Osemnásta nedeľa "cez rok"

Angažovať sa pri nasycovaní sveta.

Čo vyvoláva v nás obyčajný hlad? Poznáme nepríjemný pocit v žalúdku, únavu z hladu, keď sa nedá spať, pretože sme hladní? A večerali ste napríklad pri večerných správach a zrazu na obrazovke ukázali vyhladované a zomierajúce deti, ktoré už od hladu nevládali ani plakať? Či starca, ktorý je samá kosť a koža, a ktorý si už nedokáže odohnať muchu z tváre?
Vrcholí žatva. Odborníci už vypočítali, nakoľko naplníme sýpky. Je pravdou, že náš štát nepatrí medzi tie, o ktorých sa hovorí, že im chýba každodenný chlieb či ryža. Uvedomujeme si, že je aj našou povinnosťou kresťanov pomáhať ľuďom, ktorí sú v núdzi a sú hladní.

Ježiš nám hovorí: „Vy im dajte jesť“ (Mt 14,16).

Evanjelium podáva opis Ježiša, ktorý má porozumenie pre každú bolesť. Opisuje uzdravenie chorých. U Ježiša na prvom mieste je kázanie. V akejkoľvek biede je kázanie najdôležitejšie. Uzdravenie chorých slúži na prehĺbenie viery. Nie je to hlavná vec, aby sme boli telesne zdraví. Najdôležitejšie je zvestovanie radostného posolstva, spása človeka. Ježiš má čas pre ľudí, ktorí trpia na tele i na duši.
Evanjelium podáva opis prvého rozmnoženia chleba. Ježiš až do západu slnka sýti ľudí po Božom slove. Ľudia akoby necítili telesnú potrebu nasýtiť sa. Až na slová učeníkov, aby prepustil zástup, aby si zaobstarali chlieb a nasýtili sa, Ježiš reaguje tak, že prekvapuje apoštolov: „Vy im dajte jesť“ (Mt 14,16). Ježiš nechce rozpustiť zástup, ktorý si vybral celý deň lepší podiel, tak ako aj Mária, Lazárova sestra, keď počúvala Božie slovo. Počúvanie má predchádzať konaniu. Apoštoli ešte nerozumejú. Pred ich očami sú len telesné potreby. Počínajú si ako ekonómovia tohto sveta. Zistia, že majú len päť chlebov a dve ryby. Prepočítavajú, čo je to pre veľký zástup? Ježiš rieši situáciu s nasýtením tela podľa vopred premysleného plánu, čím chce poukázať na nasýtenie duší svojím telom a krvou. Ježišovi záleží na tom, aby jeho učeníci mohli spolu s ním pohliadnuť na Božie bohatstvo. Ježiš vie, že na nasýtenie tohto zástupu nepotrebuje ani päť chlebov a dve ryby. Je to vážna lekcia Ježiša, keď chce učeníkov odviesť od ich vlastnej nemohúcnosti k Božiemu bohatstvu. Ježiš koná. Starosti učeníkov spája s tradíciou nádenníka, ktorý mal na deň dostať päť chlebov a dve ryby. A Ježiš v rukách učeníkov to málo tak rozmnoží, že ešte sa nazbieralo dvanásť plných košov odrobiniek. Ježiš predstavuje Božiu lásku a všemohúcnosť voči ľuďom na týchto skromných potravinách.
Ježiš usadzuje zástup, ktorý sa už mal rozísť. V tento večer nastáva slávnostný okamih, keď si všetci majú uvedomiť, kto je Ježiš, ktorý ich sýtil celý deň Božím slovom a ktorý ich dokáže nasýtiť aj telesným pokrmom bez toho, aby šiel nakúpiť dostatok chleba a rýb pre každého.
Ježiš stojí uprostred zástupu, ako to robieva otec uprostred rodiny, ďakuje s pozdvihnutými očami k nebu, láme chleby a podáva ryby učeníkom, aby ich rozdávali zástupu. Ježiš je plný vďačnosti k Nebeskému Otcovi za jeho dobrodenia prírody. Učeníci i zástup nadobúdajú presvedčenie, že Ježišovo vďakyvzdanie spôsobilo zázrak. Ďakovať za to málo, čo máme, to je ten zázračný prostriedok prinášajúci požehnanie.
A výsledok? Päť rýb a dve ryby stačia, a to nie poskromne, veď zvýšilo sa viac, ako bolo na začiatku. Z piatich chlebov a dvoch rýb „nazberali dvanásť plných košov zvyšných odrobín (Mt 14,20).
Až posledným veršom evanjelista prezrádza počet nasýtených: „päťtisíc mužov okrem žien a detí“ (Mt 14,21). Učeníci si uvedomili svoju malovernosť.
Na východe sa pri jedle mlčí. To napomáha k uvažovaniu.

