Druhá pôstna nedeľa

Pôstna doba je vhodný čas na osobné stretnutie s Kristom a premenu života.

Na niektoré stretnutia si zaiste spomíname radi a často. Pripomínajú nám nejaký konkrétny zážitok, ktorý aj po rokoch je vzpruhou, nádejou, výzvou alebo výstrahou.

Takým zážitkom pre apoštolov Petra, Jakuba a Jána bola udalosť, keď ich Ježiš „vyviedol na vysoký vrch do samoty, a tam sa pred nimi premenil“ (Mt 17,1).

O tomto zážitku píšu evanjelisti sv. Matúš (A 17,1-9), Marek (B 9,2-10) i Lukáš (9,28b-36). Zážitok je dôležitý najmä preto, že sa v ňom z úst Boha Otca dozvedáme, kto je vlastne Ježiš: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie: počúvajte ho“ (Mt 17,5). Táto udalosť sa stala základným prameňom o Ježišovi po udalostiach jeho umučenia, smrti a zmŕtvychvstania, ako Ježiš prikázal apoštolom: „Nikomu nehovorte o tomto videní, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych“ (Mt 17,9). Ježiš svojím životom všetkých presvedčil, že je Boží Syn. Hoci evanjelisti rozdielne opisujú udalosť „premenenia Pána Ježiša“ na hore, každý však vyjadruje, že toto stretnutie má byť vzpruhou pre apoštolov a dôkazom pre nich a všetkých, čo uveria v Krista ako Boha až do konca čias. Ježiš je Syn Boží, a preto prišiel na svet, aby ľudí vykúpil a spasil. Udalosť z hory sa udiala na ceste do Jeruzalema, veď len Ježiš vedel, čo ho čaká, hoci to aj povedal: „Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí“ (Mt 17,22). Ježiš pripravuje učeníkov na udalosti, ktoré budú nasledovať. To nie je všetko. Ježiš si pripravuje učeníkov aj na to, že keď sa to všetko stane, aby nezabudli, čo im povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mt 8,34). Zážitok je väčší, pretože situácia je vážna a nebezpečná. Čoskoro sa má uskutočniť to, prečo Boží Syn prišiel na svet. Prítomnosť Mojžiša a Eliáša pri premenení je pre Židov znamením najväčšej vážnosti. Mojžiš, Eliáš a Ježiš, traja Boží muži, ale Ježiš je ktosi väčší ako Mojžiš, vodca národa, ako Eliáš so všetkými prorokmi. Ježiš je Syn Boží. Mojžiš a Eliáš sú svedkami minulosti. Peter, Jakub a Ján majú byť svedkami budúcnosti Ježiša. Niet sa čo čudovať, že apoštoli sa správajú ustráchane, a že Peter predtým povedal: „Pane, dobre je nám tu...“ (Mt 17,4). Aj keď sa nehovorí o viere, zážitok premenenia Pána Ježiša má vplyv na vieru troch apoštolov v božstvo Ježiša Krista.

O pôstnej dobe sa dá povedať, že ju najviac prežívame v duchu viery. Od posypania popolom až po veľkonočné obrady, i tí, čo menej praktizujú vieru, sú vnímavejší aspoň na niektoré praktiky viery. Viac pozornosti sa venuje Cirkvi v masmédiách, rozhovoroch, ale i myšlienke na sebazápor alebo hriech. Kto sa cíti viac kresťanom, nájde si čas na krížovú cestu, sviatosť zmierenia, či zapojí sa do skutkov kajúcnosti. Sú to určité zážitky.
Viera má svoje opodstatnenie aj v zážitkoch. Veriť znamená aj stretnúť sa s Bohom a dať sa mu do dispozície. Preto stretnutie s Bohom má silu, že môže sa človek zmeniť. V pôstnej dobe zvlášť veriaci pociťujú a uvedomujú si potrebu zmeniť život, zanechať cestu hriechu, napraviť sa. Preto udalosť premenenia Pána Ježiša na hore je v pôste významnou pomôckou, inšpiráciou dať Bohu, čo Bohu patrí. Premenenie Pána je výzvou vrátiť sa k Bohu. Dostávame šancu dokázať, že chceme žiť vo večnosti s Bohom.

Ernest Psichari, vnuk známeho Renana, ako veliteľ francúzskej cudzineckej légie, prežil púštnu búrku. Keď prestala, otrasený týmto zážitkom, padol na kolená obkľúčený svojimi vojakmi a silným hlasom zvolal: „Páni, Boh jestvuje! Verím v jeho jestvovanie.“ Potom odcestoval do Paríža a v Kostole otcov dominikánov prijal krst. Jakub Maritain mu bol krstným otcom. Búrka na púšti mu bola zážitkom, prejavom Božej lásky. Dotkla sa hĺbky jeho vnútra tak, že spôsobila zmenu v jeho živote. Nielen návrat, ale aj ďalšie následné veci, ktoré hovoria o jeho pravom žitom kresťanstve.

