Druhá veľkonočná nedeľa
(nedeľa Božieho milosrdenstva)

Význam a potreba Božieho milosrdenstva.

Mnohí hriešnici nehľadajú Božie milosrdenstvo. To, že ich Boh netrestá za ich neveru, posmech, hriechy, považujú za dôkaz, že Boh neexistuje alebo že sa o svet nestará. No len na zemi sa môžeme obmývať Božím milosrdenstvom. Vo večnosti sa stretávame s Božou spravodlivosťou.
„Z výšky kríža na Veľký piatok nám Ježiš odkázal odpustenie ako svoj testament: _Otče, odpusť im, lebo nevedia čo robia". Mučený a vysmievaný zvolával milosrdenstvo na tých, čo ho zabíjali. Jeho rozovreté ramená a prebodnuté srdce sa tak stali univerzálnou sviatosťou otcovskej nežnosti Boha, ktorý každému ponúka odpustenie a zmierenie. V deň svojho vzkriesenia, sa Pán zjavil učeníkom a pozdravil ich: „Pokoj vám“ a ukázal im svoje ruky a bok, ktoré niesli znaky jeho utrpenia. Ježiš je náš pokoj, pretože on je dokonalým znamením Božieho milosrdenstva. On vlieva do ľudského srdca, ktoré je hlbinou vždy vystavenou pokušeniu zla, milosrdnú lásku Boha. Dnes je nedeľa Božieho milosrdenstva. Pán nás pozýva, aby sme prinášali každému jeho pokoj založený na jeho odpustení hriechov a zadosťučinení za ne. To je mimoriadny dar, ktorý si želal spojiť so sviatosťou zmierenia. Ako veľmi ľudstvo potrebuje cítiť účinok Božieho milosrdenstva v tejto dobe poznačenej rastúcou neistotou a násilnými konfliktmi!“

Veľký francúzsky dominikánsky kazateľ a misionár Lacordaire, ktorý kázal takmer vo všetkých chrámoch Normandie, ležal na smrteľnej posteli. Tu ho obklopili mnohí známi a priatelia, aby ho potešili. Jeho predstavený však videl, že niečím trpí, že ho niečo trápi. Keď sa ho opýtal na príčinu, veľký kazateľ odpovedal: „Smrti sa nebojím, veď som o nej toľko kázal, a viem preto, že zákonu smrti sa ani ja nevyhnem. Aj to ma uspokojuje, že z Božej milosti som mohol kázať Božie slovo z toľkých kazateľníc rodného Francúzska. Jedno si však vyčítam: tak málo som hovoril o Božom milosrdenstve...“

Na túto myšlienku – viac hovoriť o dobrotivom a milosrdnom Bohu – sa akosi často i v minulosti zabúdalo. Akosi aj kazatelia niekedy viac hovorili o Božom treste, o pekle, než o Božom milosrdenstve.
Božie milosrdenstvo je tá Božia vlastnosť, ktorú najviac obdivujeme a o ktorej zvlášť dnes musíme viac hovoriť. Hovoriť o tom, že Boh je nekonečne dobrý a milosrdný ku každému, kto chce dobre, a že naveky budú platiť slová: Kto k Bohu urobí jeden krok, tomu Boh vyjde v ústrety sto krokov.

Božiu lásku pekne zobrazil Ježiš Kristus v podobenstve o márnotratnom synovi. Jeho staručký otec iste dlho čakal na návrat svojho syna, čo sv. Lukáš zapísal: „Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto...“ (Lk 15,20). Pravdepodobne čakal každý deň pred svojím domom. Vedel, ako to skončí. Keď ho jedného dňa uvidel – iste bol otrhaný, schudnutý a možno aj špinavý – ale spoznal ho. „...bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho“ (Lk 15,20). Z jeho návratu sa raduje on i celý dom.

Toto podobenstvo je jedno z najkrajších, aké povedal Ježiš. To preto, že nikto nedokázal lepšie opísať cestu hriešnika k Bohu. Každá spoveď, ktorá je dobre vykonaná, je opakovaním návratu márnotratného syna do otcovho domu. Toto podobenstvo dáva nádej aj tomu najväčšiemu hriešnikovi, že ho nebeský Otec prijme a odpustí mu všetko, ak sa obráti a začne nový život.
O dobrom a milosrdnom Bohu čítame na mnohých miestach Starého zákona. Tak napr., keď Mojžiš vystúpil na vrch Sinaj, aby prijal od Pána Desatoro, že za ten čas si izraelský národ urobil zlaté teľa a klaňal sa mu. Boh skrze Mojžiša oznamuje prísny trest, pretože veľmi rýchlo odbočil z cesty, ktorú mu určil. Ale Mojžiš prosí za svoj ľud. Pane „spomeň si na Abraháma, Izáka a Izraela, služobníkov svojich, ktorým si prisahal na seba samého a prisľúbil: „Rozmnožím potomstvo vaše ako hviezdy na nebi...“ A Pán uľutoval nešťastie, ktorým chcel navštíviť svoj ľud (Ex 32,13-14).