Udalosť zázračného nasýtenia má aj nás vyprovokovať k uvažovaniu. Zástup si odniesol nezabudnuteľný dojem. Pre nás táto udalosť je výzvou ku skutkom milosrdenstva. Sú to tie skutky, ktorými pomáhame blížnemu v jeho telesných a duchovných potrebách. Nejedná sa len o nasycovanie hladných, ale aj poučovať, radiť, potešovať a posilňovať sú skutky duchovného milosrdenstva, ako aj odpúšťať a trpezlivo znášať ťažkosti. Druhé, telesné skutky milosrdenstva, sú najmä tieto: už spomínané nasycovanie hladných, ale aj ujímanie sa ľudí bez prístrešia, obliekať nahých, navštevovať chorých a väzňov, pochovávať mŕtvych. Dávať almužnu chudobným je medzi týmito skutkami jedným z hlavných svedectiev kresťanskej lásky. Bohu sa tieto skutky páčia a stávajú sa pre nás zdrojom milostí. Tak napríklad na pôst sa doporučuje zvlášť modlitba, pôst, almužna a iné skutky kresťanského milosrdenstva.
Morálny zákon zaväzuje neodmietnuť pomoc osobe, ktorá je v nebezpečenstve. Sv. Mikuláš almužnou zachránil česť trom dievčatám. Sv. Vincent, zakladateľ kresťanskej charity, pomohol mnohým žiť ľudsky dôstojne. Charita dnes prvá reaguje spolu s červeným krížom pri katastrofách, ako sú povodne, zemetrasenie a iné. Náš krst nás zaväzuje konať skutky lásky. Kto si zatvorí srdce pred bratom, ktorého vidí v núdzi, pred tým aj Boh si zatvorí srdce, hovorí príslovie.
Je pravdou, že Ježiš neprišiel na svet, aby odstránil všetko zlo na svete, ale aby vyslobodil ľudí z najťažšieho otroctva hriechu, ktoré im prekáža v ich povolaní Božích detí a spôsobuje všetky ich ľudské zotročenia (porov. KKC 549). Niektorí Cirkvi vyčítajú, že nech rozdá majetok a bohatstvo, ktoré má a nech odstráni hlad, biedu na svete. Títo sú však buď neinformovaní, ale skôr naplnení nenávisťou voči Cirkvi. Pápež, cirkevné organizácie, rehole, diecézy a farnosti sú často prví a jediní, čo nielen verejne, ale aj v tichosti, anonymne pomáhajú. Cirkev buduje charitu, ktorá sa stará podľa možnosti o najchudobnejších. Žobre a prosí o almužnu pre nich. Zakladá strediská pre nich. Mnohé rehole sa venujú tejto činnosti a pritom krikľúni sa nepýtajú, z čoho to Cirkev berie... Tí, ktorí sledujú činnosť Cirkvi, a medzi nimi sú aj neveriaci, mnohé jej činnosti a diela nazývajú zázrakom.
Osobnosť charity sa vyjadruje aj tak, že čo sa týka materiálnych dobier, úplne závisí od Božej prozreteľnosti. Sú šťastní, že nemusia odmietnuť tých, čo prichádzajú a potrebujú ich pomoc. Nehovoria, že je to zázrak, ale boli situácie, že vždy sa našlo o jednu posteľ viac, o jednu misku ryže navyše, alebo o jednu prikrývku na zohriatie viac. Cítia pomoc Božiu z lásky k chudákom, ľuďom bez prístrešia, hladným, chorým... Vieme, že to sa Boh cez nich stará o svojich biednych. V maličkostiach naoko bezvýznamných zakusujú starosť Boha o tých, čo potrebujú jeho pomoc. Pre Nebeského Otca títo dôležitejší ako nebeskí vtáci či poľné ľalie.

