátiť k Bohu, čo už prorok Ezechiel v Starom zákone hovorí: „Ak sa však bezbožný odvráti od svojej bezbožnosti, ktorú páchal, a koná podľa práva a spravodlivosti, zachráni si život. Keď teda uzná všetky svoje neprávosti, ktoré popáchal, a odvráti sa od nich, určite bude žiť, nezomrie“ (Ez 18,27-28). Dejiny hovoria o mnohých podivuhodných obráteniach, konverziách ľudí, o ktorých si nikto nepomyslel, že by sa raz mohli obrátiť, ako napríklad sv. Pavol – Šavol, sv. Magdaléna, sv. Augustín, Alfonz Ratisbone, Karol Foucauld či komunista Andreé Frossard a iní.
Dnešné evanjelium pripomína, že hodnotu pred Bohom majú skutky a nie iba slová. „Lebo ako telo bez ducha je mŕtve, tak je mŕtva aj viera bez skutkov“ (Jak 2,26). A inde Ježiš hovorí: „Nie každý, kto mi hovorí: „Pane, Pane, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca“ (Mt 7,21). Tí, čo o sebe tvrdia, že sú dobrí aj mimo Cirkvi či mimo Boha, vlastne ukazujú životom Bohu svoje “nie“. A práve pred takýmto správaním Ježiš varuje. Činná viera sa páči Bohu. Preto Ježiš hovorí o mýtnikoch a neviestkach, že predídu veľkňazov a starších do Božieho kráľovstva, pretože uverili v Krista a kajajú sa.
Pri sledovaní evanjelia nie je ani jeden z dvoch synov dobrý. Obidvaja synovia zranili otcovo srdce. Jeden tým, že povedal: “Nechce sa mi. No potom to oľutoval a šiel“ (Mt 21,29), a druhý tým, že odpovedal: „Idem, pane!“ Ale nešiel (Mt 21,30). Dalo by sa povedať, že skutočnú radosť otcovi urobí iba ten syn, ktorý rád počúva a rád poslúcha. Ježiš o takom synovi nehovorí, ale pre nás je to výzva: spôsobiť radosť nebeskému Otcovi, že ho budeme počúvať a poslúchať. Vzor máme vo sv. Jánovi Krstiteľovi a najmä v Panne Márii.

Pre nás dvaja synovia sú oslovením. U syna, ktorý má dobrú vôľu, keď povedal: „Idem, Pane! Ale nešiel“ (Mt 21,30), a pretože nemá dosť síl na dokončenie svojho diela, je výzvou, aby sme viac pamätali na dané slovo. V živote je to často slovo dané pri vysluhovaní sviatosti manželstva, kňazskej vysviacke, slovo dané rodičom, deťom, navzájom medzi sebou. Pracovať na sebe, posväcovať sa, spolupracovať s milosťami je celoživotné dielo, keď chceme vytrvať verní Bohu.
Správanie syna, ktorý povedal: „Nechce sa mi,“ no potom to oľutoval a šiel“ (Mt 21,29), je pre nás výzvou: nejednať a nehovoriť neuvážene, nerozmyslene, príliš rýchlo či podceniť hodnotu výzvy.
Uvedomujeme si, že pozvanie ísť pracovať “do vinice“ máme chápať ako dar, preukázanú česť, výsadu či milosť. Jedná sa o pravdu, ktorú sme prijali pri krste. Nemali by sme zabudnúť na Ježišove slová: „Aj vy chcete odísť“ (Jn 6,67)? My predsa vieme, načo sme na svete. A keď sme aj povedali v živote “nie“, je čas oľutovať nesprávny krok a ísť tam, kde nás chce mať Boh. Zabúdame, že kresťanstvo nespočíva na zápise do farskej matriky, ale na konkrétnom živote. Ježiš i dnešným evanjeliom nás vyzýva k realizovaniu Božej vôle v našom živote. S Bohom sa nežartuje. Kto sa neusiluje každý deň vchádzať do Božieho kráľovstva plnením vôle Božej činným kresťanským životom, ten veľmi rýchlo opustí cestu, na ktorú ho Boh pozval. Nesmieme sa meniť ako mesiac. Dnes povedať idem, a zajtra nechce sa mi, a naopak. Sv. Augustín našiel Ježiša a už nezišiel z cesty, na ktorú nastúpil po svojom obrátení. Vieme, že vôľa Božia sa neplní jeden deň, prípadne, keď sa nám to páči a nám vyhovuje, ale každý deň a s krížom, bojujúc so sebou či inými ľuďmi a vecami, vždy znova a znova hovoriť: „Buď vôľa tvoja.“

Dodržať dané slovo si vyžaduje prácu na sebe. Kto vie dodržať slovo, ten získava pre seba pred Bohom i pred ľuďmi. Kto nedodrží slovo, má právo si nárokovať, aby iní voči nemu dodržali slovo? A prečo žiadať od Boha nové milosti, dary, keď sme včera nimi opovrhli?

To pochopil i evanjelický pastor a teológ Martin Niemoller, keď napísal o svojej spoluzodpovednosti za zločiny nacistov v Nemecku: „V Nemecku najprv prišli po komunistov, a ja som sa neozval, lebo som nebol komunistom. Potom prišli po Židov, a ja som sa neozval, lebo som nebol Židom. Potom prišli po vedúcich odborových organizácii, a ja som sa neozval, lebo som nebol v nijakej organizácii. Potom prišli po katolíkov, a ja som sa neozval, lebo som bol evanjelikom. Konečne prišli aj po mňa… ale vtedy už nebolo nikoho, kto by sa bol mohol ozvať…“

Evanjelium o dvoch oslovených synoch hovorí, že nemáme mať len za seba zodpovednosť, veď predsa nechceme ani smrť, zatratenie brata, sestry v našom okolí.

Iste sme vďační Kristovi, že nám evanjeliom pripomenul “starý problém“ zodpovednosti za dané slovo. Vieme, o čo budeme prosiť a za čo ďakovať i odprosovať pri eucharistickej slávnosti.

Amen.