Dvadsiata tretia nedeľa "cez rok"

Vedieť napomenúť a napomenutie prijať.

Napomínať a napomenutie prijať patrí k životu. Aké máme skúsenosti? Ako reagujeme na napomínania? Prečo a s akými pohnútkami napomíname? Čo je potrebné, aby sme s Božím požehnaním napomínali a napomenutia prijali? Je povinnosťou kresťana napomenúť a je rovnako povinnosťou kresťana napomenutie prijať.

Hovorí to Pán Ježiš: „Keď sa tvoj brat prehreší ... choď a napomeň ho...“ (Mt 18,15).

Ježiš učí o našej zodpovednosti jedného za druhého. Zodpovednosť musí vychádzať z opravdivej lásky. Pravá láska nemlčí. Pravá láska si nezapcháva uši. Pravá láska je jednoduchá a pokorná, pravdivá a spravodlivá. Kto vidí prehrešenie svojho blížneho, nesmie zmýšľať: „čo ťa nepáli, nehas“. Slová „proti tebe“ neznamenajú len priamo voči nám, že sme povinní konať, ale slová treba chápať tak, že voči akémukoľvek hriechu musíme zaujať rozhodný postoj. Hriech blížneho ničí Božie dielo, ktoré patrí všetkým. Tvoríme putujúcu Cirkev, a na ceste k Bohu sme zodpovední jeden za druhého. Tak ako do neba nikto nejde sám, ale idú s ním aj tí z jeho okolia, tak ani do pekla nejde nikto sám, ale idú s ním aj tí, s ktorými žil. Hriech je stratou Boha, odlúčením od Boha, tak usporiadanie veci, vzťahu je návrat k Bohu, je ziskom. Jediným úmyslom, ako naplniť lásku, je dať do poriadku všetko, čo sa zničilo, ničí, čiže získať blížneho.

Pred čím nás v evanjeliu Ježiš vystríha? Že často mlčíme pri hriechu blížnych. Ospravedlňujeme hriech blížneho slovami: je dospelý, slobodný, má svoj rozum, je strojcom svojho šťastia. Ale inde je pravda. Bojíme sa napomenúť. Máme podobné prehrešky a nechceme so svojimi hriechmi urobiť poriadok, zriecť sa ich, zmeniť svoj život. Dokonca sa tešíme z prehrešení, vtipkujeme z hriechov iných, skôr o nich bez potreby rozprávame, ohovárame, posudzujeme, dokonca až osočujeme... Sme pyšní. Chýba nám pokora. V takom prípade, ak nie sme horší, tak sme aspoň takí hriešni ako ten, ktorému nechceme pomôcť, alebo už nemôžeme pre svoj hriech pomôcť?
Ježišove slová nemajú nič spoločné s našimi ľudskými snahami a prázdnymi slovami. Ježiš jasne a rázne učí, čo proti prehrešeniu robiť. Ježiš učí: ak milujeme toho, kto sa prehrešuje, nesmieme mlčať. „Choď a napomeň ho medzi štyrmi očami“ (Mt 18,15). Slovom „choď“ žiada Ježiš od nás naše osobné zaangažovanie sa na odstránení prehrešenia. Nie je to často jednoduché, ľahké či príjemné podniknúť. Čakať, odkladať s napomenutím alebo sa spoliehať na iných, že to urobia, je škodlivé, nečestné, je to prejav našej nelásky. Ak skutočne milujeme Boha, konáme. V texte evanjelia tým Ježišovým slovám predchádza poučenie o pokore. Kto chce napomínať, musí napomínať v duchu pokory. Sám si je vedomý svojich slabostí. Pred napomínaním je potrebná modlitba, pôst, obeta, snáď sľúbiť Bohu, že urobíme pokánie za toho, koho chceme napomenúť. Nikdy nesmieme napomínať z pozície sily, moci, ale z lásky k Bohu, blížnemu i k sebe samému. Nikdy voči tomu, kto sa prehrešil, nesmieme vystupovať tak, žeby sme ho urážali, tupili, ironizovali, vysmievali, nadávali mu, hrešili ho. Zbavme sa pýchy. Uvedomme si právo, že k tomu, čo sa prehrešil, máme ísť ako brat, sestra s úmyslom pomôcť mu. Majme na mysli spásu jeho duše. Ak nemáme takéto pohnútky, radšej mlčme a zostaňme tam, kde sme. Samotné „napomenutie“ sa musí udiať diskrétne a má prebehnúť bez urážok. A keď „ťa počúvne, získal si svojho brata“ (Mt 18,15). Kto získal brata späť, nech mlčí. Nech ďakuje Bohu, že získal späť toho, čo sa prehrešil.

Ježiš v evanjeliu vystupuje ako realista. Získať brata jedným stretnutím, rozhovorom je ťažké, zriedkavé. Preto Ježiš radí: „Ak ťa nepočúvne, priber si ešte jedného alebo dvoch, aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov“ (Mt 18,16). Jedná sa o psychologickú zásadu. Svedectvo dáva silu. Argumenty sú pôsobivejšie. Svedok musí byť človek, ktorý koná z lásky k prehrešujúcemu. Svedok má len pomôcť k dialógu. Jedná sa o akýsi „trialóg“, ktorý býva účinnejší ako dialóg. Tam zohráva úlohu intervencia, argumenty, svedectvo, emócie... a najmä pravda. Je dobré, keď svedok je človek, ktorého autoritu si prehrešujúci váži, či priateľ, človek, ktorého má rád.

