Piata pôstna nedeľa

Ježiš je nielen ten, čo zvíťazil nad smrťou, ale aj nás učí vedieť správne prijať smrť tela

Viete si spomenúť, koho máte radi? Áno? Vymenujte si ich všetkých. Viete, čím by ste im teraz urobili radosť? Kedy ste im naposledy povedali, že ich máte radi? Vy sa s nimi tešíte i trpíte. Radi sa s nimi stretnete, navštívite ich, cítite sa s nimi dobre...

Predstavte si, že za vami príde niekto z tých, ktorých máte radi a povie: „Ako môžem veriť, že Boh o mne vie?! Veď na svete je päť miliárd ľudí. Je to vôbec možné, aby o mne úbohom ľudskom červíkovi vedel?“ Keď za jedným kňazom s takouto otázkou prišiel mladý muž, vyzval ho, aby roztvoril pred ním ruku: „Pozrite na prsty. Dívajte sa dobre na kožu na konci prstov. Nenájdete na svete človeka, ktorý by mal rovnaké ryhy prstov ako vy. Ste teda stvorenie celkom odlišné od ostatných. Špičke prstov Boh venoval osobitnú pozornosť.“
Tvár mladého muža sa rozžiarila a dušu mu naplnil pokoj: „Ďakujem. Už nedovolím, aby sa vo mne rozmnožili pochybnosti. Stačí sa dívať na prst a to je pripomienka, že Boh má o mňa záujem.“

Otázka pre nás: Dovidíme na koniec svojho prsta? To preto, že chceme správne pochopiť smrť vo svetle učenia Pána Ježiša, ktorý nás miluje a dokázal to svojou smrťou.

Ježiš každému z nás pripomína: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie (Jn 11,24) .

Zázrak vzkriesenie Lazára v Betánii, ktorý je v hrobe už štyri dni sv. Ján opisuje podrobne z viacerých príčin. Je to najväčší zázrak Ježiša a urobil ho preto, aby ukázal, že je skutočne prisľúbeným Mesiášom a aby dal veľkňazom a farizejom impulz k ich plánu: usmrtiť Ježiša, a tak ukončiť poslanie, pre ktoré Ježiš z lásky k nám prišiel na svet ako človek. Betánia nebola ďaleko od Jeruzalema, a preto informácie sa do Jeruzalema k adresátom dostali rýchlo. Posolstvo o vzkriesení Lazára je nepochybne radostnou zvesťou, pretože hovorí to sám Ježiš: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie (Jn 11,24). Vzkriesenie Lazára je tým viac radostné, lebo Židia nemali vieru v posmrtný život. Verili však, že duša človeka, dobrého i zlého, ide do podsvetia, ktoré volali “šeol“. Saduceji a ich trieda – do ktorej patrili väčšinou kňazi – spolu so samaritánmi neverili vo vzkriesenie, v nesmrteľnosť duše, duchov a ani anjelov. Keď Marta hovorí Ježišovi: „Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení“ (Jn 11,24), vydáva svedectvo, aké mali i farizeji, že verí vo vzkriesenie ľudského tela. Keď Ježiš hovorí: „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie (Jn 11,24), nemyslí tu na fyzický telesný život. Pravdou je, že kto verí v neho, telesne zomrie, zakúsi telesnú smrť. Ježiš hovorí o smrti hriechu. Ak človek je mŕtvy hriechu, Ježiš ho znova oživí. Smrť nie je koniec života, hoci je tajomstvom. Ježiš hovorí radostné posolstvo: „Ja som vzkriesenie a život“ (Jn 11,24). Vtedy pochovávali mŕtvych tvárou na západ, že smrťou sa všetko končí a Ježiš prináša svedectvo východu. Náš život smrťou nespeje k zániku, ničote, ale k životu, o ktorom nám viera hovorí, že bude celkom iný, ako si dnes môžeme a dokážeme predstaviť. Prečo sa z učenia Krista aj dnes smejú neveriaci? Chýba im viera, neurobili preto všetko preto, aby uverili. V tom je ich trest, že mohli prijať Ježiša, a neprijali. K tomu, aby niekto uveril a prijal Ježiša ako svojho Boha a Pána, nepotrebuje špeciálne štúdia. Pred očami je potrebné mať udalosť Veľkého piatku, smrť Krista na kríži a prijať udalosť nedeľného veľkonočného rána, Kristovo zmŕtvychvstanie. Vtedy môžeme si osvojiť, že po smrti prichádza pravý a večný život. Lazára Ježiš vzkriesil z mŕtvych na štvrtý deň, ale nie do večného života, preto ešte raz musel prejsť bránou smrti. Vieme, že zomrel neskoršie.

