Druhá veľkonočná nedeľa
(nedeľa Božieho milosrdenstva)

Našou povinnosťou je voviesť Kristovo posolstvo pokoja do každodenného života

Neraz si zvykneme povzdychnúť: Ako ten čas rýchlo plynie! Aj keď sa mnohé v našom živote mení – starneme, mení sa prostredie, v ktorom žijeme – no jedno z toho, čo nepodlieha módnemu trendu, čo by malo ostať stále, je slovo “pokoj“ a všetko, čo k nemu patrí.
21. IV. 1990, keď prišiel pápež Ján Pavol II. prvý raz ešte do ČSFR, pozdravil nás slovami Krista: Pokoj vám! Keď sa lúčil pápež Ján Pavol II. na popradskom letisku s naším národom na konci druhej návštevy 3. VII. 1995, pripomenul nám znova slová pokoja.

Áno, roky plynú, ale v zhone, napätí, povinnostiach nesmieme zabudnúť, že máme prijať a osvojiť si slová, ktoré Ježiš tri razy zopakoval učeníkom po jeho zmŕtvychvstaní: „Pokoj vám“ (Jn 20, 19;21;26)!

Pokoj je veľkonočný dar zmŕtvychvstalého Krista nielen pre apoštolov, ale pre každého človeka, tým viac pre kresťana, ktorý uveril v jeho božstvo, a to až do konca čias.
Zmŕtvychvstalý Ježiš nepraje svojim bohatstvo, moc, slávu, pocty, dlhý život, ale pokoj. Pri každej svätej omši si Ježišov dar pripomíname pri výzve kňaza: „Dajte si znak pokoja“, u nás podaním ruky a slovami: „Pokoj a bratská láska nech je medzi nami“, pričom si uvedomujeme potrebu pokoja v ľudskej duši, význam pokoja pre našu spásu a dôležitosť pokoja pre spolužitie medzi nami.
Apoštol Tomáš tu zohráva vážne memento. Pri prvom stretnutí nebol prítomný, keď sa im zjavil oslávený Ježiš. Veľmi ťažko znášal smrť Krista. Jeho správanie hovorí, že sa uzavrel do seba, oddelil sa od ostatných apoštolov, sám znášal bolesť sklamania, pesimizmu, znechutenia a možno aj zúfalstva. Nemožno o Tomášovi hovoriť ako o slabochovi či zbabelcovi. Skôr bol praktik. Pri Poslednej večeri Ježiš povedal, že odchádza k Otcovi: „A cestu, kam idem, poznáte.“ Tomáš mu povedal: „Pane, nevieme, kam ideš“ (Jn 14,4-5). A aj my dostávame odpoveď: „Slová, ktoré vám hovorím, nehovorím sám od seba, ale Otec, ktorý ostáva vo mne...“ (Jn 14,10). Ježiš svoje poslanie dokázal nielen slovami, ale aj skutkami a to právom žiada od svojich. Ježiš zomrel za naše hriechy. Hriech spôsobuje nepokoj. V každom hriechu je koreň nepokoja. Uvedomujeme si, že „Boh nie je Bohom neporiadku, ale pokoja“ (1 Kor 14,32).
Tomáš mal možno tvrdú hlavu, ale mal dobré srdce, ktoré sa vedelo rozohniť. Nepatril medzi zbabelcov. Premrhal však prvú príležitosť stretnutia so zmŕtvychvstalým Kristom. Tomáš mal pri svojich slabostiach dve veľké čnosti. Prvá čnosť: z evanjelia je vidieť, že netvrdí, že rozumie, ak v skutočnosti nerozumie, alebo, že verí, ak v skutočnosti neveril a pochyboval. Bol úprimný a čestný. Keď má pochybnosti, nepretvaruje sa, že ich nemá. Druhá čnosť: jeho dôslednosť. Keď vidí pred sebou zmŕtvychvstalého Krista a počuje od neho vlastné slová, aby vložil prst do rán po klincoch a ruku do boku, neurobí to, ale odpovedá: „Pán môj a Boh môj“ (Jn 20,28)!
Ján apoštol pre podobných Tomášovi zaznačí Kristove slová: „Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili“ (Jn 20, 29).
