Dvadsiata tretia nedeľa "cez rok"

Lásku medzi nami poznať z našich konkrétnych vzťahov

Niektorí psychológovia delia ľudí do štyroch, iní do ôsmich skupín a sú aj iné delenia. Na svete nie sú dvaja ľudia rovnakí. O jednom a tom istom človeku sa jeden vyjadrí ako o dobrom a iný o zlom. Sú ľudia, ktorí sa trápia nielen pre svoje chyby, omyly a hriechy, ale aj pre chyby iných. A sú ľudia, ktorým je všetko jedno. Iný zas vidí len nedostatky u druhých, a u seba nič.
Príslovie hovorí: „Čo ťa nepáli, nehas“. Iné hovorí: „Zlatá stredná cesta“. A to aj vtedy, keď sa jedná o morálne zlo, keď sa popiera pravda, keď víťazi moc, peniaze, postavenie, sila. Stávame sa svedkami nezáujmu o človeka, ktorý žije, pracuje, trpí, plače a zomiera vedľa nás. A na druhej strane vidíme viac, ako sa patrí takt, bontón, slušnosť. Hovoria, čoho by sme sa mali chrániť, vyvarovať, čo si odpustiť, nedovoliť…
Toto všetko sa dotýka každého z nás. Nik z nás sa tomu nevyhne. Tak tomu bolo, je a bude.

Ani Ježiš neobišiel pri svojom učení túto skutočnosť. Ako ju vidí Bohočlovek a čo od nás žiada, vyjadril v dnešnom evanjeliu slovami: „Keď sa tvoj brat prehreší... “ (Mt 18,15).
Ježiš vo svojej láske k nám dal sa ukrižovať za naše hriechy proti láske k Bohu a blížnemu. Dokázal nám lásku, a zároveň od nás žiada zodpovednosť. Pripomeňme si na úvod, že nesmieme sa správať ako Kain. Keď Boh volal Kaina na zodpovednosť za vraždu svojho brata Ábela, Kain mu odpovedal: „Neviem, kde je. Či som ja strážcom svojho brata“ (Gn 4,9)?
Naopak Ježiš do niekoľkých viet vkladá učenie, ako dať všetko do poriadku, aby to bolo na úžitok jednej i druhej strane.
Pri previnení brata je ako prvé potrebné formulovať sťažnosť voči druhému slovami, nedumať o veci vo svojej mysli. Ak vyjadríme sťažnosť slovami, často uvidíme, aká je malicherná.
Druhým krokom má byť osobný rozhovor s bratom, ktorý sa prehrešil. Ak je možné, vec nevybavujme listom a ani telefonicky. Živé slovo skôr vyrovnáva rozdiely, písané slovo ešte viac prehlbuje.
Ak súkromné a osobné stretnutie nepomáha, treba si vziať na pomoc rozvážneho, múdreho človeka alebo viac ľudí ako svedkov.
Ak ani to nepomôže, musíme ísť s osobnými ťažkosťami do kresťanského spoločenstva. Predpokladá sa, že spoločenstvo neposudzuje veci len podľa ľudských pravidiel, ale v prvom rade vo svetle lásky.
Ježiš hovorí aj o najťažšej veci: ak zlyhalo všetko, čo sa už urobilo, „... nech ti je ako pohan a mýtnik“ (Mt 18,17).
Zdalo by sa, ale to je len prvá pohnútka, že je všetko beznádejné, ale vieme, že Ježiš i za mýtnikov a pohanov prišiel zomrieť, aj ich vykúpil. Láska dokáže zázraky. Najmä láska vytrvalá, dlhodobá, vynaliezavá, nie sebecká… (porov. 1Kor 13,1-13). Neponechať brata v beznádeji. Je potrebná najmä modlitba, na čo poukazuje Ježiš v slovách: „Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 18,19).

