Piata veľkonočná nedeľa

Celoživotná úloha a povinnosť vo vzťahu k Ježišovi.

Aj vám sa stalo podobne, čo priateľovi? V cudzine si poplietol cestu a keď to zistil, pýtal sa okoloidúceho muža: „Prepáčte, stratil som sa. Môžete mi pomôcť?“ „Kde idete?“ pýtal sa muž. „Idem...“ a povedal názov mesta a miesta. Muž sa usmial a odpovedal: „Potom nie ste stratený. Viete, kde idete. Ja vám rád ukážem smer a verím, že už prídete bez problémov do cieľa svojej cesty.“

Tomášovi na otázku: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?!“ a nielen jemu Ježiš hovorí: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa. Ak poznáte mňa, budete poznať aj môjho Otca. Už teraz ho poznáte a videli ste ho“ (Jn 14,5.6-7).

Dialóg odznel pri Poslednej večeri a je istým návodom, ktorým dáva Ježiš nádej učeníkom, že hoci ich čaká odlúčenie, sľubuje im večný život v jeho kráľovstve. Na učeníkov ešte nezostúpil Duch Svätý, preto sa im Ježišove slová zdajú nezrozumiteľné. Ťažko ich chápu. Ježiš naplnil svoje poslanie na zemi. Apoštolom oznamuje, že odíde, ale len preto, „aby ste aj vy boli tam, kde som ja. A cestu, kam idem, poznáte“ (Jn 14,3-4). Ježiš ich uisťuje, že všetko čo videli, zažili v jeho škole, im postačí k tomu, aby každý svojím životom toto všetko uskutočnil, a tak mohol mať účasť v Ježišovom kráľovstve.
V tejto situácii Ježiš chce učeníkom pomôcť a zároveň im vysvetľuje zmysel toho, čo sa musí stať. „Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa“ (Jn 14,1). Ježiš ohľadom toho cieľa a cesty dáva vyhlásenie: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa. Ak poznáte mňa, budete poznať aj môjho Otca. Už teraz ho poznáte a videli ste ho“ (Jn 14,5.6-7).
Cestu a cieľ nemožno od seba oddeľovať. Ježiš je sám cestou, prístupom k Bohu. Je však aj cieľom, pravdou a životom. Božia pravda teda nie je nejakým učením, ale osobou, pravda je život. Človek túto pravdu v tej miere môže pochopiť, v akej sa ňou dá uchvátiť a pretvoriť.
Byť kresťanom neznamená mať nejaký doktrinálny systém alebo nejakú morálku. Podstatné je veriť v Ježiša Krista ako Boha a plniť všetko, čo učil. Znamená to, stretávať sa s ním v jeho slove a vo sviatostiach, v “tajomstve viery“.
Keby kresťanstvo bolo iba sumou pravidiel a predpisov, možno by sa ľahšie dalo pochopiť a splniť, ale aj ľahšie nahradiť a vymeniť. Ježiš však hovorí: Ja som... On je Skala. Základ. On je Pastier, ktorý nás predišiel cez smrť do života. On je aj Život a je aj Cesta. Kto ho nasleduje, zakusuje už na ceste Božiu radosť, jeho slobodu. Už viac nepozná strach, je ukrytý v Božej pravde a vernosti.
Ježiš keď odchádza, nenecháva svojich osamotených. Kto uverí v Krista, má sa snažiť hľadať ho a plniť jeho vôľu. Aj keď cesta za Ježišom je ťažká, nik neostáva vtedy na ceste – živote sám. Ježiš dal prísľub, že bude s nami po všetky dni až do skončenia sveta. Ježiš je nádej. Zmŕtvychvstanie Ježiša je nádej. „Boh je láska“ (1 Jn 4,8).

