Nedeľa Krista Kráľa

Poukázať, že v každom človeku je prítomný Ježiš.

AI
Jeden môj kamarát mi raz znechutene povedal, keď sme sa raz spolu rozprávali o viere: „Hm, viera. Apoštoli to mali ľahké: videli Ježiša, dotýkali sa ho, počúvali ho, videli všetky tie zázraky, ktoré vykonal, im sa potom ľahko verilo, že Ježiš je Boh... Keby som mal aj ja takú skúsenosť s Ježišom, veril by som aj ja. Ale keď sa s ním nemôžem osobne z očí do očí rozprávať, keď sa ho nemôžem dotknúť, keď ho nemôžem vidieť a pozorovať na vlastné oči, aký potom mám mať k nemu vzťah? Ako ho nakoniec mám mať rád, keď ho nevidím, nepočujem, nedotýkam sa ho, keď je proste odo mňa na míle vzdialený? A nerozprávaj mi také frázy, že je tu, všadeprítomný, že je bližšie, ako si dokážem predstaviť, že ma nekonečne miluje... Čo mám z toho, keď to vôbec necítim? Vôbec tým nežijem. Čo mám robiť, aby nebol tak ďaleko, aby som mohol byť pri ňom bližšie- aby som ho mohol proste zažiť?“

Myslím si, že takéto otázky majú viacerí mladí ľudia- a nielen oni...

KE
V evanjeliu sme počuli o poslednom súde a o tom, ako to tam bude prebiehať. Okrem iného sme z úst Ježiša počuli vetu: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto najmenších, mne ste to urobili“ (Mt 25,40).

DI
Ježiš v tejto vete ukazuje, že je medzi nami prítomný nielen v Božom slove, sviatostiach- a to najmä v Eucharistii, ale aj v našich blížnych, na čo často zabúdame.
Je to práve človek, ktorý v hierarchii stvorenia stojí najbližšie k Bohu. Ježiš vykúpil človeka práve tým, že sa sám stal človekom. Boh pomohol človeku ako človek.
Veď aj najväčšie prikázanie „Miluj Boha celým srdcom...“ je doplnené o vzťah s človekom: „Miluj svojho blížneho ako seba samého.“ A práve sme počuli, že skutok vykonaný pre blížneho je zároveň skutok pre Boha. Bohu sa páči, keď ho môžeme milovať v našich blížnych, hlavne v tých, ktorí sú na tom najhoršie.
Keď sa chceme stretnúť s Bohom, ideme do kostola, viac sa modlíme, možno sa viac odtiahneme od hluku a hľadáme Ho v tichu. Je to nakoniec dobré, no akosi zabúdame, že sa s Ním môžeme stretnúť aj v tých našich najmenších blížnych- v tých najvšednejších situáciách. Často počujeme: „...Teraz počkaj, ja sa idem pomodliť, potom ti pomôžem...“ Tu niekde by sme mali hľadať korene farizejstva a súčasného formalizmu. Ľahko sa dá skĺznuť do farizejstva tým, že vypočítavame, koľkokrát sme boli na omši, svätom prijímaní, ako dlho sme sa modlili a čítali Sväté písmo.
Naopak, ťažko je byť farizejom, keď si môjho najmenšieho brata v núdzi všímam, zapieram sa a pomáham mu v skrytosti. Ťažko je byť farizejom, keď robím dobré skutky, ktoré ľudia nevidia, ktoré vidí len Boh. Ťažko je byť farizejom, keď si to nechám len pre seba (a tiež pre Boha), keď to beriem ako samozrejmosť, keď na svoje dobré skutky zabúdam...
Ježiš nás nebude súdiť podľa toho, koľkokrát sme čítali Božie slovo, koľkokrát sme boli na omši, či na adorácií...Táto perikopa z evanjelia nám hovorí, že budeme súdení podľa našich skutkov.

PAR
Ľahšie je počúvať Božie slovo na omši, ľahšie je sadnúť si do prvej lavice v kostole, prikyvovať kňazovi na všetko, čo povie a vyhlasovať o sebe, že som katolík. Oveľa ťažšie je však vyjsť z kostola von a ROBIŤ to, čo som počul...Všímať si tých biednych, snažiť sa im nejako pomôcť a pýtať sa: „Čo by teraz na mojom mieste urobil Ježiš?“
Ľahšie je povedať:„Milujem Ježiša.“ perami, ako to isté povedať rukami, nohami či celým svojím telom a trebárs aj bez slov. Práve preto sa Ježiš stotožňuje s našimi blížnymi. Áno, On sa nám dal za pokrm v Eucharistii, no to, či je niekto dobrý človek, nezistíme podľa toho, koľkokrát bol na svätom prijímaní. Farizeji často radi sedávajú na prvých miestach v chráme- no kto vidí do človeka? To, čo človeka prezradí sú skutky. A svoj vzťah k Ježišovi môžeme najlepšie prejaviť práve cez ne.

MY
Je to ako v bežných vzťahoch v našom živote. Keď mám niekoho rád a tento človek práve potrebuje s niečím pomôcť, nebudem mu vykladať, ako ho mám rád, ako veľmi mi na ňom záleží a aké vrúcne city k nemu prežívam. Oveľa cennejšie bude pre neho to, keď zistí, že ho mám rád aj rukami. Veľké veci sa nedajú zabaliť do slov a keď, tak nikdy to nebudú tie pravé slová, slová proste nestačia. Veľké veci sa dejú bez veľkých slov a energia týchto slov sa potom dostáva do skutkov. A takouto veľkou vecou je iste láska.

Matka Tereza toho veľa za svojho života nenarozprávala. Stačilo, že videla tú biedu, špinu, utrpenie a bolesť a jednoducho konala. Jasné, že aj niečo hovorila, no väčšina ľudí si ju pamätá ako osobu, ktorá vždy, kde mohla, pomáhala, utešovala, obšťastňovala... Úžas budia jej skutky, ktoré zostanú nesmrteľné. Skutky, za ktoré je iste teraz v blízkosti Toho, komu nimi slúžila...

ADE
Ježiš nám teda dáva poznať, ako ho môžeme mať radi- ako mu možno túto lásku prejaviť. Môžeme aj slovom, no ešte hodnotnejšie to bude, keď to urobíme skutkami- tie ukážu oveľa viac ako slová.
Ježišu, vďaka ti, že nás tak veľmi miluješ, až tak, že chceš byť čo najbližšie pri nás. A tiež ti ďakujeme, že nám ukazuješ, čo máme robiť, aby sme mohli byť bližšie pri tebe aj my.

Amen.

* Porov.: RIMBALA, J. : Seminárna práca. Spišská Kapitula : 2004