Osemnásta nedeľa "cez rok"

Eucharistia zdroj odvahy, posily v každej situácii

Sú ľudia, ktorí nás vedia a dokážu svojím príkladom a prístupom k životu podržať, usmerniť, dodávať odvahy, pokoja…
Kresťanský optimizmus je odmena, ktorú dáva Boh svojim verným. Sú verní Bohu vždy. Nedajú sa oklamať citom a nerozhodujú sa v živote na základe ojedinelého zážitku. Jeden z nich na otázku, odkiaľ čerpá optimizmus, čo mu ho dodáva, jednoducho a bez rozmýšľania odpovedal: Z častého prijímania Eucharistie.

O tých, čo jedli na púšti z piatich chlebov a dvoch rýb, evanjelista Matúš píše: „Všetci jedli a nasýtili sa, ba ešte nazbierali dvanásť plných košov zvyšných odrobín“ (Mt 14,20).
Bezpochyby, že Ján Krstiteľ dodával svojim súčasníkom krstom pokánia a kázňami to, čo zákonníci, farizeji zanedbávali. Herodes dal Jána vo väzení sťať a tým sa jeho poslanie naplnilo. Plnia sa Jánove slová: „Ten, čo príde po mne, je mocnejší, ako som ja“ (Mt 3,11). Ježiš od prvého zázraku v Káne Galilejskej nielen slovom, ale aj skutkom dokazuje svoju moc a zároveň otvára oči, srdcia i rozum zástupom, ktorý sa zhromažďuje v jeho okolí.
Jedná sa o optimizmus, ktorý má svoje miesto vo viere. Už v Starom zákone prorok Izaiáš dodáva optimizmus krajanom v babylonskom zajatí. „Poďte k vodám, všetci čo ste smädní“ (Iz 55,1). Tí, ktorí ho počúvali, uvedomili si, že hoci sú ďaleko od vlasti, hoci zradili svojho Boha a teraz musia znášať vyhnanstvo, Boh je s nimi a splní, čo prisľúbil Abrahámovi. Slová proroka sú olejom do rán tela, ale najmä duše. Majú nádej.
A keď sv. Pavol píše Rimanom: „Bratia, kto nás odlúči od Kristovej lásky“ (Rim 8,35), vie, prečo poznamenáva, že to nemôže a nesmie byť ani súženie, úzkosť či prenasledovanie, hlad či nahota… On osobne zažil stretnutie s Kristom, hoci bol prenasledovateľom a neskôr, keď mnoho trpí pre Krista, je svedkom Kristovej lásky, je znamením pre mnohých, ktorí prichádzajú k viere a plnia sa na nich slová Krista: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mt 16,24).
Či my dnes nepotrebujeme príklad kresťanského optimizmu? V samotnej Cirkvi mnohí hovoria negatívne o kríze viery, úpadku morálky, absencií modlitby, krízach v povolaniach… Sú i takí, čo sa boja o budúcnosť Cirkvi. Cirkev predsa založil Kristus. Vieme, čo o nej povedal, a to platí do konca čias, že: „... pekelné brány ju nepremôžu“ (Mt 16,18). Kristus žije vo svojich nasledovateľoch, ktorí pochopili, čo je to Eucharistia a pravidelne a často prijímajú. Na to myslíme aj my, keď počúvame slová z dnešného evanjelia: „Všetci jedli a nasýtili sa, ba ešte nazbierali dvanásť plných košov zvyšných odrobín“ (Mt 14,20). Sú pre naše povzbudenie. Patria nám. Boh chce upevniť v nás svoju dôveru v Boha, ktorý je: „cesta, pravda a život“ (Jn 14,6) a ktorý hovorí, že: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,20).
Udalosť rozmnoženia chlebov a rýb je pre nás znamením vidieť biedu človeka a ponúknutým pokrmom, ktorý dáva Kristus – Eucharistiou, aby sme sa naučili riešiť svoje životné kroky vo viere, nádeji a láske. Kto prijíma Eucharistiu, uvedomuje si Kristov dar všetkým až do konca čias ponúknutým. Eucharistia je zdrojom optimizmu a človek spoznáva, že za peniaze si môže kúpiť veselosť, ale nie šťastie. Môže si kúpiť knihy, ale nie múdrosť. Môže sa okrášliť, ale nekúpi si krásu. Môže si kúpiť dom, ale nie domov. Môže si kúpiť lieky, ale nie zdravie. Môže si kúpiť rozkoš, ale nie lásku. A môže si dokonca kúpiť kríž i mať ho na krku či v byte, ale nemôže si kúpiť Spasiteľa.
Kristus je znamením aj dnes, tak ako včera a bude až do svojho druhého príchodu, keď príde už nie ako znamenie posily, lásky, nádeje a odvahy, ale ako prísny a spravodlivý Sudca. Dnes nám ponúka seba v Eucharistii, aby sme načerpali odvahy k vernému plneniu svojich povinností. On nám sľúbil, že kto vytrvá, ten bude spasený. Chce od nás dnes odvahu, aby sme ho vyznali pred ľuďmi, aby nás aj on mohol vyznať pred svojím Otcom. On všetkým – čo splnia jeho slová – prisľúbil večnú odmenu. K tomu nám dodáva odvahy a my si to uvedomujeme najmä pri Eucharistii. Nesmieme, nemôžeme prijímať Eucharistiu v hriechu.
Hriech ničí a rúca všetko dobré. Hriech je nepriateľ optimizmu.