Kristovi záleží na tom, aby všetci uverili v jeho zmŕtvychvstanie. Každý hriech je prekážkou viery. Zmŕtvychvstanie Krista definitívne rozháňa mračná pochybností a strachu. Po Kristovom zmŕtvychvstaní sa stráca z duší apoštolov strach. On im prináša pokoj. Vďaka “neveriacemu“ Tomášovi aj každý náš nepokoj máme zlikvidovať. Strach a všetko čo s ním súvisí, nemá miesto v našom vnútri, medzi nami, keď máme Krista medzi sebou. On jediný prináša pravý pokoj. A jedine z Kristovho pokoja plynie pravá radosť.
Nepokoj nemá mať miesto v našom vnútri a medzi nami. Pretože nás odlučuje od Krista a navzájom sa vzďaľujeme medzi sebou. Nepokoj stavia hradby nelásky. Ani rôzny pohľad na veci, udalosti nás nemajú navzájom odsudzovať. Je namieste pestovať u seba Kristovho ducha pokoja. „Nesúďte a nebudete súdení. Neodsudzujte a nebudete odsúdení! Odpúšťajte a odpustí sa vám“ (Lk 6,37). Príslovie hovorí: “Nemo dat quod habet“. Je nevyhnutné, aby sme boli vlastníkmi pokoja. Je našou povinnosťou pokoj rozdávať. Poslaním kresťana je prinášať pokoj. Kto ničí pokoj, kradne pokoj, nie je Kristovým bratom, sestrou. Pokoj nám nesmie byť cudzí. Odkiaľ brať pokoj? Ako sa stať nástrojom pokoja? Zrieknime sa hriechu. Nepriateľom pokoja je hriech. Pokoj v našej duši, pokoj v dušiach okolo nás ničí pýcha, lakomstvo, smilstvo, závisť, obžerstvo, hnev, lenivosť. Pokoj ničia naše “cudzie hriechy“, keď mlčíme pri hriechu iných, keď sa tešíme z hriechu iných, keď súhlasíme s hriechom iných, keď napomáhame hriechu iných, keď... Nemôžem mať pokoj Kristov v duši, keď sa hnevám na svojho brata, sestru.
Pokoj prichádza cez čisté svedomie. Ježiš nám ponúka prostriedky na zachovanie čistého svedomia. Sú to najmä sviatosť zmierenia, svätá omša, modlitba, skutky kresťanského milosrdenstva.
Potrebné je pokoj budovať, chrániť si, zveľaďovať, byť šíriteľom pokoja, a to nielen slovami, ale najmä skutkami.
;V televíznej inscenácii Hra na apoštolov sa dej odohráva na samote, kde žije starý otec so svojou vnučkou. Žili úplne oddelení od ľudí. Dedko dievča vychovával pomocou jednej knihy: Svätého písma. Dievča malo pätnásť, keď na samotu prišli dvaja nebezpeční väzni. Keď videli dievča a starého muža, dohodli sa, že najprv sa pobavia s dievčaťom a potom obidvoch zabijú.
Muž a dievča nič zlé netušia. Prijmú mužov s láskou. Väzni sa volali Peter a Ján. Keď to dievča počuje, radostne poznamená: „Vy máte mená Ježišových apoštolov.“ A začína akoby hra. Dievča sa pýta Petra: „Ty si plakal za zradu Majstra. Ako na to dnes spomínaš?“ Väzeň, ktorý sa pred ničím nevie zastaviť, sa znepokojil. A dievča sa pýta Jána: „Ty jediný si z apoštolov vytrval pod krížom. Ako to bolo?“ A pokračuje: „Bol si miláčikom Ježiša. Povedz, aké je to byť miláčikom?“ Hra pokračuje ďalej... A zmienka o Ježišovej láske prináša zmenu do života utečencov – väzňov.

My nie sme utečenci. Sme na ceste do večného života. Máme tu splniť určité poslanie. Dokázať svoju vernosť. Byť šíriteľmi pokoja. Pretože len pokoj v duši, stav bez hriechu je nádejou pre vstup do Božieho kráľovstva.
Čas plynie. Rok za rokom ide, čo nám pripomínajú i návštevy pápeža na Slovensku. Povinnosť budovať pokoj v srdci, srdciach neprestáva. Naopak. Viac a viac si túto povinnosť musíme a chceme uvedomovať. Prosme so sv. Františkom: „Pane, nauč ma byť nástrojom pokoja.

Amen.