V živote sa stretávame s mnohými otázkami a nejasnosťami. Dve však sa dotýkajú každého človeka: život a smrť. Svet je obrovská kolíska, ale aj najväčším hrobom. Len človek zo živej a neživej prírody, ktorý je obdarovaný rozumom a slobodnou vôľou vie, že zomrie. Zviera môže cítiť svoj koniec, ale nič viac. Človek môže vedieť, že smrťou sa jeho existencia nekončí. Miesto, kde uložia telesné pozostatky, telo či prach z tela ostane prázdne, ale tým existencia človeka nekončí. Večný Boh predsa stvoril človeka na svoj obraz a svoju podobu. Duša človeka je večná. Bez konca. Telo človeka bude ešte raz, ale už oslávené. Toto všetko garantuje Ježiš skôr, ako sám zomrel a vstal z mŕtvych. „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie (Jn 11,24). Dnes je to výzva: prijať a uveriť v Ježišove slová. Život je pomerne krátky k vzdialenostiam hviezdnych galaxií, ale je dostatočne dlhý, aby sa osvedčil slobodne a dobrovoľne pre večný život či už ako trest, alebo odmena. Nezáleží na dĺžke života, ale ako vyplníme svoj život. Keď vidíme okolo hrobu rôzne zmýšľajúcich ľudí, je to pre nás výzva zaujať pre nás najvýhodnejší spôsob života pre život na zemi a raz pre večný život.

My veriaci prijímame smrť ako následok hriechu. Staviame sa zodpovedne k smrti, pretože je to len akoby most, cez ktorý prechádzame do nového života, ale smrťou sa život nekončí. Vo vede sa hovorí, že hmota sa mení na energiu. Naša smrteľná istota sa premieňa v nesmrteľnú energiu, vo večný život v láske. Preto s Martou vyznávame: Áno, Pane, ja som uveril, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet.
Niekedy hovoríme, že matka je priateľkou syna či dcéry, a tým chceme zdôrazniť, že medzi nimi je úžasné porozumenie, dôvera, istota spriaznených duší. Medzi Ježišom a nami je niečo oveľa viac. Jeho učenie, príklad života... Stali sme sa bratmi a sestrami a Ježiš je našou istotou večného života. Priateľ je verný. Naznačil to Ježiš na priateľovi Lazárovi, keď dostal odkaz: „Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý“ (Jn 11,3). Ježišovým priateľom nebol Judáš Iškariotský. Hriech ničí priateľstvo. Je potrebné upevniť svoje priateľstvo, a to aj skutočným návratom vo veľkonočnej svätej spovedi.

Lev Nikolajevič Tolstoj v spomienkach na detstvo spomína historku, ktorá sa mu vryla do pamäti. Videl opitú ženu. Ležala na okraji cesty, kde zo dvora tiekla špinavá voda. Pokúšala sa vstať, nemohla. Chcel som jej pomôcť, ale hnusila sa mi, pretože bola špinavá a hovoril som si, že za mesiac by mi smrdeli ruky. Na obrubníku sedel chlapček, po tvári mu stekali slzy a beznádejne nariekal: „Mama, mamička! Vstaň, prosím!“

Pred nami je vrchol pôstnej doby. Čo dokázal spraviť z nás hriech? Dá sa to vyjadriť slovami, keď máme na myslí poklad, našu dušu? Ježiš však práve preto zomrel, aby sme mohli vstať, mohli získať odpustenie hriechov. Zmeniť život na zemi a zaslúžiť si večný život po svojom zmŕtvychvstaní. Spomeňme si na slová chlapčeka: „Mama, mamička! Vstaň, prosím!“ Čo chceme ešte viac od Krista ako to, čo nám ponúka, k čomu nás vedie, učí?

Boh miluje aj toho najnevďačnejšieho človeka. Boh nezabudol na nikoho z nás. Pozrime si svoje ruky a zadívajme sa na končeky prstov. Každý sme originálny v diele Božom. Dnes je čas, že chceme sa k umučeniu, smrti a zmŕtvychvstaniu Krista postaviť zodpovedne a verne.

Amen.