Ježiš prišiel spasiť všetkých. Ako často Ježiš napomínal? Prijali ho všetci? A práve preto Ježiš dáva radu: „Keby ani ich nepočúvol, povedz to cirkvi“ (Mt 18,17). Kto sa dostal do moci diabla, dlhšie zotrváva v hriechu, len tak ľahko sa nespamätá. Naopak. Cirkev ako spoločenstvo má svoju moc. Dnes sa na ňu zabúda. Máme sa viac modliť za obrátenie hriešnikov. Robiť za nich pokánie. Postiť sa. Ani Cirkev hneď nekoná ako trestajúca. Nevynáša tresty, neexkomunikuje, nevyhlasuje inderdikt, čo umožňuje Kódex kánonického práva. Človeku, ktorý sa „prehrešil“, treba sa venovať. Viesť s ním dialóg. Podávať mu argumenty, dôkazy, prejavovať mu pozornosť, lásku, úctu... Sme predsa zodpovední navzájom za seba. Keď vidíme, že niekto má ťažkosti, zblúdil, zhrešil, aj keď to nie je z rodiny, priateľ, je povinnosťou nás veriacich pomôcť mu. Dôležité sú slová Pána Ježiša: „Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18,19-20).
Takéto správanie dá silu odolať klebetám, nemiestnej kritike, ďalším hriechom. Kto nám dal právo súdiť blížneho? Súd patrí Bohu. My máme konať skutky lásky. Cirkev môžeme prirovnať k nemocnici, ale nie k väzeniu.
Ježiš zomrel za všetkých. Ale aby sme boli spasení, musíme vedome a dobrovoľne spolupracovať s Božími milosťami. Preto si treba uvedomiť aj slová: „Keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech si je ako pohan a mýtnik“ (Mt 18,17). Zatvrdlivosť hriešnika je hrozná. Sv. Jána Vianney, sv. Páter Pio a iní to často zažili. Diabol veľmi ťažko sa zrieka svojej koristi. Boh aj najzatvrdlivejšiemu hriešnikovi dá takú milosť, aby mohol byť spasený. Ale človek má svoju spásu vo svojich rukách. Cirkev o nikom neučí, nepovie, že je zatratený. Cirkev učí o pekle. Peklom však nestraší. Nehovorí o konkrétnom utrpení v pekle. Cirkev volá k milosrdnému, láskavému, spravodlivému Bohu. Aj keď musí Cirkev konať v takýchto veciach rázne, aby zabránila ďalšiemu hriechu, neprestáva konať skutky lásky za pomýlených, zblúdených, zatrpknutých bratov a sestry. Dnes nepozeráme ani na bratov a sestry iných vyznaní, že budú zatratení. Súd patrí Bohu. Boh súdi každého človeka osamote. Človek sa sám odsúdi, keď zatvrdlivo zotrváva proti Bohu a jeho láske na zemi.

Láska Božia sa prejavuje aj v slovách Pána Ježiša: „Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 18,18). V týchto slovách učí Cirkev o takzvanej moci kľúčov. Aj keď iní učia, nie tak ako učí naše náboženstvo, my veríme, že Cirkev má moc, pokiaľ človek žije a oľutuje svoje hriechy, zmieri sa s Bohom, že hriechy sú mu odpustené. Pre nás je to výzva nepodceniť sviatosť zmierenia a rovnako zabráňme, aby nik z nás nezomrel bez tejto sviatosti. Moc si Cirkev nedala sama. V evanjeliu o nej hovorí osobne Ježiš, ktorý Cirkev poveril, aby sa starala o tých, čo sa prehrešili. Je na nás chrániť sa hriechu. Učiť sa prijať napomenutie. Napomenúť. Nenapomenúť je tiež hriech.

Sv. Augustín píše: „Správal by sa kruto ten, kto vidí brata ísť k priepasti, kde mu hrozí nebezpečenstvo a mlčal by. Keď vieme volať, aby sme zachránili prirodzený život bratovi, tým viac nám musí záležať na spáse duše brata.“
Dá sa povedať aj toto: „Beda psom, ktorí neštekajú, keď prichádza zlodej.“ Nesmieme mlčať, keď sa prehreší brat.
Sv. Pavol sv. Timotejovi dáva radu: „Staršieho nekarhaj, ale ho napomínaj ako otca, mladých ako bratov, staršie ženy ako matky, mladšie ako sestry vo všetkej čistote“ (1 Tim 5,1-2).

Ako to riešia správne mamy? Zo školy sa vrátil syn prváčik a plakal, že mu niekto ukradol prezuvky. Mama si ho pritúlila a povedala: „Neplač! Nič veľké sa nestalo. Je lepšie, že tebe ukradli, ako by si to mal ty urobiť. Vtedy by som ja plakala.“

Nejedna mama si z celej duše praje, aby jej dieťa nespáchalo ani jeden ťažký hriech.

Nejedna matka má na svoje deti dosť času. Keď dieťa sa niečím previní, nekričí na neho, netrestá, nebije ho, ale zoberie si ho stranou, vloží si do svojich dlaní hlavičku dieťatka a díva sa mu do očí. Oči mnohé prezradia. Takýto postoj, prejav lásky, si dieťa dlho pamätá.

Pre každého, čo sa previnil, je užitočné dobré a jasné slovo. Rovnako za jeho hriech spolu s ním trpieť a ukázať mu cestu, ktorou sa dá vec na správny smer. To si vyžaduje pokoru na oboch stranách, a rovnako prejav lásky.

Keď spomíname na tých, čo nás napomenuli, buďme im vďační za pomoc. Nezabúdajme na nich v modlitbe, i keď už zomreli. Nech nám záleží najmä na mladých, ktorí potrebujú našu pomoc i cez napomínanie. Raz aj oni budú vďační za túto cennú pomoc. Veď tým vydávame svedectvo kresťana katolíka.

Amen.