Pôstna doba vyzýva aj nás zamyslieť sa nad sebou. Dovoliť Bohu, aby snáď i určitým zážitkom sa mohol dotknúť nášho vnútra. Mať oči, uši, srdce otvorené je z našej strany aj potrebné, dôležité. Buďme vnímaví, citliví na vnuknutia, stretnutia, veci, udalosti. Majme čas na vážne štúdium o Bohu, človeku, poslaní a cieli či zmysle života.
Ak chce človek uhasiť túžbu po šťastí, ktorá mu spaľuje srdce, musí nasmerovať svoje kroky ku Kristovi. Ježiš je vždy blízko. Náš život je vlastne neustále stretnutie s Ježišom. Práve preto je dôležité si uvedomiť význam udalosti premenenia na hore.

Indický filozof Rabindranach Tagore priniesol si z ciest po Európe nie veľmi milé dojmy. Tvrdil, že v Európe sa stretol s kresťanstvom na nedele a sviatky a s pohanstvom na ostatné dni týždňa. Nepostrehol v Európe súvislosť medzi náboženstvom a životom. V mnohom Cirkev sa vníma viac-menej ako niečo dekoratívne na ozdobu pre život. Nadobudol preto presvedčenie, že viera sa stáva len spomienkou na minulosť, na kult predkov, neprijíma sa dnes aktívne, nepristupuje sa k nej časovo, nečerpá sa s nej to, čo sa o nej hovorí. Pri stretnutí s kresťanmi nemal pocit, že viera je niečo, čo obohacuje. To všetko preto, že aj keď ľudia hovoria, že sú veriaci, nežijú podľa toho. Aj veria v Boha, aj slúžia mamone.

Skúsenosť tohto filozofa je pre nás výzvou skutočne urobiť v pôstnom čase premenu vo svojom duchovnom živote. Pôst je čas preanalyzovať svoj život kresťana a dať si odpoveď na otázky takéhoto obsahu: Ako som ďaleko od Boha? Ako žijem svoju vieru? Som kresťan len v kostole?
Úprimný návrat, vnútorná premena v čase týchto pôstnych dní obnovy, nech nás vyvedie na horu Premenenia, aby sme zažili svoje vnútorné premenenie. Zážitok z modlitby, prijatia sviatosti a iných Cirkvou ponúknutých hodnôt spoznáme, keď si nájdeme na ne dostatok času. Vnútorný zážitok viery nemožno získať v behu, náhlení sa, vypočítaní si obmedzeného času, kalkulovaní... Udalosť z hory pripomína, že pri zážitku premeny nesmie sa podceniť ani prirodzená, a ani nadprirodzená rovina. Zážitok z premenenia musí predpokladať dva svety: ľudský i božský.
Nie je ťažké uveriť v Krista, že ktosi taký bol. Najmä keď ma taká viera nič nestojí. To nezohreje, a ani neochladí. Ale uveriť Kristovi, to niečo znamená. Uveriť, že je Božím Synom, že je Spasiteľom sveta, že je Pánom neba a zeme, živých i mŕtvych, ľudí i zvierat, všetkého čo je na nebi a na zemi. To je práve niečo! Znova sa jedná o rozhodnutie. Nestačí len poznať, vedieť, že je to tak. Pretože to vtedy nič nedá. Ale keď viem, že Ježiš je Pán neba a zeme, že je Spasiteľ sveta, to, že ho môžem prosiť, aby sa stal mojím Pánom, to, že mu môžem zveriť svoj život, to niečo znamená. K takémuto rozhodnutiu nás privádza stať evanjelia o premenení Pána. Prijať za svoje slová Boha Otca: „Toto je ,môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho“ (Mt 17,5).
Nestačí len vedieť. Vieme toho málo. Viera to nie sú katechizmové vedomosti, či prečítaný text Svätého písma. Viera to nie je každodenné či nedeľné chodenie do kostola na omšu či pobožnosti. Viera je živé stretávanie sa s Bohom. Dať sa viesť, usmerňovať, oslovovať Bohu. Uveriť Ježišovi nie je jednoduché, a preto mnohí rastú vo viere po akýchsi etapách. Len málo je takých, ktorí s Božou milosťou prišli k viere pri jednom stretnutí s Kristom. Viera dieťaťa má svoje neopakovateľné čaro, silu, ako aj viera dospievajúceho či dospelého alebo starca. Niekto musí vyjsť na svoju horu premenenia krížovou cestou utrpenia, hľadania, pádov a zrád... Tak je to najmä u jednotlivca, ale i v celosvetovom merítku.
Svet potrebuje iný zážitok ako konštatovanie z posledného desaťročia dvadsiateho storočia.

V rokoch 1990 až 2000 prišlo vo vojnách o život až 2 milióny detí, 27 miliónov dospelých a 35 miliónov ľudí muselo utiecť z domova. Štúdia ďalej uvádza, že v 90-tych rokoch zaregistrovali 56 vojen (ozbrojených konfliktov s viac ako 1000 obeťami) v 44 krajinách.

Zaiste myšlienky na takéto fakty vyvolávajú bolesť. Boh v ľudskom tele, Ježiš Kristus, prišiel pre iný život, iné zážitky. Je čas, aby sme v pôstnom čase svojím pričinením prispeli k iným zážitkom vo svojom živote.

Amen.