Tridsiata tretia nedeľa "cez rok"

Za splnenie vôle Božej nás Boh odmení.

Kto by dokázal nič nerobiť, len celé dni stáť so založenými rukami, či ležať, nezaujímať sa o nič, čo vylepšiť, zdokonaliť, nadobudnúť...? Komu sú takíto ľudia sympatickí? Zaiste nie sú obohatením ani pre spoločnosť, a aj sami sebe sú bremenom.
Naopak, obdivujeme ľudí, ktorí i napriek veku, chorobe, menším talentom pracujú a sú povzbudením, obohatením pre seba i okolie.
Je pravdou, že nemožno brať tam, kde niet. Každý človek však dostal niečo od Boha do vienka: povahu, vlohy, talenty, zdravie... Každý človek svojou usilovnosťou sa môže niečomu naučiť, v niečom zlepšiť, zdokonaliť. Či vrcholoví športovci nemusia trénovať? Či odborník v tej či onej profesii znova a znova neexperimentuje, nehľadá nové riešenia? Môže žiak mať na vysvedčení jednotku, keď sa neusiluje, neučí, nepíše úlohy? Môžeme byť spokojní, keď sme hladní, chorí, špinaví? Každý rozumný človek povie: Nie! Nie! Nie!
Ježiš dvom sluhom, ktorí svoje talenty, jeden päť a druhý dva, znásobili tým, že s nimi správne nakladali, povedal: „Správne, dobrý a verný sluha; bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým: vojdi do radosti svojho pána“ (Mt 25,21.23).

Podobenstvo napovedá, že Ježišovi záleží, aby sme sa zaangažovali a pracovali na Božom živote v nás a okolo nás. V troch sluchoch, ktorým pán na čas zveril pred svojím odchodom majetok, Ježiš učí o našej povinnosti, zodpovednosti za zverené hodnoty. Ježiš hovorí o využití darov, ktoré dáva Boh každému človeku. Vtedy sa majetok počítal na talenty a talent predstavoval cenu 41 kg striebra, čo pri násobku päť, dva a jeden talent nebolo málo. Každý dostal počet talentov podľa schopností. Nik sa nesťažoval.
Podobenstvom Ježiš učí aj o hodnotách duchovných. Človek si má nielen podmaniť svet, ale rovnako zaslúžiť spásu duše. Podobenstvo naznačuje dôležitú vec. Bohu sa páči, keď človek nezaháľa, nie je lenivý, vypočítavý, ale snaží sa o rozmnoženie, znásobenie toho, čo od Boha dostal. Preto pochvala patrí tomu, čo dostal päť talentov a získal ďalších päť, a rovnako pochvala patrí tomu, čo dostal dva a získal ďalšie dva.
V podobenstve sa najviac venuje pozornosť tretiemu, ktorý dostal len jeden talent. Čoho sa dopustil sluha, keď na jeho adresu pán povie: „Zlý a lenivý sluha“ (Mt 25,26)! Nič nespreneveril. Čo dostal, to vrátil. Chyba je práve v tom. Sluha na svojho pána pozeral ako na tvrdého človeka bez srdca, pred ktorým sa treba mať na pozore. Sluha s jedným talentom podcenil, že odmena sa dáva nie podľa prijatých talentov, ale podľa vernosti. Dobrý sluha znásobuje dar. Zlý dar nechá ležať ladom. Ježiš vystríha pred pasivitou, vyhýbaním sa povinnosti, útekom pred zodpovednosťou či nedôverou k možnému víťazstvu.
Ježiš je vzorom. Jeho život je neustála aktivita. Vždy plní vôľu Otca. Vôľa Otca je mu nadovšetko. Učí slovom i skutkom. Napokon zomiera a smrťou na kríži nás zmieruje s Otcom. Ježiš je nás Vykupiteľ a Spasiteľ.
„Istý človek“ (Mt 25,14) z evanjelia je sám Ježiš. Každý človek z dobroty Boha Otca dostáva talenty. Nezáleží na počte, ale rozhoduje to, čo s darovanými talentami spravíme. Dostali sme všetko, čo potrebujeme, aby sme vtedy, keď budeme vyzvaní Bohom vydať počet zo svojho života, aby sme si zaslúžili pochvalu. Boh neprišiel, aby nás trestal. Boh je láska. Náš hriech spočíva v nevernosti voči vôli Božej. Aj keď sme len neužitoční sluhovia, Boh dáva odmenu, lebo je dobrý a odmenou je on sám, jeho hostina, jeho spoločenstvo, jeho radosť. „Lebo každému, kto má, ešte sa pridá a bude mať hojnejšie. Ale kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má“ (Mt 25,29). Neverného sluhu čaká hrozné prekvapenie. Tvrdý súd. Preto, že urazil svojho pána. Urazil ho svojou lenivosťou, nezáujmom znásobiť to, čo dostal. Reakcia tretieho sluhu je vlastne hriech proti láske, odboj proti Bohu. Súd nad tretím sluhom, ktorý bol nezodpovedný, je spravodlivý: „Sluhu vyhoďte von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami“ (Mt 25,30).
Naša zodpovednosť. V čom spočíva? Každý človek má nielen svoje práva, ale aj povinnosti. Máme zodpovednosť voči Bohu, blížnym i sebe. Na to sme na svete. Boh dáva každému odmenu, nie podľa jeho zásluh, ale podľa toho, čo je schopný prijať. Keď za zatvorí pred Bohom, keď nespolupracuje, nie je nič schopný prijať. Čo máme preto urobiť, aby sme Bohom mohli byť odmenení a nie potrestaní? Poučenie z podobenstva je jasné. Máme byť zodpovední za všetko, čím sme obdarovaní od Boha. Preto každý človek podľa toho bude súdený. Nebude nás Boh súdiť všetkých rovnako. Každý je iný, iným počtom talentov obdarovaný. Boh je vševediaci. Boh sa nedá oklamať. Boh je spravodlivý a jeho súd sa nedá zmeniť odvolaním sa na iný súd, či inú inštanciu či človeka, alebo sa vyhovárať. Náš život je čas skúšky, obchodovania, práce na sebe, posväcovaní sa. Ježiš o Otcovi povedal: „Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem“ (Jn 5,17). A my máme v živote zaháľať? Podobenstvo nestráca na časovosti. Nepodceňme vôľu Božiu. Nepovedzme: Božie slovo dnes už neplatí, je staré.

