Tretia pôstna nedeľa

AI
Drahí bratia a sestry! Určite každý z nás ráno po zobudení vstane a umyje, aby osviežil a akoby znovu „oživil“ svoje telo. A musíme sa aj napiť vody, lebo voda dáva nášmu telu život. Avšak len živá, tečúca, pramenistá voda dáva život. Lebo vieme, že voda, ktorá stojí a netečie, je mŕtva. Keby tá mŕtva voda mala prítok, dostala by odtok a už by nebola mŕtva, ale živá.

KE
Všimli ste si, ako Ježiš v dnešnom evanjeliu našiel mŕtvu vodu a ako tú vodu oživil v Samaritánke?

DI
Tá žena bola živá, ale životom už bola tak unavená a od ľudí sa jej dostávalo toľko toho horšieho, že sa úplne uzavrela do seba a chcela mať s každým pokoj, až vnútorne ostala uzatvorená pred ľuďmi ako mŕtva voda. Od nikoho radšej nič nechcela a nikomu ani nič nedala. Šla pre vodu k studni za mestom, ako každý deň. Stretla tam muža a podľa oblečenia videla, že je to Žid. Nepozdravila, lebo sa to nepatrilo a Žid by jej aj tak neodpovedal, lebo po prvé bola obyčajnou ženou, ktorá nemala v židovskej spoločnosti vážnosť, a po druhé bola Samaritánka a jej národom Židia z hĺbky srdca opovrhovali ako s pohanmi. Ale ona za to nemohla, že bola Samaritánka. Samaritáni boli napoly Židia a napoly Asýrčania. Židia, ktorí sa v r. 722 pred Kr. pomiešali s Asýrčanmi, keď ich mesto Asýrčania dobyli a niektorých odvliekli do Babylonu. Keď sa Židia vrátili r. 538 pred Kr. z babylonského zajatia domov, ľudia v meste boli už pomiešaní, a preto ich Židia odmietli a opovrhli nimi. Preto žena pri studni nehovorí nič. To, že ju Ježiš oslovil, bolo niečím, čo Samaritáni nezažili počas piatich storočí. A všimnime si, ako táto žena začína ožívať, vedie dialóg s Ježišom, uteká do mesta a priznáva sa ku všetkému, čo porobila počas svojho života. Ona prijala Ježiša a dokázala o ňom v meste aj svedčiť, a to spôsobilo v nej život. Stala sa živou vodou pre svoj národ, lebo tento národ prostredníctvom nej spoznal Ježiša. Jej národ prostredníctvom nej ožil, stal sa riekou živej vody, lebo prijali prameň živej vody od Ježiša, ktorý bol u nich 2 dni.
Všimli ste si, ako málo stačilo človeku, aby ožil? Stačilo len sa prihovoriť. Stačilo si ho len všimnúť a on ožil.

PAR
Nielen tá Samaritánka ožila, ale ožiť môže aj každý z nás. Navonok určite žiješ, drahá sestra a brat, ale nie si vnútorne mŕtvy? Možno si aj sklamaný životom a uzavrel si sa pred ľuďmi, aby si mal od nich pokoj, ale máš ten pokoj? Prijmi iných a prijmú aj oni teba. Keď prijímaš iných, prijímaš aj život, život z nich, od nich a vtedy ti to nedá a dokážeš sa dať. Ale keď neprijmeš, nedokážeš sa dať a ľudia ťa neprijmú, lebo im nedávaš sám seba s dobrým aj zlým a ostávaš mŕtvy. Je to úloha ťažká, lebo riskuješ opovrhnutie. Ježiš v dnešnom evanjeliu tiež riskoval opovrhnutie tým, že sa prihovorí. Ale pamätaj, že ak riskuješ s dobrým srdcom a úmyslom, riskuješ s Kristom. Neboj sa prihovoriť v túto dobu, ktorú voláme pôst; možno mnohí už niekoľko rokov čakajú na tvoje slová, aby mohli ožiť, lebo sú možno mŕtvi.

MY
Známy nemecký básnik Rilke počas svojho pobytu v Paríži každý deň cestou na univerzitu prechádzal spolu so svojou francúzskou priateľkou rušnou ulicou, kde na jednom rohu nehybne sedávala žobráčka. S vystretou rukou a s pohľadom upretým do zeme prosila o almužnu. Rilke jej nikdy nič nedal. Raz sa ho priateľka spýtala: „Prečo tej chudere nikdy nič nedáš?“ „Mali by sme niečo dať jej srdcu, a nie rukám,“ odpovedal básnik. Na druhý deň prišiel s nádhernou ružou a vložil ju žobráčke do ruky. Vtom sa stalo niečo nečakané: žobráčka zdvihla zrak, vstala a pobozkala mu ruku. Pritisla si ružu k hrudi a odišla. Na ulici ju nebolo vidno celý týždeň. Na ôsmy deň opäť sedela na svojom mieste, mlčanlivá a nehybná ako predtým. „Z čoho celý ten čas žila?“, pýtala sa Rilkeho jeho priateľka. „Z ruže,“ odpovedal básnik.

ADE
Keď sa zajtra budete umývať, aby ste „oživili“ svoju tvár a keď sa napijete, aby ste „prebrali“ svoje telo, nezabudnite oživiť aj ducha mŕtvej vody. Možno niekto na to čaká, tak ako Samaritánka.

Amen.