Druhá pôstna nedeľa

AI
Milí bratia a sestry! Ak ste boli niekedy v kine na dobrom filme a odchádzali ste odtiaľ domov, možno ste vo svojom vnútri cítili naplnenie a obohatenie. A možno ste si ani nevšimli, že ten film vás akoby premenil. Možno ste naň šli unavení, namrzení, možno sa vám ani veľmi nechcelo ísť, ale ten film vás tak naplnil krásnymi myšlienkami, že ste boli šťastní, že ste ten film videli. Možno ste sa snažili aj o tom filme rozprávať, ale vôbec sa vám slovami nepodarilo vystihnúť to, čo ste práve cítili vo svojom vnútri, lebo vaša slovná zásoba na to nestačila.

KE
Nielen nám sa to môže stať po prežitom krásnom zážitku, ale stalo sa to aj Petrovi, ktorého Ježiš vzal so sebou spolu s Jakubom a Jánom na vrch, kde sa pred nimi premenil. A Petra po tom všetkom nič lepšie nenapadlo, iba: Pane, dobre je nám tu; ak chceš, urobíme tu tri stánky.

DI
Môže nám v tejto chvíli napadnúť, prečo boli apoštoli takí udivení, unesení. Veď chodili s Ježišom už 3 roky a videli mnohé väčšie veci ako toto a nikde sa nepíše o tom, že by ich to až tak vzalo. Čo sa tu vlastne stalo? Keby sme si prečítali 16. kapitolu Matúšovho evanjelia, určite by sme pochopili udalosti, ktoré sa stali v Galilei, presnejšie v Cézarei Filipovej. Ježiš totiž v tejto kapitole pripravuje apoštolov na svoje utrpenie, umučenie a smrť, ktorej sa nemôže vyhnúť. A apoštolov sa po tejto správe zmocňuje hlboká skľúčenosť. Šesť dní, o ktorých sa zmieňuje Matúš, museli apoštoli prežiť v zdesení. Nemožno sa im čudovať. Opustili všetko: svoje polia, domy, rodiny, ženy a deti. Išli za Ježišom, ktorému uverili celým srdcom, a tu zrazu smrť a krach? Práve teraz? Práve v okamihu, keď si už mysleli, že sú v cieli svojich mesiášskych nádejí, takáto „porážka“? Zachvátil ich pocit trpkého žiaľu. Keď Ježiš videl, čo sa stalo, začal pôsobiť proti týmto duševným mukám svojich učeníkov. Preto sa utieka k modlitbe do samoty na vysoký vrch, no nie iba sám, ale vyberá si tých apoštolov, ktorých duševný stav by mohol mať najväčší vplyv na duševný stav ostatných. Vyberá dvoch Zebedejových synov Jakuba a Jána, ktorých kedysi nazval synmi hromu (Boanerges) a Šimona Petra, ktorého ustanovil za hlavu svojej Cirkvi, práve pre ich výbušnú, no zasa pevnú povahu. Majster vzal teda svojich učeníkov, aby bol s nimi sám a aby sa s nimi modlil, lebo koho Pán povolal a povoláva do svojej služby za svojho nasledovníka, toho sa vždy usiloval a usiluje odviesť z hluku do ticha. Lebo on vie, že na nazbieranie nových síl, na vyriešenie neriešených otázok, na získanie nových perspektív potrebujeme práve ticho. A toto ticho potrebovali aj apoštoli. Práve v tichu sa upokojili, Ježiš sa začal modliť a tu sa stalo to, čo apoštolom priam vyrazilo dych, ostali ako prikovaní, lebo sa zmenil vzhľad Ježišovej tváre a jeho rúcho bolo žiarivo biele. Ježišovo premenenie však nebolo cieľom jeho výstupu na vrch, on sa tam šiel modliť, ale bolo prostriedkom, ktorý Boh použil, aby vypočul modlitbu, čo mu bola adresovaná. Ježišova modlitba sa odzrkadlila aj na jeho tvári. Vnútorné svetlo preniklo cez dušu, aj telesným obalom a spôsobilo akoby predohru budúceho osláveného tela. Zmenil sa vzhľad jeho tváre a zvnútra vychádzajúci svetelný jas prenikol Ježišovým telom tak, že sa stal viditeľným dokonca i cez jeho šaty. „A jeho odev žiaril belobou a bol taký biely“, hovorí evanjelista, „že by ho nijaký bielič na svete tak nevybielil.“
Vidíte, bratia a sestry, milé deti, čo spôsobila modlitba v Ježišovi? Spôsobila premenu jeho tváre i jeho šiat. Ona bola Ježišovým cieľom, prostriedkom k tomu, aby apoštoli videli, že aj keď zomrie, ešte nie je koniec, ale premena k novému začiatku. A toto keď apoštoli videli, ostali akoby nemí a iba Peter možno zahabkal: „Pane, dobre je nám tu...“

