Dvadsiata tretia nedeľa "cez rok"

Spájajme sa v spoločnej modlitbe.

AI
V prítomnosti syna povedala matka už viackrát, mnoho sme sa modlili za nášho syna. Synovi to neprekáža. Matkine slová sú pravdivé. Správal sa niekoľko rokov veľmi nevhodne nielen voči rodičom, ale i súrodencom a okoliu. Vtedy sa začali všetci modliť. A výsledok? Podobný ako v prípade sv. Augustína, keď sa za syna modlila matka sv. Monika.
Poznáte aj vy spoločenstva, hnutia, alebo ste sa zúčastnili i v kostole spoločných modlitieb na nejaký úmysel? Máte aj vy skúsenosť, že aj po dlhých modlitbách, ale aj po iných akciách od trpezlivého napomínania, presviedčania, radách, povzbudzovaniach popri modlitbách, vás Boh vypočul v tej a tej veci voči blížnemu, alebo sa urovnal nejaký konflikt či vyriešili nejaké ťažkostí?
Spoločná modlitba má veľkú silu.

KE
O tom hovorí aj Ježiš: „Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 18,19).

DI
Následky dedičného hriechu sú bolestné. Napríklad: Čo asi cítili srdcia rodičov keď brat zabil brata Kain Ábela? A čo cítia srdcia dnes rodičov keď sa ich deti nesprávajú ako súrodenci.
Prečo už v Starom zákone vyzývali proroci vo vyvolenom národe k spoločnému pokániu? Prečo dnes Ježišove slová nestrácajú na aktuálnosti?
V Starozákonnej knihe Levitikus je napísané, že nemáme prechovávať nenávisť k svojim bratom, ale ich máme trestať podľa práva a neponesieme následky ich hriechov.
Podľa židovského presvedčenia akýkoľvek priestupok, má zlé následky pre vinníka, ale aj pre spoločenstvo, pretože hriešnik sa stáva Božím protivníkom. Keďže Boh chce zdravý svet, koná nezodpovedne ten, kto mlčí pri priestupku svojho brata. Tak aj Rabín Channin hovorí: Jeruzalem bol zničený iba preto, že sa navzájom nenapomínali.
Pravidlo Kumránskej obce bolo: „Každý má svojho blížneho napomínať v pravde a v pokore a v ľudskej láske medzi sebou. Nikto nemá hovoriť k druhému v hneve. Pre nás má význam starosť o spásu duše svojho blížneho. Veď Kristus chce spásu všetkých ľudí. Všetci sme údmi Kristovho tela a Kristus je jeho Hlava.
Ježiš učí o našej zodpovednosti jedného za druhého. Zodpovednosť musí vychádzať z opravdivej lásky. Pravá láska nemlčí. Pravá láska si nezapcháva uši. Pravá láska je jednoduchá a pokorná, pravdivá a spravodlivá. Kto vidí prehrešenie svojho blížneho, nesmie zmýšľať: „čo ťa nepáli, nehas“. Slová „proti tebe“ neznamenajú len priamo voči nám, že sme povinní konať, ale slová treba chápať tak, že voči akémukoľvek hriechu musíme zaujať rozhodný postoj. Hriech blížneho ničí Božie dielo, ktoré patrí všetkým. Tvoríme putujúcu Cirkev, a na ceste k Bohu sme zodpovední jeden za druhého. Tak ako do neba nikto nejde sám, ale idú s ním aj tí z jeho okolia, tak ani do pekla nejde nikto sám, ale idú s ním aj tí, s ktorými žil. Hriech je stratou Boha, odlúčením od Boha, tak usporiadanie veci, vzťahu je návrat k Bohu, je ziskom. Jediným úmyslom, ako naplniť lásku, je dať do poriadku všetko, čo sa zničilo, ničí, čiže získať blížneho.

