Tretia pôstna nedeľa

Mnoho Samaritánov uverilo v Krista pre slovo ženy.

Ako vnímame pôstny čas? Položme si otázku: Keď sme smädní, stačia nám len spomienky na vodu, keď máme vodu na dosah ruky? Zaiste nie. Keď sme už upustili od toho, čo na popolcovú stredu sme vnímali ako potrebu, nutnosť pre duchovný rast, svoje posvätenie, návrat k Bohu, prečo sa znova nenadýchnuť a nezačať znova?
Človek vydrží viac bez jedla ako bez vody. Radšej siahneme po čistej pramenistej vode, ako po zapáchajúcej, stojacej, nepitnej vode. Ako telo potrebuje pravidelne dostatočný prísun vody, aby bolo zdravé, tak duša potrebuje vodu v podobe milostí, požehnania, duchovných darov.

Udalosť od Jakubovej studni, kde sa Ježiš stretne so ženou Samaritánkou a kde Ježiš pýta od nej vodu, udalosť vrcholí tým, že Ježiš uhasí smäd duše nielen ženy, ale aj mnohých Samaritánov. Tí povedali žene: „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta“ (Jn 4, 42).

Ježiš prišiel ku všetkým strateným ovciam Izraela. Aj keď Židia sa neznášajú so Samaritánmi a už dlho sa rozchádzajú v pohľade na Jeruzalem, chrám, obete, Ježiš Žid, Boh Vykupiteľ a Spasiteľ, ale podobenstvo hovorí nielen o novom vzťahu, ale osobne na ceste do Jeruzalema dokazuje lásku Boha k tým, ktorý sa medzi sebou „nestýkajú“.
Láska Boha ide tak ďaleko, že Ježiš, Žid, dokonca prosí ženu Samaritánku o vodu, ktorá si začína uvedomovať čosi mimoriadne, preto sa Ježiša pýta: „Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu odo mňa, Samaritánky“ (Jn 4,9). Ježiš trpí smädom nielen tela, ale aj ducha. Na východe platí, že nie je možné podať niekomu vodu bez slova. Ježiš toho využíva na nadviazanie dialógu so ženou o vážnych veciach, ako je krst. Samaritánka uverila slovám Ježiša, prijala ho ako Mesiáša, keď jej povedal: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou“ (Jn 4,26), a ešte sa stala sprostredkovateľkou “živej vody“. „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta“ (Jn 4, 42).
Dialóg Ježiša so Samaritánkou nás v pôstnej dobe upozorňuje na to, že existuje aj večný smäd po živote a po láske. Ježiš si praje, aby sme spolupracovali s Božími milosťami, a tak si zaslúžili večný život. Cirkev nás učí a vedie, aby sme Ježiša prijali ako “živý prameň“. Eucharistia je chlieb života. Kto z Krista pije, kto je jeho telo, kto verí v neho a dôveruje mu, ten vie, že nezomrie naveky. Ježiš žene i nám hovorí: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou“ (Jn 4,26). To je memento, ktorému sa otvorme. V srdci človeka je smäd po čomsi, čo iba Ježiš môže darovať, a tak človeka utíšiť. Keď v dialógu so ženou Ježiš hovorí o chráme, Jeruzaleme, bohoslužbe, nepoukazuje na význam vonkajška, ale na potrebu vnútorného zmýšľania. Od nás Boh vyžaduje žiť v láske k Bohu, blížnemu i sebe samým, ale i vernosť, poslušnosť a oddanosť.
Čas pôstu je výzva využiť uvažovanie a prežívanie umučenia a smrti Krista, aby sme sa Bohu oddali, a tak uspokojili svoje srdce. Sv. Augustín hovorí: „Nespokojné je srdce človeka, pokiaľ nespočinie v tebe, Bože.“ Viac osobne prežime slová žalmu: „Vystieram k tebe ruky, za tebou dychtím ako vyprahnutá zem“ (143,6). Alebo slová: „Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša, Bože, túži za tebou“ (Ž 42,2). Prorok Jeremiáš porovnáva Boha k prameňu živých vôd (porov 17,13). Ako rôzne sa dnes prejavuje absencia vzťahu k Bohu.

