Nedeľa Najsvätejšej Trojice

Láska potrebuje aspoň dvoch

Katechétka sedela s deťmi na lúke a snažila sa im vysvetliť tajomstvo Najsvätejšej Trojice. Začala známymi školskými príkladmi:
„Pozrite si svoj prst. Je jeden a skladá sa z troch častí. Aj Pán Boh je jeden a veríme, že v Bohu sú tri božské osoby: Otec, Syn a Duch Svätý.“ Po chvíli odtrhla lístok ďateliny. Ukázala ho deťom: „Lístok ďateliny je len jeden a tvoria ho tri lístočky. My nevyznávame troch bohov, ale jedného Boha v troch osobách. Naše náboženstvo nás učí veriť v Trojicu jednej podstaty. Božské osoby, Otec, Syn a Duch Svätý si nedelia medzi sebou jediné božstvo, ale každá z nich je celý Boh, lebo... Otec je to isté čo Syn a Syn to isté čo Otec, Otec a Syn sú to isté čo Duch Svätý. Každá z troch Osôb je tou skutočnosťou, čiže jedným Bohom.“
Deti počúvali a pritom pozerali na trojlístok v ruke svojej katechétky. Ona pokračovala: „A pritom božské osoby sú od seba skutočne odlišné. Uctievame si a vyznávame jediného Boha nie v tom zmysle, akoby bol osamotený. Otec, Syn a Duch Svätý nie sú len mená, ktoré by označovali spôsoby, ako sa prejavili nám ľuďom svojimi skutkami. Tri božské osoby sú skutočne medzi sebou odlišné. Otec totiž nie je Syn, ani Syn nie je Otec, ani Duch Svätý nie je Otec alebo Syn. Navzájom sa odlišujú vzťahmi. Boh Otec je Otcom Boha Syna. Večný a nekonečný, všadeprítomný Boh Otec, ktorého na zemi svojimi očami nemôžeme vidieť, nestvoril Boha Syna ako stvoril celý svet, ale Boh Otec v tele Panny Márie plodí Syna, ktorý si vzal telo z Panny Márie a stal sa človekom. V evanjeliách sám sa nazval Boží Syn Mesiášom, Spasiteľom a Vykupiteľom. Na niekoľko rokov Boží Syn nám bol podobný telom. Mal ľudské telo, ale zároveň bol aj Boh. A keď zomrel za naše hriechy, aby tak odprosil Boha Otca za nás, vystúpil do neba. Predtým však povedal, že bude prosiť Boha Otca za nás a pošle nám Ducha Svätého. Vieme, že na desiaty deň sa sľub Pána Ježiša naplnil. Od Boha Otca a Boha Syna zostúpil na apoštolov a na všetkých vo večeradle Duch Svätý v podobe ohnivých jazykov. A vieme, čo sa vtedy udialo, že apoštoli začali hovoriť cudzími jazykmi, hovorili o veciach, ktoré sa ešte len mali stať, čiže prorokovali, uzdravovali chorých a kriesili mŕtvych ako Pán Ježiš, keď bol ako človek medzi nimi prítomný. Takto sa Duch Svätý na začiatku prejavil. A Ducha Svätého aj dnes až do skončenia sveta nám posiela Boh Otec a Boh Syn, a Duch Svätý nás učí, čo máme robiť, čo veriť, ako žiť, aby sme prišli do neba. V nebi budeme vidieť Boha z tváre do tváre, ako sa pozeráme teraz jeden na druhého.“
Vtedy katechétka prestala rozprávať, lebo už dlhšiu dobu sledovala jedno dievča. Dievča nevyrušovalo, ale sledovalo mravčeka, ako jej liezol po ruke. Ten behal hore-dole. Katechétka si myslela, že dievča nepočúva, že sa len hrá, preto dievčatku položila otázku:
„Čo vieš o Pánu Bohu?“ Dievčatko zhodilo mravčeka na zem a na otázku odpovedala otázkou: „Čo vie tento mravček o mne?“ Nastalo ticho. „Vlastne nič. Možno, že som múdrejšia ako on. Nevie o mne, že mám otca a mamu. Nevie, že sa máme radi. Nevie, že im rada pomáham. Vlastne, nevie o mne nič.“ Dievča sa vtedy pozrelo na prekvapenú katechétku a pokračovalo: „Čo viem o Pánu Bohu? Boha nevidím svojimi očami, ale učím sa veriť, že celý svet stvoril Boh Otec. V kostole, keď počúvam čítania zo Svätého písma a homíliu kňaza, privriem si oči a predstavujem si Pána Ježiša tak veľkého, ako je môj otec, ako učí apoštolov a ľudí, a v tom zástupe vidím aj seba samú. Rozmýšľam nad tým, čo hovorí. Som rada, keď kňaz povie aj príklad, tak ako Pán Ježiš, lebo vtedy viac chápem. Je správne, – dievča sa obrátilo na katechétku, „že vtedy si pripomínam, že to Duch Svätý cez slová kňaza mi hovorí , čo mám veriť, ako mám žiť, čoho sa mám chrániť... Ďakujem vám, pani katechétka, že ste mi pripomenuli na ďatelinovom lístku tajomstvo nášho Boha. Môj otecko mi rozprával, že náš Boh je najväčšie tajomstvo. Rozprával mi o vedcoch, ktorí čím viac objavujú pomocou ďalekohľadov a mikroskopov nové veci, že tým viac hovoria o sebe, že veria v Boha. Hovoria, že kto stvoril všetko okolo nás, musel byť veľmi múdry a dobrý. A môj otec hovorí, že musím sa snažiť mať Pána Boha rada. Keď budem veľká, budem o Bohu vedieť ešte viac. A keď raz zomrieme, stretneme sa u Pána Boha a on nás odmení tak, že si to nevieme predstaviť, a čo sa nedá vidieť ani vo vedecko-fantastickom filme.“
Katechétka si vtedy uvedomila, že je ako Nikodém, ktorý rozprával pred Veľradou, ktorá chcela zabiť Ježiša. Vtedy svojím bratom hovoril o Ježišovi. Tí ho upodozrievali, či nie je aj on Ježišov učeník (porov. Jn 7,40-53).

