Tretia pôstna nedeľa

Pôstnu dobu využiť na prehĺbenie svojho vzťahu ku krstu

Poznáte rozprávku o Živej vode? Viete ako začína? Áno. Kde bolo, tam bolo... Rozprávka je literárny útvar, ktorý najmä deti chce poučiť, vychovávať a dodajme, že na konci rozprávky vždy dobro a pravda víťazí.
Poznáte príhodu o žene Samaritánke, s ktorou sa pri studni rozprával Ježiš? Áno, v dnešnom evanjeliu sme o tom počuli. Príhoda nie je vymyslená. Aj dnes nám chce mnohé dôležité pripomenúť. Vodou sme boli pokrstení. Začali sme nový život. A v tejto pôstnej dobe sa máme nielen pripraviť na veľkonočné sviatky, ale viac spolupracovať s Kristom na svojej spáse.

Pripomínajú nám to slová: „Mnoho Samaritánov z tohoto mesta uverilo v neho pre slovo ženy“ (Jn 4,39).

Stretnutie smädného Ježiša pri Jakubovej studni so ženou Samaritánkou je pozvaním aj pre nás k úvahe o znovuobjavení pravdy o “živej vode“. Ježiš začína rozhovor so ženou prosbou: „Daj sa mi napiť“ (Jn 4,7). Žena nevie, že na konci tohoto stretnutia uverí ona i samaritánske mesto Sychar v Ježiša ako Mesiáša, hoci Samaritáni sa so Židmi nestýkali. Ježišova prosba k žene stala sa darom, ktorému žena hneď neporozumela, hoci vyhovie prosbe neznámeho Žida. Ona mu podáva vodu z Jakubovej studne a on jej ponúka “živú vodu“, po ktorej človek nepocíti už smäd, pravda, čomu žena ešte nemôže porozumieť. Až vtedy, keď Ježiš vo svojej moci vševediaceho Boha jej rozpráva o jej piatich mužoch. Žena si tu s pomocou Božou uvedomuje svoju túžbu po Mesiášovi. Ježiš sa jej predstaví: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou“ (Jn 4,26). Tak nadobúda rozhovor nový zvrat. Učeníci sa divia, keď vidia, že ich Učiteľ sa rozpráva so Samaritánkou a ešte väčší zvrat nastáva, keď Ježiš odmieta pokrm a hovorí o inom pokrme: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal a dokonať jeho dielo“ (Jn 4,34). Voda, o ktorej začal Ježiš rozprávať, sa stáva skutočnosťou, keď apoštoli dostávajú príkaz pred Ježišovým nanebovstúpením: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 27,19-20). Tu sa začína nová éra vody, keď z príkazu Ježiša sa stáva “živou vodou“ pre celý svet až do skončenia sveta. Už vtedy táto voda vstúpila na dno duše ženy Samaritánky a ona vyznala svoj hriech. Táto voda otvára veriacemu človeku cestu k Božej láske, keď po krste znova a znova cez pokánie nachádza cestu k večnému životu.

Pôstna doba je čas oživiť si svoj vzťah k “živej vode“. Vyžaduje si to položiť niekoľko základných otázok a pravdivých odpovedí.
Poznáme vôbec “živú vodu“? Pýtame sa na zmysel života, pre koho a prečo žiť? Už človek kmeňa Bantu sa takto modlí k svojmu Bohu: „Mulung, sú dve cesty pred nami. Ukáž, ktorá je dobrá. Mulung, sú dve vody pred nami. Povedz nám, ktorá je zdravá.“
Aj žena Samaritánka mala podobné cesty. Chodila po vodu, aby mohla žiť. Verila v Boha, ktorého si Samaritáni uctili na hore Garizim. Jej morálny život bol nedobrý. Hoci voda, ktorú zo studne čerpala, bola čistá a zdravá, vo svojom živote pila vodu hriechu. Striedala mužov a ani ten, s ktorým vtedy žila, nebol jej. Ježiš jej dáva vodu milosrdenstva, živú vodu.
Náš nemorálny život, život nie podľa Božích príkazov, ale život v hriechu je podobný žene Samaritánke pred stretnutím s Ježišom. Je na každom z nás, aby sme sa zastavili a prehodnotili svoj život vo vzťahu ku sviatosti krstu, čo sme na seba pri krste vzali, aké záväzky, povinnosti, ale aj práva. Sme pozvaní piť živú vodu, nie vodu hriechu. Jedine vtedy, keď plníme vôľu Božiu, môžeme uhasiť svoj smäd. Na svete nie sme večne. Sme pozvaní po skončení pozemského života k inému, večnému životu, kde len živá voda nám môže zabezpečiť vstup. Je potrebné znova si vybrať živú vodu, ktorú dáva Boh, pretože len tá nás môže celkom uspokojiť.

V gréckej mytológii môžeme čítať o utrpení Tantala, ktorý stojí vo vode a veľmi trpí smädom. Nikdy nemôže svoj smäd uhasiť. Vždy keď si dá do úst vodu, v jeho rozpálených ústach sa vyparí.