Všimnime si, že Ježiš brata – ktorý sa prehrešil – nazýva bratom. Je to príklad pre nás, ako postupovať v konkrétnom prípade pri náprave. Láska má zvíťaziť. A to vždy, v každom postavení. V tejto súvislosti si uvedomme, že my sme ten brat, čo sa prehrešil proti niekomu. Je potrebné, aby sme sa vyhli akýchkoľvek vedľajších, najmä zlých úmyslov. Aj keby sme konali voči niekomu láskavejšie, prijmime brata s úprimnou snahou, že nám chce dobre, že robí všetko z najlepšieho vedomia a svedomia a že to robí v mene Cirkvi. Ježiš nás upozorňuje, aby sme bratské napomenutie prijali v pokore, aj keď sa jedná o nesprávny postoj. Nezvaľujme chybu na iných, iného, nevyhovárajme sa. V pokore si uvedomme, že pohoršenie, hriech ohrozuje najmä nás, ale i spoločenstvo. Odkladať s prijatím napomenutia na neskorší čas môže priniesť opačný účinok, a dokonca keď opovážlivo odkladáme s pokáním, Boh môže odňať svoju milosť.
Deväť cudzích hriechov sa dotýka práve tejto veci. 1. Dať radu k hriechu. 2. Popudzovať iných k hriechu. 3. Kázať iným hriech páchať. 4. Privoliť k hriechu iných. 5. Poskytnúť pomoc k hriechu iných. 6. Mlčať pri hriechu iných. 7. Zastávať hriechy iných. 8. Netrestať hriechy iných. 9. Chváliť hriechy iných. Tieto hriechy sa menujú cudzími preto, lebo sa započítavajú aj tým, čo hriech priamo nespáchali, ale páchateľa mlčaním, slovom, skutkom v páchaní podporovali.
Povinnosťou je nemlčať pri hriechu brata. Cieľ evanjelia je jasný. Ježiš ho definuje slovami: „Získal si svojho brata“ (Mt 18,15). Nemáme byť sudcom, ale sprostredkovateľom Božieho milosrdenstva.

Keď brat zotrváva v zlobe, a to ho nesúdi ani Cirkev, ale sám sa vylučuje. I v takom prípade „nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí“ (Mt 12,20). Najmä v Novom zákone sme povzbudzovaní v takomto prípade zachovať optimizmus. Nestrácať nádej, že sa hneď veci nepodarili. Koľko príležitostí nám dáva Boh! Veľakrát sme už sľubovali, že sa polepšíme a nezhrešíme, a či znova nečakáme od Boha vo sviatosti zmierenia odpustenie? Platia aj pre nás slová výzvy: „Verte, že o čokoľvek v modlitbe prosíte, ste už dostali, a budete to mať. A keď vstanete modliť sa, odpustite, ak máte niečo proti niekomu… (Mk 11,24-25). A najmä, ak sa dvaja alebo traja spoločne na ten úmysel modlia.

Kresťan z Grónska prišiel prvý raz do “kultúrneho“ sveta zo sveta večného ľadu. Všetko čo videl, vyvolávalo v ňom údiv. Hovoril: „Ľudia sú tu veľmi múdri“ – a poukázal na to, čo všetko urobili: Domy, obchody, stroje… Najviac obdivoval elektrický prúd: „Dokážu zapáliť oheň, ktorý nie je vidieť, prenášajú ho šnúrou. Dokážu ho zatvoriť do malej sklenenej fľaše, aby im svietil a keď ho nepotrebujú, zhasnú ho.“ Čo ho však prekvapilo najviac, že títo ľudia sa nevedia modliť. V Grónsku sa ľudia modlia a sú šťastnejší…

Kedy sa opravdivo milujeme? Keď láska neostáva len pri slovách. Máme sa veľa modliť za seba, aby sme vedeli prijať napomenutie, ale i tých, ktorých budeme napomínať. Modlime sa, lebo napomenutie je vážna a dôležitá vec, ale rovnako ťažká a náročná.

Amen.