Dnes čítame v evanjeliu úryvok o nočnej návšteve Nikodéma u Pána Ježiša, kedy mu Ježiš povedal: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna“ (Jn 3,16-18).

Evanjelium nám dáva isté správy o tom, aká je veľká Božia láska. Ako by sme mohli premeškať, že večný Otec, ktorý nám daroval cez svojho jednorodeného Syna celú svoju bezhraničnú lásku, ktorá sa nedá vyčerpať, on, ktorý tak veľmi miloval svet, ktorý stvoril, že z lásky dovolil Synovi zomrieť za nás a nám pripomína: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie“ (Mt 3,17). Boh Otec vo svojej láske k nám dovolí opustenosť Synovi v Getsemany a na Golgote, aby sme získali späť hriechom stratené priateľstvo s Bohom. Ježiš, Boží Syn hovorí o svojej láske k nám pri Poslednej večeri, že „miloval svojich... do krajnosti“ (Jn 13,1). V obete kríža, v láske Otca a Syna poznávame, že máme byť jedno v Duchu Svätom. Iba absolútna láska je hneď Pravda i milosť. Kto neprijíma, odmieta jedného Boha v troch osobách s opovrhnutím, že nechce poznať Boha, že svoj rozum nechce využiť a svoju vôľu prispôsobiť láske, ktorú dáva Boh, uráža Boha a zrieka sa spoločenstva s ním po celú večnosť.

Tajomstvo Najsvätejšej Trojice nás učí pravej láske. Ruku na srdce: akú lásku máme k svojím najdrahším a k ľuďom vôbec? Je to niekedy tajomstvo, prečo tak málo milujeme. Hoci nám láska spôsobuje mnoho, sme skúpi na lásku. Učenie o Najsvätejšej Trojici má prebudiť medzi nami lásku nielen k Bohu, ale aj k blížnym a k sebe samým.
Uvážme, aby nebolo neskoro.
Muž si uvedomuje, čo stratil vo svojej žene až vtedy, keď od neho odišla. Či si nevyčítame, že sme málo milovali niekoho, kto nás miloval, až keď stojíme nad jeho hrobom? Neskoro! Omyl, ktorý sa už nedá napraviť. Keď my čakáme od druhého človeka lásku, dajme mu svoju lásku. Nemeškajme s láskou!
Boh nás neprestal milovať. „Boh je láska“ (1 Jn 4,8). Tajomstvo Najsvätejšej Trojice je prejav lásky k nám ľuďom. O tomto tajomstve tak málo vie povedať náš rozum, ale oveľa viac vie precítiť naše srdce. Srdce Ježiša, ktoré nás milovalo, ktoré človek prebodol kopijou, to Srdce Ježiša nás neprestáva milovať a učiť láske. On urobil to, čo videl robiť Otca. On jediný právom môže od nás žiadať lásku. Boh nás stvoril pre lásku. Boh nás miluje. Boh túži, aby sme večnosť prežili v jeho láske. To dokázal svojím dielom, že stvoril svet nesmierne veľký a krásny. Boh nám dokázal lásku smrťou svojho Syna Ježiša. Boh znova a znova nám dáva svoje dary, milosti, aby sme mali dostatok síl opätovať jeho lásku.

Dnes na sviatok Najsvätejšej Trojice si uvedomujeme, čo nám prináša tajomstvo Božej lásky a čo spôsobuje, keď na Božiu lásku neodpovedáme svojou čistou a pravou láskou. Dnes je potrebné mať otvorené srdce pre lásku Najsvätejšej Trojice.

Toto pri svojom výklade pochopila aj katechétka, keď počúvala dievča s milujúcim srdcom.

Amen.