V supermarkete nakupovala mladá rodinka. Matka vyberala tovar a otec tlačil nákupný vozík, v ktorom sedela ich malá dcérka. Problém nastal v okamihu, keď prechádzali oddelením sladkostí. Dievčatko hlasno dávalo najavo, že chce to i to. Matka povedala: „Vyber si jednu sladkosť.“ Dievčatko si však s plačom vynútilo hneď niekoľko sladkostí. Neuspokojilo sa však s tým, že sladkosti boli vložené do vozíka. A tak ďalším plačom si vynútilo rozbalenie čokolády, ktorú hneď začalo jesť. Keď som túto rodinku stretol pri pokladni, všimol som si, že všetky sladkosti boli už preč. K zaúčtovaniu rodičia podali len prázdne obaly...

Poviete: celkom obyčajná scéna. Skutočne ide o niečo bežné. Ale je to natoľko nevinné, aby sme nad tým mávli rukou? V skutočnosti tu nejde o sladkosti. Ide tu o určitý návyk dieťaťa, ktorý sa v budúcnosti môže nepriaznivo prejaviť v rôznych životných situáciách.
V pôstnej dobe si človek viac uvedomuje, že je síce slobodný, ale nie všetko mu osoží. Mnohokrát musí povedať „NIE“ rôznym ponukám, ktoré by inak spôsobili ujmu na jeho duši i na tele. Povedať toto „NIE“ je však veľmi ťažké, pretože naša prirodzenosť nás niekedy priam ženie za vecami, o ktorých nám rozum i srdce hovorí, že sú pre nás neosožné, ba priam nebezpečné. Premôcť túto silu – na to je potrebná iná sila – sila vôle. Vzpierač, ktorý sa na majstrovstvách postaví k ťažkej činke a zdvihne ju, neprišiel k svojej sile z ničoho nič. Kdesi na začiatku musel mnohokrát zdvíhať oveľa ľahšie činky, aby postupne nadobudol silu potrebnú na zdvihnutie tej ťažšej.

Vo výchove pamätajme na toto pestovanie vôle. Je zaiste jednoduchšie vyhovieť vo všetkom a mať pokoj, ale tento spôsob nielenže je nesprávny, ale je i nebezpečný pre budúci život dieťaťa, pretože sa nenaučí povedať si „Nie!“ a ak by aj chcelo, tak k tomu nenájde potrebnú silu. A tak sa stáva ľahkou korisťou mnohých nerestí. A toto, samozrejme, prináša aj pád v duchovnom živote. Povedať si „Nie“ na niektoré žiadosti nie je tak prejavom nelásky, ale lásky, ktorá takto učí povedať „Nie“ nebezpečným situáciám a veciam, ktoré neskôr vstúpia do života.

