Druhá pôstna nedeľa

Pôstna doba je čas vedieť prijať Krista na kríži, keď chceme mať radosť pri vzkriesení

Stáva sa, že niekto je nám vzorom, príkladom či povzbudením v živote. Obdivujeme ho. Zabúdame si uvedomiť, že aj títo ľudia majú svoje ťažkosti, neúspechy, osobné porážky. Slečna chce byť modelkou, ale sníva o tom v cukrárni nad tanierom so zákuskami a šľahačkou. Slová lekára, ktoré pri poslednej návšteve v ordinácii počul – viac pohybu, menej rozčuľovania a stresov – si uvedomuje muž, keď počuje, že jeho priateľ práve zomrel s tou istou diagnózou a nemal päťdesiat rokov.
Pôstnu dobu nevnímame len podľa fialovej liturgickej farby, že sa pri omši nespieva glória, že viac sa hovorí o utrpení a umučení Krista. Je správne, že pôstnu dobu vnímame ako čas, keď nás pozýva sám Ježiš k osobnej premene života.

Pripomeňme si túto vážnu vec osobnej premeny udalosťou, keď: „Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty“ (Mt 17,1-9).

Udalosť premenenia Pána má svoje miesto v pôstnej dobe. Ježiš s učeníkmi je na ceste do Jeruzalema. On sám vie, že ho čaká zajatie, mučenie a smrť. Apoštoli budú toho všetkého svedkami. Chce na tieto udalosti pripraviť týchto troch učeníkov, s ktorými má svoj plán, ktorí sa stanú prvými šíriteľmi viery, stĺpmi medzi ostatnými učeníkmi. Na hore zažijú udalosť, keď sa Ježiš rozpráva o tom, čo ho čaká s Mojžišom a Eliášom. Cítia sa úžasne, keď Peter chce postaviť tri stánky. Nevie, čo ho čaká a nepozná budúce veci, a ešte nerozumie, prečo toto všetko. Apoštoli zmenia zmýšľanie, keď počujú z oblaku hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho“ (Mt 17,5). Vtedy si uvedomujú skutočnosť. Padnú na tvár, čo je prejav Židov voči Bohu a majú strach. Počuli hlas Boha Otca a uvedomujú si, že Ježiš je Boží Syn. Strach pominie až pri slovách Učiteľa Ježiša, aby sa nebáli a cestou späť dostanú príkaz: „Nikomu nehovorte o tomto videní, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych“ (Mt 17,9). Až neskôr po zmŕtvychvstaní Ježiša a zostúpení Ducha Svätého si apoštoli uvedomujú význam a veľkosť zážitku, ku ktorému sa vracia apoštol Peter slovami: „Veď sme nesledovali vymyslené bájky, keď sme vás oboznámili s mocou a príchodom nášho Pána Ježiša Krista, ale sami sme boli očitými svedkami jeho veleby. On dostal od Boha Otca česť a slávu, keď mu z velebnej slávy zaznel hlas: „Toto je môj Syn, môj milovaný, v ktorom mám zaľúbenie.“ A tento hlas sme my počuli; zaznel z neba, keď sme boli s ním na svätom vrchu“ (2Pt 16-18).