Muž hovorí: „Dvadsať rokov som nevstúpil do kostola. Bola to milosť, keď som mohol povedať kňazovi: Mám ruky poškvrnené krvou. Stalo sa to na ústupe v Rusku. Každý deň umieral niekto z našich. Hlad bol strašný. Povedali nám, že nemáme vstupovať do izby bez nabitého samopalu a máme byť pripravení strieľať kedykoľvek. Vtedy, keď som vstúpil do miestnosti, boli v nej dvaja: starec a svetlovlasé dievča so smutnými očami. Chleba! Dajte mi chleba! Dievčina sa zohla. Myslel som, že chce zobrať nejakú zbraň. Strieľaj! Naplnilo sa moje vnútro. Padla na zem mŕtva. Keď som sa k nej priblížil, v ruke mala skyvu chleba. Zabil som štrnásťročné dievča, ktoré mi chcelo podať kúsok chleba. Čo nasledovalo v mojom živote? Začal som piť. Stratil som odvahu žiť. Naplnil ma pocit, že Boh mi nemôže odpustiť.“ (viď. B. Bukovský, Chlieb náš každodenný, KN, č. 31/99, s.4).

Je čas prázdnin a dovoleniek. Mnohí pri čerpaní nových síl pre telo i dušu máme možnosť si prehodnotiť svoj vzťah k Bohu aj v oblasti optimizmu. Nestačí len uveriť, veriť, poznať, vedieť, čo odo mňa chce Boh. Memento znie: prijať, osvojiť si, zobrať za svoje, žiť s Bohom. Eucharistia sýti viac, ako si môžeme predstaviť. Ježiš sa nám dáva sám, pravý, živý, celý pod spôsobom chleba a vína v Eucharistii. Optimizmus vyprosme aj tým, čo zavraždili svojho Boha hriechom v duši. Ježiš stojí pri nás a praje si, aby sme mu viac dôverovali ako sebe. Kto dôveruje Bohu, nachádza cestu, ktorá sa zdala neschodná, spoznáva hodnoty u ľudí, ktoré nevidel, objavuje zmysel života, ktorý bol stratený. Keď Ježiš nasýtil zástup na púšti dvoma rybami a piatimi chlebmi, dokáže naplniť dôverou každého pesimistu, ktorý uverí v jeho slovo. Nestrácajme odvahu. Boh, ktorý je Láska, dáva nám seba, aby sme boli šťastní, bohatí tu na zemi a raz aj v jeho Kráľovstve.

Zaraďme sa aj my do počtu tých, ktorých obdivujeme pre ich optimizmus. Aj nás chce urobiť Ježiš takými, akými máme byť. Aj nás potrebuje Boh, aby jeho Evanjelium nasycovalo zástupy v našom okolí.

Amen.