Piata veľkonočná nedeľa

Náš život je cesta k Bohu.

AI
Zastavil vás niekto a pýtal sa na cestu? Dobrý človek dá správnu odpoveď. Aj vy sa často pýtate či život ktorý žijeme, žijeme správne? Kresťan sa často a aj počas farských slávnosti a cirkevných sviatkov zamýšľa nad napredovaním v duchovnom živote. Čo je to za človeka, o ktorom povieme, „ten má Filipa“?! Človek ktorý kladie správne, časové otázky sebe aj druhým.

KE
Tak si počína Tomáš v evanjeliu, keď sa Ježiša pýta: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?!“ A nielen jemu Ježiš hovorí: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa. Ak poznáte mňa, budete poznať aj môjho Otca. Už teraz ho poznáte a videli ste ho“ (Jn 14,5.6-7).

DI
Nie je na škodu i vo veľkonočnej dobe vrátiť sa k dialógu, ktorý odznel pri poslednej večeri, ktorý je istým návodom, ktorým dáva Ježiš nádej učeníkom, že hoci ich čaká odlúčenie, ale sľubuje im večný život v jeho kráľovstve. Na učeníkov ešte nezostúpil Duch Svätý, preto sa im Ježišove slová zdajú nezrozumiteľné.
Príslovie hovorí: „Každá cesta niekam vedie.“ Náš život môžeme prirovnať k takej ceste. Pretože sme stvorený na Boží obraz, náš život, naša cesta ma mať jasný cieľ, večný život s Bohom v jeho kráľovstve. Ježiš nám to pripomína slovami: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov“ (Jn 14,2). Ježiš túži po večnosti s každým človekom a preto hovorí, že ide nám pripraviť miesto k Otcovi s ktorým nás zmieril svojou smrťou. Ježišove slová nám pripomínajú, aby náš život, naša cesta vedie do večných príbytkov nášho nebeského Otca.
Byť kresťanom neznamená mať nejaký doktrinálny systém, alebo nejakú morálku. Podstatné je veriť v Ježiša Krista ako Boha a plniť všetko čo učil. Znamená to, stretávať sa s ním v jeho slove a vo sviatostiach, v “tajomstve viery“.
Ježiš keď odchádza, nenecháva svojich samotných. Kto uverí v Krista, má sa snažiť ho hľadať, plniť jeho vôľu. Aj keď cesta za Ježišom je ťažká, nik neostáva vtedy na ceste – živote, sám. Ježiš dal prísľub, že bude s nami po všetky dni až do skončenia sveta. Ježiš je nádej. Zmŕtvychvstanie Ježiša je nádej. „Boh je láska“ (1 Jn 4,8).

PAR
Dnešný svet počúva radšej svedkov než učiteľov a učiteľov počúva len vtedy, ak sú zároveň svedkami. Tieto slová sa dokonale vzťahujú na Ježiša, ktorý nielen učí pravdu, ale jedine on môže o sebe povedať: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14,6).
Aj vám sa stalo čo priateľovi?

V cudzine si poplietol cestu a keď to zistil pýtal sa okoloidúceho muža: „Prepáčte, stratil som sa. Môžete mi pomôcť?“ „Kde idete?“ pýtal sa muž. „Idem..“ a povedal názov mesta a miesta. Muž sa usmial a odpovedal: „Potom nie ste stratený. Viete, kde idete. Ja vám rád ukážem smer a verím, že už prídete bez problémov do cieľa svojej cesty.“

Náš život je vlastne pobyt v cudzine. Cirkev nám znova pripomína cieľ života, jeho zmysel a skrze ňu dostávame nádej, že pokiaľ žijeme, môžeme zmeniť svoju živ otnú orientáciu, vrátiť sa k Bohu aj ako márnotratný syn, alebo zablúdená ovečka.

MY
Uvedomujeme si, že nie je čas vyčkávať, odkladať, na neskoršie. Je čas konať. Odvážnym šťastie praje.

Andrea Maioki, profesor Lekárskej fakulty v Miláne, v závere svojej knihy „Život chirurgov“ píše takto: „Zatiaľ, čo som neustále pred smrťou, potieram ju a zaháňam, objavujú sa často predo mnou iné, vážnejšie otázky: Aký je zmysel a cieľ života? Aký zmysel má ustavičný zhon, všetka práca a námahy? Iba taký, aby človek žil? A načo žije? Kam smeruje? Po celý život som na to myslel a zdá sa mi, že som opäť na rukách mojej matky a pýtam sa jej, prečo sme prišli na svet? A ako by som počul jej slová: ,Synak, na to sme na svete, aby sme poznali Boha a popri našich vedomostiach a prácach, Ho milovali, Jemu slúžili a tak raz prišli do neba.‘ “

Je správne keď k Bohu vedie cesta nášho života. Od neho sme vyšli a k nemu sa vraciame. Ale iba jedna cesta k Bohu je správna, tá, ktorú nám ukázal Ježiš Kristus. Pozerajme často do hlbín našej duše a pýtajme sa seba samých: „Kam idem? Kam smerujem? Po akej ceste to vlastne kráčam?“
Je správny obraz opravdivého kresťana katolíka, ktorý čerpá Ježišovu lásku zo sviatostí a z modlitby – potom ju prelieva v skutkoch lásky do iných. My si práve z tohto pohľadu spytujme v dnešnú nedeľu svedomie: „Sme opravdiví kresťania katolíci? Dokážeme práve cez modlitbu a sviatosti čerpať Ježišovu lásku a potom ju prelievať do konkrétnych skutkov každodenného života? Cíti to naša rodina, spolupracovníci, spolužiaci, susedia? Vidia v našej dobrote Božiu dobrotu?“

ADE
A čo na záver? Rozdávajme! Aj za tú cenu, že niektorým budeme na posmech. Lebo len cez skutky lásky prejavíme svoju lásku samému Kristovi a cez neho nebeskému Otcovi.
Prajem vám, aby ste naďalej boli dobrými ľuďmi, ktorí ochotne ukazujú pýtajúcim sa na cestu a tým čo poblúdili správnu cestu.
Vyprosujem vám, aby ste svojím životom boli svetlom a soľou ako jednotlivci, rodiny i farnosť, pre okolie.
Na príhovor sv. Filipa nech každého z vás Pán naplní správnymi otázkami a odpoveďami keď budete riešiť životné povinnosti.

Amen.