Poučme sa na týchto slovách, ktoré hovoria o veľkom Božom milosrdenstve: Aj keby na tomto svete zvíťazilo bezprávie, i keby si dnešné ľudstvo pre svoje hriechy zaslúžilo novú „potopu“, utiekajme sa k Otcovej láske. Ľudská láska má veľkú moc, ale moc Božej lásky je nesmierne veľká! Ctihodný Nifont, biskup Konštancie na Cypre, napísal slová, ktoré sú napísané životom, a ktoré sú posilňujúce pre nás všetkých: „Niet hriechu, ktorý by premohol Božie milosrdenstvo.“ Pre Krista Ukrižovaného, pre jeho rany na kríži, vyprosujme Božie milosrdenstvo pre seba a pre dnešné pokolenie. Túto istotu čerpáme z Kristových slov: „A urobím všetko, o čo budete prosiť v mojom mene... Ak ma budete prosiť o niečo v mojom mene, ja to urobím“ (Jn 14,13-14).
Panna Mária v priebehu dejín niekoľkokrát oznámila svetu, že ak sa ľudia neobrátia k Bohu a jej synovi, že zahynú. Jej slová treba brať vážne. „Máme milosrdenstvo u Boha“, hovorí sv. Augustín. Musíme sa obrátiť všetci, ak chceme dojsť u Boha milosrdenstva. Treba sa nám vrátiť na cestu pokánia, na cestu spásy, na cestu návratu do Otcovho domu. V mene Krista Ukrižovaného prosme, aby sa nám i v tomto úseku dejín prejavila na nás Božia láska, ktorú Boh má. O to prosme na príhovor Panny Márie, Matky milosrdenstva, ktorá jeho milosrdenstvo „z pokolenia na pokolenie“ nepretržito hlása (Lk 1,50).
Pán Ježiš povedal sestre Faustíne aj tieto slová: „Neustávaj v hlásaní Božieho milosrdenstva, uľavíš tým môjmu srdcu, ktorého plamene zľutovania plynú k hriešnikovi. Povedz kňazom, že ak budú hovoriť o mojom nepreniknuteľnom milosrdenstve a zľutovaní, ktoré prechovávam v mojom srdci, aj najväčší hriešnici sa pokoria. Kňazom, ktorí budú moje milosrdenstvo ohlasovať a velebiť, dám mimoriadnu moc, požehnám ich slová a pohnem srdcami, ku ktorým hovoria.“ „Túžim, aby kňazi hlásali toto moje veľké milosrdenstvo voči hriešnikom. Nech sa nebojí ku mne priblížiť žiaden hriešnik. Dnes posielam teba k celému ľudstvu s mojim milosrdenstvom. Hovor celému svetu o mojom nepochopiteľnom milosrdenstve.“
Máme byť svedkami Božieho milosrdenstva. Svedok je človek, ktorý videl a vie. V tomto prípade, je to človek, ktorý zakúsil milosrdnú Božiu lásku, a teraz o nej svedčí svojím životom. A svedčiť o nej životom, to znamená dôverovať Bohu a byť milosrdným k iným.

Ježišovo srdce je tak naplnené milosrdenstvom, že až puká a chce sa rozliať na všetky duše, ktoré prichádzajú k nemu. Božie milosrdenstvo je prameňom všetkých milostí. Voda, ktorá vychádza z prameňa, tečie riečiskom až príde do mora. Keď je v rieke veľa prekážok a nečistôt, vode sa ťažko prechádza. Alebo keď je v rieke priepasť, voda sa tam zhromažďuje a neprechádza ďalej. My ako budúci kňazi sme tiež takým riečiskom. My sami máme byť pri prameni Božieho milosrdenstva, máme prijať do svojho vnútra Božie milosrdenstvo a cez nás sa má dostať ku všetkým hriešnikom, ktorí toto milosrdenstvo potrebujú. Nebolo by dobré, keby sme my celé Božie milosrdenstvo pohltili a k ostatným by sa nedostalo nič. Nemáme robiť prekážky Božiemu milosrdenstvu, ale snažiť sa, aby plynule Božie milosrdenstvo pretekalo a prúdilo ku tým, ktorí to potrebujú. Snažme sa byť čistým riečiskom, aby z prúdu milosrdenstva si mohol načerpať milosti každý, kto to potrebuje. Nech sa Božie milosrdenstvo šíri na Jeho slávu a nech je oslavou jeho milosrdenstva, ktoré nám každý deň dopraje, lebo bez neho by sme nič nedokázali.
Niet iného prameňa nádeje, všetky iné pramene vysychajú, zlyhajú a môžu nás sklamať. Lebo ľudstvo nenájde pokoj, kým sa neobráti s dôverou k Božiemu milosrdenstvu.

Pokoj a milosrdenstvo pokiaľ žijeme na zemi potrebujeme ako ryba vodu a vták povetrie. Myšlienka na večný život nech je často spojená s volaním našich sŕdc: „Milosrdný Ježiš, zmiluj sa!

Amen.