PAR
Ľahko je niekoho odsúdiť a najmä keď nevidíme do jeho vnútra. Keď chceme súdiť, všimnime si svoje zlé sklony, chyby ktorých sme sa my dopustili, alebo čo nás stojí námahy aby sme sami premohli sami seba.
Pán Ježiš napomínal hriešnikov s veľkou láskou. Robil to preto, lebo mu záležalo na druhých Týmto svojim konaním nám dal príklad, aby sme vedeli pochopiť blížneho a jeho stav v ktorom sa nachádza. Konajme veľmi opatrne, aby sme to s napomínaním neprehnali a aby sme nemíňali cieľ nášho napomínania, ktorým je zmena blížneho. Ak sa nám to podarí, získali sme svojho brata späť. Ak sa nám to na prvý krát nepodarilo, snažme sa byť vytrvalý.
Ježiš nás však aj vystríha. Pred čím? Že často mlčíme pri hriechu blížnych. Ospravedlňujeme hriech blížneho slovami: je dospelý, slobodný, má svoj rozum, je strojcom svojho šťastia. Ale inde je pravda. Bojíme sa napomenúť. Máme podobné prehrešky a nechceme so svojimi hriechmi urobiť poriadok, zriecť sa ich, zmeniť svoj život. Dokonca sa tešíme z prehrešení, vtipkujeme z hriechov iných, skôr o nich bez potreby rozprávame, ohovárame, posudzujeme, dokonca až osočujeme... Sme pyšní. Chýba nám pokora. V takom prípade, ak nie sme horší, tak sme aspoň takí hriešni ako ten, ktorému nechceme pomôcť, alebo už nemôžeme pre svoj hriech pomôcť?
Ježišove slová nemajú nič spoločné s našimi ľudskými snahami a prázdnymi slovami. Ježiš jasne a rázne učí, čo proti prehrešeniu robiť. Ježiš učí: ak milujeme toho, kto sa prehrešuje, nesmieme mlčať. „Choď a napomeň ho medzi štyrmi očami“ (Mt 18,15). Slovom „choď“ žiada Ježiš od nás naše osobné zaangažovanie sa na odstránení prehrešenia. Nie je to často jednoduché, ľahké či príjemné podniknúť. Čakať, odkladať s napomenutím alebo sa spoliehať na iných, že to urobia, je škodlivé, nečestné, je to prejav našej nelásky. Ak skutočne milujeme Boha, konáme. V texte evanjelia tým Ježišovým slovám predchádza poučenie o pokore. Kto chce napomínať, musí napomínať v duchu pokory.

MY
Nenapomínajme z pozície sily, moci, ale z lásky k Bohu, blížnemu i k sebe samému. Nikdy voči tomu, kto sa prehrešil, nesmieme vystupovať tak, žeby sme ho urážali, tupili, ironizovali, vysmievali, nadávali mu, hrešili ho. Zbavme sa pýchy. Uvedomme si právo, že k tomu, čo sa prehrešil, máme ísť ako brat, sestra s úmyslom pomôcť mu. Majme na mysli spásu jeho duše. Ak nemáme takéto pohnútky, radšej mlčme a zostaňme tam, kde sme. Samotné „napomenutie“ sa musí udiať diskrétne a má prebehnúť bez urážok. A keď „ťa počúvne, získal si svojho brata“ (Mt 18,15). Kto získal brata späť, nech mlčí.

O mladej žene vedia viacerí z jej blízkosti, že nielen manželovi odpustila hriechy proti láske, ale aj zabudla. Poslúchla spovedníka. A aj manžel je jej za to vďačný. V ich rodine je samozrejmosťou spoločná modlitba.

A nie je takýchto prípadov dosť aj v našom živote, okolí?

Upodozrievali ho z podvodov, nečestnosti... A čo zistila opakovaná a nezávislá kontrola? Chyby sa dopustili práve tí, čo šírili nepravdivé reči. A on im verejne nielen odpustil ale ničím nedal najavo, že mu moc ublížili. Prečo? Povedal: „Som kresťan a denne sa modlievam -„odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom...“

Iný príklad.

Bratia odsudzovali sestru, že sa zmocnila úspor po rodičoch. Neprijímali jej vysvetlenia. Ona sa roky modlila za bratov. Aj preto, že chodila do kostola a oni nie, sa vysmievali z nej, Boha i Cirkvi... Až rok po jej smrti sa priznal jednému bratovi syn, že on sa zmocnil úspor po starých rodičoch. Viete čo urobili rodný bratia? Šli na cintorín a odprosili mŕtvu sestru. Dnes si plnia povinnosti kresťanov katolíkov.
Nebola to modlitba ich sestry?

Aj tieto a iné príklady aj z nášho života sú výzvou, aby sme si uvedomili, že napomenutia ktoré niekedy dostávame, sú pre naše časné, ale najmä večné dobro, ktorým je spása duše. Pri rôznych ťažkostiach skúsme najprv zrealizovať slová Pána Ježiša: „Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 18,19).

ADE
Spoločná modlitba i v čase kríz, ťažkosti, útlaku, nepochopenia... má väčšiu silu, ako čokoľvek iné. Boh často pre naše dobro nie je náhlivý... Aj ťažkosti Boh využíva na naše posvätenie, pokánie za naše hriechy a spásu i tých, ktorí nám nespravodlivo ubližujú, alebo sa dopúšťajú sami hriechu.
Buďme vytrvalí v modlitbe za tých, ktorí žijú v hriechu. Nedajme sa znechutiť diablovi. Voľme radšej pri náprave blížnych taktiku Ježiša a nie diabla. Ježiš zomrel za nás hriešnikov. Diabol chce zlo ešte zväčšiť, nie pomôcť.
Čo tak už dnes pri svätej omši, skôr ako si podáme ruky na znak pokoja, modliť sa...

Amen.