Misionár chcel svojim veriacim zdôrazniť nutnosť zrieknutia sa každého hriechu a každej zlej náklonnosti. Použil preto toto podobenstvo.
Istý muž chcel predať svoj dom za 2000 dolárov. Našiel sa záujemca, ale bol veľmi chudobný. Nemohol si dovoliť kúpiť si dom za plnú sumu. No po dlhom vyjednávaní mu majiteľ dom predal za polovičnú cenu, ale položil si jednu podmienku. Veľmi zvláštnu. Chcel totiž, aby klinec, ktorý bol zatlčený nad dverami, ostal v jeho vlastníctve. Kupec súhlasil.
Po rokoch sa pôvodný majiteľ vrátil a chcel dom kúpiť naspäť. Nový majiteľ však rázne odmietol. Nato prvý vlastník odišiel. Za krátky čas sa vrátil so zdochnutým psom a zavesil ho na „svoj klinec“. Pes už bol v rozklade, a tak dom naplnil neznesiteľný smrad. Takto donútil obyvateľov domu, aby mu dom predali naspäť.
Kňaz zakončil podobenstvo slovami: „Ak necháme diablovi hoci len maličký „klinček“ v našom živote, využije to a vráti sa.“
Živá voda je Božie slovo. Žiť podľa neho utvára a posilňuje spoločenstvo s Bohom. Ježišove slová sú výzvou, že pristupujeme k životu rozvážne, čestne a zodpovedne, aj keď žiť podľa Kristových slov je náročné.
Keď sa slávny hráč basketbalu, Frankie Frisch, stal kapitánom svojho mužstva, pri jednom zápase zažil, že mu diváci z tribúny sústavne vykrikovali kritiky a rady, ako má hrať. Najmä istý mladý nadšenec mimoriadne hlučne kritizoval a navrhoval, čo má ako kapitán robiť. Po skončení zápasu Frankie zašiel za ním a povedal: „Dajte mi vaše meno a adresu pracoviska.“ „Kritik“ nadšene nadiktoval potrebné údaje. Potom sa však opýtal, načo to slávny hráč potrebuje.
„Zajtra ráno prídem do vašej kancelárie,“ odpovedal Frankie. „Budem pri vás sedieť a radiť vám, ako máte zariaďovať a vybavovať svoje záležitosti.“
Nikdy nevyhráš, ak budeš sedieť v kúte štadióna. Ani svet nezmeníš hundraním pred televíznou obrazovkou. Radšej sa pusť do práce, kdekoľvek si. Neprizeraj sa, nekritizuj, ale pomôž.
Žena pri studni si uznala hriechy. Je mnoho kresťanov, ktorí aj v pôstnej dobe sa vyhýbajú rozprávaniu o hriechu, súde, pekle... Prečo? Možno preto, že sa im to zdá nemoderné. Mnohí pri čítaní Svätého písma preskočia tie miesta, kde sa o tom jasne hovorí. Veď dobrý Boh by určite nikoho do pekla neposlal. Pri pestovaní takejto predstavy sa veľmi rýchlo stráca vnímanie hriechu. Nikto nie je vinný. Každý je iba obeťou súhry okolností. A keď mizne vnímanie hriechu, mizne aj nutnosť pokánia. Dr. Calvin Miller z Beeson Divinity School hovorí, že namiesto pokánia hráme hru s názvom „Veď to nie je až také zlé“. Vyzerá takto: „Áno, mal som krátku známosť, ale moja manželka nevychádzala v ústrety mojim potrebám. Nechcem sa s ňou rozviesť. Nie, nenazývajte to cudzoložstvom, veď to nie je až také zlé.“ „Áno, moja dcéra zdieľa svoju izbu so snúbencom, keď je u nás dlhšie na návšteve, ale veď to robí väčšina párov... Koniec koncov, žijeme v 21. storočí... Veď to nie je až také zlé.“ „Áno, sem-tam si viac vypijem, ale nikdy pred svojimi deťmi. Nikomu neškodím, nikdy som preto nemeškal do práce. Veď to nie je až také zlé.“
Dialóg Ježiša so ženou Samaritánkou je mementom, že sa stráca cit pre hriech, pre pokánie, pre evanjelium. Predsa Ježišova radostná zvesť sa začína slovami: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 4,17). Žena O Ježišovi povedala: „Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila“ (Jn 4,29). Netreba hriech skrývať, netreba ho zľahčovať, pretože pokáním ho môžeme zo života úplne odstrániť. Mýtnik „odišiel domov ospravedlnený“ (Lk 18,14), lebo uznal svoj hriech a pokorne prosil: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu“ (Lk 18,13). Modlitba, ktorá vychádza z kajúcnosti ľudskej duše, vyvolá v nebi veľkú radosť (porov. Lk 15, 7). Význam príkladu ženy pri Jakubovej studni je oslovením aj nám.

Správne vnímať pôstny čas, správne uhasiť smäd duše je mementom pôstnej doby. Pri každej eucharistickej hostine máme vodu života na dosah ruky. Osviežme sa, posilnime, napime z tohto prameňa tak, aby sme si odniesli do ďalších dní pôstu potrebnú posilu.

Amen.