Dostáva sa nám toho, na čo by človek nikdy nemal nárok pre svoj hriech. Ježiš dáva uistenie, že sa môžeme stať Božími deťmi. „Verte mi, že ja som v Otcovi a Otec vo mne“ (Jn 14,11).
Človek na zemi hľadá svoje miesto. Robí to nie iba v zmysle fyzickom, materiálnom, hmotnom, ale aj duchovnom. Nie je ťažké stretnúť ľudí bez zmyslu a cieľa života. Mnohí sú životom dezorientovaní, malomyseľní, a preto sa dajú pomýliť, vrhajú sa na alkohol, sex, drogy, peniaze a nič pre nich nie je sväté, pred ničím sa nezastavia, nedajú sa odradiť, zastrašiť... Prečo je v ich živote, očiach, správaní toľko smútku, beznádeje? Život zakorenený v pozemských hodnotách je pustý a prázdny.
Jedine Ježiš môže dať pravý zmysel a chuť životu. „Idem vám pripraviť miesto“ (Jn 14,2). Zmyslom a cieľom života má byť nebo. Definovať nebo nie je ľahké. Čo vieme o nebi povedať? Snáď jednoducho povedané: nebo je stav najväčšieho šťastia po smrti, aký si na zemi nevieme, nemôžeme ani predstaviť, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú. Iným postačí, že nebo je plnosť Pravdy, bezhraničná Láska, absolútny Pokoj, Radosť bez konca. Odkiaľ to vieme? Ježiš povedal: „Ak nie pre iné, aspoň pre tie skutky verte“ (Jn 14,11).
Len skrze Krista a s Kristom, keď plníme jeho slová, môžeme získať prisľúbený stav, o ktorom Ježiš hovorí: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov... idem vám pripraviť miesto“ (Jn 14,2).
Pápež Pavol VI. povedal: „Dnešný svet počúva radšej svedkov než učiteľov a učiteľov počúva len vtedy, ak sú zároveň svedkami.“ Slová sa dokonale vzťahujú na Ježiša, ktorý nielen učí pravdu, ale jedine on môže o sebe povedať: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14,6). Jedine v ňom môže človek nájsť, poznať pravý život, správny smer, istý cieľ života. Ježišove slová: „Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“ (Jn 14,6). Voči Ježišovi nik nemôže ostať neutrálny, nezaujatý, nestranný. Človek mu bude alebo slúžiť, alebo bojovať proti nemu, alebo ho bude milovať, alebo nenávidieť. A tak vlastne človek si je strojcom svojho šťastia, večnosti, spásy. Je večnou tragédiou človeka, ak sa dá zviesť pokušiteľom, telom či svetom. Opak, oddanosť Ježišovi je zárukou hodnôt nepredstaviteľných na zemi, ktoré dostane človek ako odmenu v nebi.

Nie je čas vyčkávať, odkladať na neskoršie. Je čas konať. Odvážnym šťastie praje. Keby roľník nezasial, bude žať? Je jar, pre svoje obohatenie, pochopenie Božieho slova, predstavme si scénku:

Dve semiačka ležia vedľa seba na úrodnom poli. Jedno si hovorí: „Chcem rásť. Chcem ponoriť svoje korene do hĺbky zeme podomnou a dať vyrásť výhonku cez kôru zeme, ktorá je nadomnou... Chcem rozvinúť svoje pupene ako zástavy, aby som rástlo a raz prinieslo úrodu.“
Druhé semienko si povedalo: „Ten môj osud je hrozný! Bojím sa. Keď vnorím svoje korene do zeme, ktorá je podomnou, neviem, s čím sa v tej tme stretnem. Ak si prerazím cestu tvrdou pôdou nad sebou, môžem poraniť svoje jemné výhonky... A čo keď otvorím svoje puky a nejaký slimák ich zožerie? A čo keď rozkvitnem a nejaký človek ma vytrhne? Nie. Lepšie bude čakať, kým nebude hroziť nijaké nebezpečenstvo.“ A čakalo. A toto zrniečko na povrchu role uvidelo vtáča. Zlietlo – a stačilo jedno zobnutie.

Každý z nás má nesmrteľnú dušu. Dostali sme ju od Boha, ako sme dostali telesný, prirodzený život a všetky dary... Toto všetko právom žiada sa vrátiť Bohu znásobené. Každý deň je len jeden. Nedá sa zopakovať. Reparát nie je možný. Preto je správne žiť s zhode s vôľou Božou. Život, skutky, slová i myšlienky je správne využiť k oslave Boha na zemi, spoznávaniu Boha vo stvorených veciach, zjavených, vo svojich blížnych. V každodennom živote si máme počínať tak, aby okolie v nás videlo kresťanov.

Áno, pokiaľ žijeme na zemi, môžeme i zablúdiť ako priateľ. Pretože naša vlasť je v nebesiach. Aj keď zablúdime, chráňme si vedomie, kde je náš cieľa a kde sa chceme dostať. Ježiš v evanjeliu nám ukazuje smer ako muž priateľovi.

Amen.