Prorok Jeremiáš volá: „Veď dvoch ziel sa dopustil môj ľud: mňa opustili, prameň živých vôd, aby si vykopali popraskané cisterny, ktoré vodu udržať nemôžu“ (Jer 2,13). Každý človek obdarený rozumom a slobodnou vôľou si vyberá medzi vodou živou a nezdravou, medzi životom, ktorý učí Cirkev a je morálne dobrý a životom mimo Cirkvi. Keď žena spoznala chuť vody, ktorú jej ponúkol Ježiš, nechala vedro, s ktorým čerpávala vodu a ponáhľala sa do mesta, aby sa s radosťou podelila s ostatnými.
Keď kresťan počúva Ježišove slová, má si byť vedomý, že je vyzvaný spolupracovať s Duchom Svätým, ktorý ho chce vyučiť všetkému, čo potrebuje ku svojej spáse. “Živú vodu“ začína kresťan požívať od chvíle krstu. Aktívne si ju má pripomenúť pri sviatosti birmovania, sviatosti kresťanskej dospelosti, aby svoju vieru vyznával a podľa nej žil. Tak si kresťan má uvedomiť, že je synom a dcérou Boha Otca, bratom a sestrou Ježiša a stálou svätyňou Ducha Svätého. Byť kresťanom znamená využívať vodu pri sviatosti pokánia na očistu duše, pri sviatosti Eucharistie na rast lásky k Bohu, blížnemu i sebe. Pri prijímaní pomazania nemocných ako posilu k znášaniu chorôb a prípadne staroby. Pri sviatostiach manželstva a kňazstva “živá voda“ dáva zvolenému stavu človeka potrebné milosti na jeho vykonávanie. Táto voda je teda pre nás všetkým. Môžeme o nej hovoriť ako o láske, o ktorej možno nám hovorila mama: „Dieťa moje, radšej by som ťa videla mŕtve ako v stave hriechu.“
Jakubova studňa jestvuje aj dnes. Ako turisti môžeme zostúpiť k nej do hĺbky 23 až 35 metrov, podľa toho, aké je počasie, či prší alebo je sucho. „Živá voda“ je v hĺbke a žena Samaritánka potrebovala vedro, aby vodu vytiahla. Ježiš nám chce pripomenúť, že tým vedrom je sám človek, naše srdce, naša vôľa, náš návrat k Bohu. „Živá voda“ je v každom z nás, nemusíme ju hľadať. Sv. Ignác Antiochijský cítil jej silu vo chvíli, keď šiel na smrť, že mu dodáva síl, odvahy, že sa tešil na stretnutie s Ježišom, hoci predtým musí sa ocitnúť v zuboch divej zvery. Po krste máme túto vodu čerpať pre svoje povinnosti, úlohy všedného i sviatočného života.
Kresťania sú preto často podobní kraju so vzácnou minerálnou vodou. Čo z toho, že voda je v hĺbke, keď ju nechcú dostať na povrch? Voda v studni sa môže aj stratiť, keď ju nečerpajú. Ak kresťan nespolupracuje s Božou milosťou, môže prísť o “živú vodu“. Vedru môžeme prirovnať napríklad sviatosť zmierenia. Keď sme spáchali hriech a prijímame sviatosť, vtedy cez túto sviatosť dostáva sa nám milostí potrebných pre nový život. Nemožno preto brať sviatosť zmierenia na ľahkú váhu, prijímať svätokrádežne, pretože nespĺňajú sa požiadavky a “živá voda“ sa nedostáva na povrch. Rovnako je to aj pri prijímaní ďalších sviatostí. Máme spolupracovať s Duchom Svätým, ktorý je nevyčerpateľným prameňom „živej vody“.

Je správne, že vieme denne primerane svojím životným potrebám čerpať „živú vodu“. Najmä v modlitbe, pri zachovávaní Desatora a iných cirkevných prikázaní a Božieho slova sa “živá voda“ stáva zdrojom nových milostí. Máme príklady u Panny Márie, svätých, ale aj z vlastného života. Dnes sme svedkami, že mnohí si nevážia a necenia vodu. Znečisťujú vodné zdroje, ohrozujú seba a ničia život vo svojom okolí. A tak je to aj so „živou vodou“. Kto ju vylieva, podceňuje, znečisťuje často hriechom, chystá si záhubu. Je potrebné, aby sme si uvedomili, že kto často prijíma “živú vodu“, stáva sa sám “živou vodou“ pre iných. „V posledný veľký deň sviatkov Ježiš vstal a zvolal: „Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody“ (Jn 7,37-¬38). Kto prijíma Ducha, ten sa stáva apoštolom, chce dávať Boha iným. Samaritánka nechala vedro a ponáhľa sa do mesta. Panna Mária sa ponáhľa k Alžbete. Ondrej ide za bratom Šimonom – Petrom.

V rímskych katakombách nad hrobmi mučeníkov možno vidieť namaľovanú skalu, z ktorej vytryská prúd vody. V prvých dobách si takto kresťania pripomínali vieru v Krista. Žriedlo života a obraz im zároveň pripomínal krstnú vodu.

Vieme, prečo rozprávame deťom rozprávky. Keď človek dorastie, uvedomuje si realitu života a to nie je rozprávka, že sa dej týka niekoho iného, ale každý sme zodpovedný prinajmenej za spásu svojej duše. Preto je v tohtoročnej pôstnej dobe správne, že venujeme viac pozornosti záväzkom, ale aj milostiam, ktoré sú spojené so “živou vodou“, sviatosťou krstu.

Amen.