Španielsky filozof, historik Unamuno, rozpráva o starom rímskom aqvadukte v Segovii. Tento vodovod bol postavený v roku 109. Osemnásť storočí privádzal chladnú vody z hôr do horúceho a smädného mesta. Takmer šesťdesiat generácií ľudí využívalo službu tohto starobylého vodovodu. Potom prišla súčasná generácia, ktorá povedala: „Tento vodovod je tak veľký a tak veľkolepý, že ho treba uchovať pre naše deti ako muzeálny kus. Nebudeme ho ďalej zaťažovať touto storočia trvajúcou prácou.“
A tak aj skutočne urobili. Vystavali nový vodovod zo železných rúr. Keď bola práca hotová, starý vodovod odstavili, aby ho zachránili pre ďalšiu generáciu. No aqvadukt sa začal rozpadávať. Slnko pražilo na staré múry. Tie už neboli zvlhčované vodou, a preto praskali, z prasklín vypadla malta i kúsky tehál. Čo nemohli zničiť storočia služby, to zničilo pár rokov nečinnosti.

Pre nás evanjelium nestarne. Boh je ten istý včera, dnes i zajtra. Je správne a v náš prospech, že svoj život žijeme naplno s Bohom. Nechceme si spôsobiť «rozpadnutie aqvaduktov». Chceme s Bohom budovať, aby sme splnili vôľu Božiu. Nechceme trosky veľkých plánov na ceste života. Chceme pod vplyvom podobenstva o talentoch urobiť nápravu toho, čo sme pokazili. Je čas život prehodnotiť, poučiť sa, objaviť silu i toho najnepatrnejšieho skutku, pretože budúcou nedeľou sa končí ďalší cirkevný rok a nám sa blíži návrat domov, k Otcovi.

Boh nás nevyzýva k nejakým veľkým skutkom v živote. Bohu ide o to, aby sme celý život s pokojom, v láske, pravde, spravodlivosti pracovali na svojom poslaní. Boh si praje, aby sme v trpezlivosti rozvíjali svoje talenty a nedali sa znechutiť zdanlivými neúspechmi, slabosťami. Kto aj v maličkostiach vytrvá verne, nepríde o svoju odmenu.

Dyson Hague bol počas vojny vojenským kaplánom. Pri jednej návšteve ranených vojakov ho vojak poprosil: „Otče, ja umieram. Chcel by som však, aby ste v mojom mene napísali mojej učiteľke náboženstva. Napíšte jej, že zomieram ako kresťan vďaka nej.“
Vojenský kaplán splnil jeho prianie. O pár týždňov dostal odpoveď. V liste učiteľka píše: „Pred mesiacom som sa vzdala vyučovania náboženstva. Robila som roky túto službu pre našu farnosť, ale mala som pocit, že to neprináša žiadne ovocie. A teraz som dostala Váš list, v ktorom píšete, že moje vyučovanie malo účinok na toho úbohého chlapca. Chcem Vám povedať, že som svoju výpoveď stiahla. Budem znovu učiť. Nech sa Boh nado mnou zmiluje!“

Ako veľmi potrebujeme Ježišove slová, aby nám neuškodil nejaký jed, ktorý nám ponúka svet. Potrebujeme aj jeden druhého, aby sme sa navzájom posilňovali vo viere.

Pane, daj, aby som veril. Vyprosujme si silu, milosti, aby sme nepodľahli hriešnemu ničnerobeniu. Chceme byť nielen ľuďom, ale najmä Bohu sympatickí a vďační za každý dar, ktorým nás obdaril.

Amen.