Dvadsiata šiesta nedeľa "cez rok"

Sila odpustenia

AI
Viete si predstaviť svoj život bez odpustenia? Ako by to vyzeralo, keby sme boli hneď odsúdení za každý svoj spáchaný hriech? Aké by to bolo na tomto svete bez sviatosti zmierenia, bez odpustenia, bez každodennej možnosti polepšiť sa? Musíme si priznať, že každý z nás túži po odpustení, po možnosti hocikedy napraviť svoj život. Ale aj napriek tomu, vďaka svojmu egoizmu, mnohí uberajú toto právo ľuďom okolo seba, odsudzujú ich a posudzujú.

KE
V evanjeliu sme počuli výstrahu a napomenutie pre farizejov a zákonníkov, ale aj pre všetkých tých „spravodlivých“, ktorí radi posudzujú a odsudzujú: „Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva. Lebo k vám prišiel Ján cestou spravodlivosti, a neuverili ste mu. Ale mýtnici a neviestky mu uverili“ (Mt 21,31-32).

DI
Spojenie Mýtnici a neviestky môžeme vo Svätom Písme čítať niekoľkokrát. Boli to dva typy hriešnikov, ktorými sa za čias Pána Ježiša najviac opovrhovalo, pretože mýtnici okrádali ľudí pri vyberaní daní a neviestky sa dopúšťali sexuálnych hriechov. Židia ich taktiež považovali za kolaborantov s rímskou okupačnou mocou. Židia pokladali takýchto ľudí za stratených, nedávali im žiadnu možnosť polepšiť sa. Zo židov týchto hriešnikov najviac pranierovali farizeji a zákonníci. Títo zas naopak seba a svoje správanie dávali za vzor mnohým ľuďom.

PAR
Odsudzovanie a posudzovanie. Tieto pojmy sú nám veľmi dobre známe a určite sme sa s nimi stretli aj v našom živote. Ani dnešný svet nie je bez farizejov a taktiež v ňom nechýbajú novodobí mýtnici a neviestky. Nikto na tomto svete nie je dokonalý. Nikto nemôže povedať, že už na sebe nemá čo vylepšiť. To tvrdia iba novodobí farizeji a zákonníci.
V dnešnom svete je mnoho posudzovania a odsudzovania. Dáte mi za pravdu, že mnohí z nás už boli posudzovaní alebo odsudzovaní, či pre výzor tváre, životný postoj alebo len tak na prvý pohľad. Siahnime do svojej minulosti a možno si aj my spomenieme, že sme niekoho posudzovali alebo dokonca odsúdili.

Mahatma Ghandí pri jednej príležitosti, keď sa ho pýtali, prečo sa nestal kresťanom, povedal: „Keby nebolo kresťanov, už dávno som kresťanom.“