Udalosť na hore osobne zasiahla do života apoštolov. Za spolupráce s Duchom Svätým apoštoli menia svoj postoj k Ježišovi. My sme neboli priamymi účastníkmi premenenia Pána, ale svedectvo apoštolov je výzvou aj dnes ku každému, kto uveril Ježišovým slovám. Ježiš trpel a zomrel za každého z nás. Pôst je čas, aby sme čo najviac načerpali zo zážitku apoštolov z premenenia Pána pre svoj život viery.
Máme vystúpiť na svoju horu premenenia. Výstup k Bohu sa môže uskutočniť, keď vstúpime do vlastnej reality, do hĺbky svojho života. Spiritualita zdola nevidí cestu k Bohu ako jednosmernú ulicu, na ktorej sa stále viac blížime ku Kristovi. Cestu k Bohu v našom živote skôr môžeme prirovnať k rôznym obchádzkam, blúdeniu v neznámom kraji, k rôznym sklamaniam, aj nad sebou samým. Bohu sa neotvárame často svojimi čnosťami, ale skôr slabosťami, svojou biedou a dokonca svojím hriechom.
V Písme nevidíme len dokonalé osobnosti, perfektných ľudí ako príklad viery, ale zvlášť tých, ktorí na sebe poznali a zažili ťažké previnenia voči Bohu, a až potom sa obrátili k nemu, volali k nemu a s Božou pomocou Boha našli.
V Egypte zaprel Abrahám svoju ženu Sáru, hovoril o nej ako o sestre, aby z toho mal prospech. Preto Abimelech, kráľ Gerary ju dal uniesť do svojho háremu. Sám Boh vo sne zasiahne a Abrahám, otec viery sa oslobodí od svojho klamstva (porov. Gn 12,1-20). Abrahám už viac neklame a verne plní vôľu Božiu.
O Mojžišovi – vodcovi národa vieme, že najprv bol vrahom. Následne musí prežiť svoju biedu, aby potom od stretnutia s Bohom v horiacom kríku mohol plniť vôľu Božiu.
Do tretice Dávid, vzorný izraelský kráľ, prototyp ďalších kráľov. Veľmi ťažko sa previní, keď spácha hriech s Uriášovou ženou. Až keď hriech bol potrestaný, Dávid je milý Bohu.
Zo Starého zákona vieme, že mnohí museli prejsť ťažkými cestami vlastných vín a hriechov, svojej bezmocnosti, aby svoju nádej vkladali jedine v Boha, a tak mohli byť premenení Bohom na vzor viery a poslušnosti voči nemu.
V Novom zákone vidíme premenu Šimona Petra, keď najprv Peter Ježišovi chce zabrániť ísť do Jeruzalema, kde má Ježiš zomrieť. Ježiš Petra dokonca nazve satanom a rozkazuje mu:
„Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské“ (Mt 16,23). Peter musí prežiť osobnú skúsenosť, že za seba nemôže ručiť, dokonca Ježiša zaprie (porov. Mt 26,75). Je správne, že evanjelium Petrovo zapretie neprikrášľuje. Ježiš neprišiel volať spravodlivých, ale hriešnikov. A práve na týchto založil svoju Cirkev. Petra poveril viesť a riadiť Cirkev. Peter spoznal, že skalou ho Ježiš nenazval pre neho samého, ale pre ostatných. Peter zo svojej skúsenosti vie, že skalou nie je on, ale jedine viera, na ktorú sa musí upútať, aby v pokušeniach zostal verný Kristovi.
Najväčší apoštol sv. Pavol rovnako musí prejsť horou premenenia. U Pavla je to udalosť pri bráne Damasku. Keď leží na zemi, spoznáva svoju bezradnosť.
Aj na týchto príkladoch môžeme spoznať, že Boha zažijeme len vtedy, keď vystúpime na svoju horu premenenia a vo svojom živote uznáme svoju bezmocnosť bez Boha. Až potom nadobudneme cit pre to, čo sa volá milosť. Boh aj potom, keď sme ho zažili, dopúšťa na nás skúšky, ktoré nás majú chrániť, aj keď tomu často nechceme rozumieť. Sv. Pavol v Liste Korinťanom o sebe pre naše poučenie píše: Bol mi daný do tela osteň, satanov posol, ktorý ma bije po tvári, aby som sa nevyvyšoval“ (2Kor 12,7). Pavol hlása Evanjelium i napriek tomu, že trpí. Tak prichádzame k presvedčeniu, že Božia sila v nás pôsobí o to silnejšie, o čo väčšia je v nás slabosť. V našich slabostiach spoznávame Boha, ako o tom píše sv. Pavol: „Lebo keď som slabý, vtedy som silný“ (2 Kor 12,10), (porov. z knihy A. Grün, Spiritualita zdola, Karmelitáni 1996).
S každým z nás má Boh svoj plán. Je na nás, aby sme boli otvorení jeho hlasu, vedeniu, aby sme mohli vystúpiť na svoju horu premenenia.
Aj nám je pripravené, aby sme uvideli otvorenú bránu, aby sme skrze vieru mohli nazrieť do neba a nemali strach pred krížom, ktorým si kupujeme svoju večnosť. Po búrkach života prídu dni ticha a po mrakoch príde slnko.
Fyzik Davy si dal na náhrobný kríž vyryť slová: Mám nádej. Sú to slová, ktoré hovoria o pravde. Naša nádej je Boh. Jedine v Bohu máme svoju nádej. Jedine on nás nesklame. Ježiš nás učí o tom, aby sme pamätali, že jedine viera v jeho božstvo je naša nádej. V tom duchu prekonajme všetky mylné a zlé naše predstavy o Bohu a osvojme si jeho slová. Ľudia preto neraz strácajú vieru, pretože sa odvracajú od Boha a narážajú na večnú záhubu, pretože majú zlé predstavy o Bohu.
Je zarážajúca nevedomosť aj medzi kresťanmi. Spýtajme sa na definíciu hriechu, na hlavné hriechy, čo je to zadosťučinenie, čo sa má povedať pri spovedi na začiatku, čo je dôležité v pôstnom období a podobne, a dostaneme odpovede, že nemusíme sledovať ani reláciu „Aj múdry schybí“.
Mnohí z nášho okolia, ktorí sú neveriaci alebo matrikoví kresťania čakajú, že nebudeme toľko mlčať o svojej viere. Uvedomujeme si, že naše príklady priťahujú. Ak nám osobne záleží na spáse, musí nám záležať i na spáse svojich najdrahších i tých, s ktorými žijeme. Nie sme spoločenstvo perfektných a dokonalých ľudí, ale tých, ktorým nie je ľahostajné, ako žijeme. Pôst je doba vedieť a dokázať urobiť viac pre spásu svojej duše a duše bratov a sestier.
Až raz vo večnosti sa dozvieme, kto nám v krízach viery a života pomohol tichými obetami, modlitbami, znášaním svojich krížov v tichu a oddanosti do vôle Božej. A čo my?
Nemôžeme sa zapojiť do takejto činnosti a iným pomáhať nájsť, objaviť a dať správnu odpoveď na pozvanie Boha, aby vystúpili na svoju horu premenenia?

Nechceme len snívať ako dievča v cukrárni. Keď vieme prijímať rady lekárov tiel, tým viac chceme prijať výzvy lekára lekárov – Ježiša ohľadom svojej spásy. Pôst sa pominie, ale sa nevráti. Je čas začať dnes. Pri tejto svätej omši pokračovať v modlitbe o vyprosenie si potrebných milostí.

Amen.