Sestry spomínajú: Minuli sa nám posledné zásoby. Nemali sme z čoho navariť večeru – a v to odpoludnie prišiel podnikateľ a priniesol peniaze a my sme mohli pokračovať. Inokedy sme uvažovali, ako a čo povieme tým, pre ktorých sme jedinou pomocou, že už nemáme nič na jedenie – a pomoc prišla. Naša viera sa v takýchto situáciách mení na vďakyvzdávanie Bohu. Vážime si aj tých, čom nezištne pomáhajú, často sú to neznámi darcovia, ktorí vedia povedať, že stačí, keď o tom vie Boh. Áno, Boh je vševediaci a určite odmení každý prejav štedrosti, ochoty a pomoci.

Sú aj iné, priam rukolapné dôkazy Božej ochrany. O jednej hovorí aj história Kazachstanu, o ktorej sa písalo pred cestou pápeža Jána Pavla II. 22. - 25. 9. 2001.

Stalin r. 1936 násilne presídlil zo západnej Ukrajiny katolíkov nemeckej, poľskej a ukrajinskej národnosti. V dobytčích vagónoch ich v 40-stupňových mrazoch priviezli do necivilizovanej stepnej oblasti Osiornoe. Osemnásť rokov nesmeli opustiť svoj kolchoz. Keď v zime roku 1941 po Hitlerovom útoku na ZSSR museli dodať potraviny na front, veľa obyvateľov umrelo od hladu. Hrozilo, že na jar zomrie väčšina ľudí hladom. V marci sa stalo niečo neobyčajné. Pri odmäku sa objavilo obrovské jazero plné rýb. Zachránení verili, že to bol Boží zázrak. Miestny chrám, zasvätený Kráľovnej pokoja, je dnes národnou svätyňou a na pamiatku tejto udalosti tu stojí socha Panny Márie obklopená rybami, ktorú postavili v roku 1997 po páde komunizmu a osamostatnení.

Naša viera nie je postavená na zázrakoch. Ježiš však svojimi činmi, divmi, znameniami i zázrakmi vtláča do našich sŕdc vieru, nádej a lásku. Takto dokážeme plniť vôľu Božiu.

Ježiš uzdravuje našu chorobu a utišuje náš hlad. Len keď nás uzdravil, cítime hlad po živom chlebe, smäd po živom Bohu. Boh právom od nás žiada počúvať a nakloniť si ucho duši, aby sme počuli Božie slovo. Platia slová: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše“ (Mt 6,33). Toto chce Ježiš, aby sme si pri dnešnom evanjeliu osvojili. Kto hľadá vôľu Božiu, k tomu Boh si nájde cestu: cez ľudí alebo udalosti, alebo iné hodnoty.

Pridajme ďalší úmysel k tým, ktoré nás priviedli na svätú omšu a vyprosujme sebe i tým, čo trpia núdzou, hladom, aby sme prijali Boha v jeho slove a adekvátne naň reagovali svojimi skutkami. Aj modlitba za tých, čo trpia, je a bude odmenená Bohom. Rovnako materiálna pomoc, i anonymná, je a bude hodná odmeny tu i vo večnosti. O tom nás uisťuje Ježiš.

Amen.