Veľa ľudí sa nazýva kresťanmi, mali by byť skutočnými ohlasovateľmi náuky Ježiša Krista. Namiesto toho hlásajú náuku odsudzovania a posudzovania. Kamarátka hovorí kamarátke, s tamtou sa nedávaj do reči, lebo ona je taká alebo taká. Manželia sa jeden na druhého sťažujú pred svojimi priateľmi, on je taký, ona je taká. Keď niektorí z týchto ľudí stretnú v meste na ulici bezdomovca, v duchu si povedia, tak mu treba, veď si za to môže sám. Ešte aj v kostole niektorí zazerajú jeden na druhého a sami pre seba hovoria, ako sa tento opovažuje vkročiť do kostola, aká drzosť, veď toľko zla popáchal, ten tu nepatrí.
Na to, že títo posudzovační ľudia nie sú v pozícii Pána Ježiša, ktorý vidí do srdca každého človeka, sú až príliš odvážni pri posudzovaní a odsudzovaní. Sv. Pavol vo svojom liste píše: „Preto kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol“ (1Kor, 10,12). Sv. Jakub nás vo svojom liste napomína a poučuje: „Bratia, neosočujte jeden druhého. Kto osočuje brata alebo svojho brata posudzuje, osočuje zákon a odsudzuje zákon. Ale ak odsudzuješ zákon, nie si plniteľ zákona, ale sudca. Jeden je zákonodarca a sudca, ktorý môže spasiť i zahubiť. Ale kto si ty, že súdiš blížneho?“ (Jak 4, 11-12).
Áno, iba jeden je zákonodarca, Boh. Pán Ježiš aj keď vedel o chybách mýtnikov a neviestiek, nezastáva tieto chyby, ale tiež týchto ľudí neodsudzuje, lebo vie, že sú schopní vrátiť sa k Jeho Otcovi, ktorý je aj ich Otcom. A Otec má z týchto hriešnikov veľkú radosť, hovorí nám o tom sám Pán Ježiš: „Hovorím vám: Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú“ (Lk 15,7). Ubezpečuje nás, že každý, aj ten najväčší hriešnik má právo na odpustenie a nápravu. Odsudzujme hriech, ktorý človek pácha a nie človeka. Človeku treba pomôcť, nezavrhnúť ho, ale pozdvihnúť ho z jeho biedy. Nie je umenie skonštatovať, že môj blížny je v bahne, ťažšie je ho z toho bahna vytiahnuť, lebo riskujeme, že sa zašpiníme. Našou úlohou nieje posudzovať a súdiť. Súd patrí Bohu! My sa učme od dobrotivého a milosrdného Boha.
Boh nikoho neposudzuje prísnejšie ako si to zaslúži. Súdi spravodlivo, dobrotivo, láskyplne a s takou starostlivosťou, akoby to ani najmilosrdnejší človek nedokázal. Naša viera si bola toho vždy vedomá a vždy to aj hlásala. A práve preto pochopíme aj podivuhodnú vec, prečo sa katolícka Cirkev nikdy nevyjadrila o zavrhnutí ani jedného človeka. Je to určite podivné, že katolícka Cirkev prehlásila už o mnohých ľuďoch, že sú celkom iste v nebi, hovoríme tomu, že sú blahoslavení, ale Cirkev neprehlásila ani o jednom človeku, že je v pekle, že je zatratený. Katolícka Cirkev obetuje svätú omšu za každého zosnulého i za popraveného zločinca, ale to, ako ďaleko je človek zodpovedný za svoj čin a koľko treba pripočítať z jeho hriešnosti na účet jeho narodenia, jeho výchovy, jeho dedičného zaťaženia, necháva milosrdnému Bohu. My to predsa všetko nevieme, nik to nevie, len všemohúci Boh. Môžeš uviesť mená najväčších zločincov sveta, mená tyranov, ktorí sa brodili v krvi, katov miliónov kresťanských mučeníkov prvých storočí a pýtaj sa katolíckej Cirkvi: „Boli zavrhnutí?“ A odpoveď: „To je v Božích rukách.“

MY
Určite poznáte staré slovenské príslovie: „Radšej hamovať ako banovať.“ To platí aj pri vynášaní sudov o našich blížnych.

Ako ilustrácia nám môže poslúžiť životný príbeh istého rímskeho kňaza, ktorého ľud nazýval "svätcom" a ktorý konal zázraky. Raz sa pokúšal obrátiť istého zločinca, ktorý bol odsúdený na smrť. Všetko bolo márne. Tri dni ho prosil, využil všetky svoje schopnosti, len aby nezomrel nezaopatrený, ale márne. Zločinec preklínal ďalej a cynicky odmietal spoveď. Kňaz šiel za ním až na popravisko. I tu ho odmietal. Kňaza nakoniec prešla trpezlivosť a zvolal: „Ľudia, poďte sem a pozrite sa, ako umiera hriešnik“!
Aké následky mal tento výkrik? Po 40-tich rokoch bol obnovený proces vyhlásenia za blahoslaveného tohto kňaza. Boli dokázané zázraky, ktoré vykonal, a predsa nebol vyhlásený za svätého, a to pre slová, ktoré vtedy vyriekol, lebo tieto slová neboli hodné svätca, ako aj našej svätej viery.

ADE
Bratia a sestry. Buďme hodní našej viery. Tešme sa každý deň z toho, že sa môžeme opäť a opäť vracať k nášmu Nebeskému Otcovi. Túto radosť môžeme čerpať zo sviatosti zmierenia a z Eucharistie. Neuberajme toto právo ani našim blížnym a neodsudzujme ich. Ale pomáhajme im bojovať s ich chybami, ktoré veľmi dobre poznajú a ľutujú, aby mali v srdci takú istú radosť z návratu a obrátenia ako my. Potom bude náš svet deň po dni radostnejší a viac sa bude podobať nášmu domovu vo večnosti.

Amen.

*Porov.: HURÁK, J.: Seminárna práca. Spišská Kapitula : 2004