PAR
My by sme mohli povedať: A čo ja s tým mám? Máš povolanie! Aj tebe Boh povedal, aby si sem prišiel. Si ako tí traja apoštoli, ktorých si vybral na horu, aby sa šli s ním modliť a možno sa im vôbec nechcelo, možno tak ako veľakrát aj nám. Ale šli a aj my sme prišli, aby sme sa dnes pomodlili s Ježišom. Tá hora premenenia nie je len v galilejskej Cézarei Filipovej, ale tá je dnes aj tu, v našom kostole. Aj tu sa každý deň Ježiš premieňa a snaží sa premeniť aj nás. Aj nás si Ježiš povolal, ako tých troch apoštolov. Veď sa len pozrime, koľkí sme dnes z apoštolov prišli. Iba akoby tí traja. A tí deviati ostali doma vo svojom smútku, v ktorom ich Ježiš zomrie. Viete prečo nás je tu len toľko? Lebo keď si Ježiš povoláva, on povoláva do neistoty: nevidíme cieľ a on nám ho hneď nepovie. A keď sme tu dnes prišli, možno ani nevieme prečo, ani možno nedokážeme povedať prečo, ale za nás to hovorí Peter: „Pane dobre je nám tu.“ Bratia a sestry, Boh, keď volá, dáva len prísľub, že požehná, ale nikdy dopredu nevyjavuje, čo nachystá, to sa dozvieme až potom. Keď Ježiš prechádzal dedinami a mestami, nikdy apoštolom nepovedal, aký zázrak tam urobí. Vždy ich len pozval: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nech ma nasleduje.“ A čím bude kto poverený, to sa dozvie až potom. Ale ten, kto ide s vierou za Kristom, dosiahne aj požehnanie. A Boh nás týždeň čo týždeň pozýva a my sa môžeme znova rozhodnúť, či pôjdeme. Nikdy nevieme dopredu, čo dostaneme, to sa dozvieme až potom, keď odídeme. A koľkokrát aj od našich blízkych môžeme počuť slová: „Prosím ťa, načo tam chodíš? Čo ti to dá, že tam ideš, aj tak ťa to nezmení.“ A nám je niekedy veľmi ťažké odpovedať. Prečo som tu? Prečo tu prichádzam? Môžeme na tieto otázky presvedčivo odpovedať? Pozrime sa na život našich bratov a sestier z prvých kresťanských storočí, ktorí sa schádzali v katakombách, aby po nociach tvorili spoločenstvo s eucharistickým Kristom. Keď sa ich pýtali: „Načo riskuješ, načo tam ideš? Máš rodinu, a ty riskuješ život! No dalo sa na to odpovedať? Keď prichádzam na svätú omšu, viem, prečo som tu. Mám to vo vnútri, ale neviem to vysvetliť, je to ťažké. Svojím životom môžem odpovedať na otázky, prečo som tu, čo mi to dáva, lebo v živote sa prejaví to, čo som tu dostal, ale slovami sa to vyjadriť nedá. Ten, kto sa modlí s Kristom, premieňa sa jeho tvár, jeho šaty i jeho život a nemusí si byť toho ani vedomý.

MY
Počas francúzskej revolúcie bol takmer každý ohrozený na živote, zvlášť veriaci, ktorí sa zúčastňovali na slávení svätej omše. Riešili to tajným spôsobom, aby sa vyhli rizikám, hoci tam vždy nejaké bolo, len aby sa mohli stretnúť s Kristom. V jednom prístavnom meste sa rozhodli sláviť Eucharistiu na mori. Každý večer odchádzalo niekoľko lodičiek, na ktorých boli veriaci ľudia na more, a keď boli dosť vzdialení od brehu, hľadali svetielko, ktoré znamenalo, že tam je kňaz. Keď ho zbadali, priblížili sa k nemu, aby tam spoločne prežili Eucharistiu a nad ránom sa vracali domov. Niekto by sa mohol opýtať: „Prosím vás, načo to robíte?“ Riskujete svoj život a ja nevidím dôvod, prečo to robiť!“ To vám povie neveriaci človek a niekedy vám to povie aj veriaci alebo slabo veriaci. Keď som s Kristom a prijímam Krista, prijímam dar, ktorý je hlboko vnútorný; iba ak chatrným slovom sa dá priblížiť to úžasné veľké tajomstvo, ktoré sa odohráva vo vnútri človeka. To úžasné tajomstvo, ktoré prežívali apoštoli s Ježišom, tiež nedokázali vyjadriť inak, iba chatrnou vetou apoštola Petra: „Pane, dobre je nám tu, postavme tri stánky.“

ADE
Bratia a sestry! Koľkokrát ideme do tohto kostola a sme namrzení, možno sa nám ani nechcelo, ale prajem nám všetkým, aby ste z tejto hory dnes odchádzali šťastní, podobne ako z kina po dobrom filme, a aby naša tvár žiarila ako svetlo pre apoštolov, ktorí ostali doma.

Amen.