Piata veľkonočná nedeľa

Ježiš sa nám dáva ako znamenie na ceste do večnosti

Ocitli ste sa niekedy na križovatke a nevedeli ste, kde a ako ďalej? Cudzí kraj, neznáma reč a ešte neskoro v noci. Povieme, že niet čo závidieť. Dnes sú iba spomienky a najmä keď všetko dobre dopadlo.
V živote sú aj iné križovatky, duchovné, keď istoty, ktoré dáva svet nič neznamenajú, keď hodnoty – na ktorých sme stavali – sa rúcajú ako domček z kariet, keď ľudia, pre ktorých sme žili, nemôžu, nevedia i nechcú pomôcť. Keď nastali bezsenné noci, hodiny samoty... Koľko ľudí si vtedy zúfa!
V živote na zemi sa môže i s nami udiať to, po čom netúžime, čo si neprajeme a na čo najradšej nemyslíme. My veriaci si nemusíme zúfať, máme mať strach len pred hriechom, aby sme neurazili Boha.

A preto radi počujeme slová Ježiša: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14,6).

V druhej polovici veľkonočnej doby, ktorú prežívame, apoštol Ján pripomína udalosť, ktorou Ježiš pripravuje apoštolov na ďalšie udalosti: svoje nanebovstúpenie a zoslanie Ducha Svätého. Ježišove slová vždy ukazujú na cestu. Žiada od svojich: „Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa“ (Jn 14,1). Ježiš im hovorí, aby si uvedomili, že robí pre nich všetko najlepšie. Ježiš musí odísť k Otcovi. Končí sa jeho poslanie Bohočloveka na zemi. Odchádza, ale uisťuje, že odchádza, aby ešte raz prišiel: „Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja“ (Jn 14,3). Ježiš odkrýva tajomstvo večného života, prebývanie u Otca. Cez Krista sa ide k Otcovi. Ježiš ukazuje bezpečnú cestu, ako sa dostaneme do neba. Tomášovi ďakujeme za otázku: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?“ (Jn 14, 5), pretože odpoveď Ježiša mnohým až do konca čias bude uistením: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14,6), čo znamená, že on ukazuje smer, učí spôsobu života a hodnotám, ktorým nič neuberie čas, ktoré budú vždy časové. Niet inej cesty k Bohu ako cez Krista. Niet inej pravdy, ako je Kristova pravda. Niet iného života než život, ktorý dáva Ježiš.

Pápež Pavol VI. povedal: „Dnešný svet potrebuje radšej svedkov ako učiteľov a učiteľov počúva len vtedy, ak sú zároveň svedkami.“ Tieto slová sa dokonale vzťahujú na Ježiša a stali sa inšpiráciou mnohým, aby správne prežili svoj život a aby iní skrze nich poznali a zažili Boha.

Mladé dievča, choré na rakovinu, lekári odpísali na smrť. Napriek tomu žila. Každý deň prichádzal otec a ona čakala, hovorila s ním, on jej hladil ruku a ona deň za dňom túžila byť s ním. Lekári si to nedokázali ináč vysvetliť, len silou lásky.

A čo Božia láska k nám? Nie je silnejšia ako ľudská? Istý románopisec dáva do úst svojmu hrdinovi, ktorý sa zamiloval, slová: „Nikdy som nevedel, čo je život, kým som ho neuzrel v tvojich očiach.“ Láska vzbudila u neho život. To isté robí aj Ježiš. Žiť s Kristom znamená opravdivo žiť. Dnes si uvedomujeme pravdu, ktorú nás Ježiš učil, že on je jediná pravá cesta k Otcovi, že jedine v ňom môžeme vidieť Otca, že jedine on je zárukou skutočného zmyslu života. Tieto pravdy nie sú ľahké a vyžadujú od nás, aby sme od života neočakávali jednoduché a priame cesty, aby sme sa učili veriť Bohu aj vtedy, keď Boh kladie na naše plecia kríže, keď od nás žiada obete skutkov kresťanského milosrdenstva, keď žiada pravú lásku. Myslíme si, že Boh nás vedie krivoľakými cestami, lebo sú pre nás nepochopiteľné, a zabúdame, že to často my naše cesty robíme krivoľakými namiesto toho, aby sme ich vyrovnávali. Ježiš nás vedie priamou cestou, nevšímajúc si náš odpor a protest. Dôverujme Ježišovi, že jeho cesta, po ktorej nás vedie k Otcovi, cesta cez Golgotu, vedie aj k slávnemu zmŕtvychvstaniu, k večnému životu.
Cirkev na zemi voláme aj putujúcou Cirkvou. Vo chvíli narodenia nastupujeme na cestu, ktorá sa nám môže zdať dlhou, radi by sme si ju najmä v ťažkostiach života skrátili, ale Boh vo svojej láske ako náš Boh a Pán chce, aby sme s jeho pomocou prešli ním určenú cestu života, neskrátili si ju siahnutím na svoj život. Náš pozemský život je dar, počas ktorého máme sa osvedčiť, aby sme získali večný život. Ježiš svoju lásku voči nám prejavuje aj v tom, že nám dáva znamenia, akési smerové, informačné tabule, aby sme bezpečnejšie prišli do večného života. Spomeňme si na jeho slová v evanjeliách, na hlas a starostlivosť Cirkvi, najmä v najbližších, spomeňme si na mnohé milosti vo svojom živote, ktoré najmä odstupom času vidíme ako zvláštne zásahy milostí do nášho života.
Ježišove slová nikoho z nás nenechávajú stáť stranou, žiť v neutralite. Vieme, že náplňou nášho života má byť snaha Boha poznávať, Boha milovať a Bohu slúžiť. Je tragédiou, že pýcha človeku bráni, aby zrealizoval takto svoje poslanie.

Mementom sú pre nás slová francúzskeho spisovateľa F. Mauriaca v knihe V čo verím:
„Čím viac uvažujem, tým som istejší, že keď sa mi zdalo rovnako nemožné veriť i neveriť, u mňa rozhodol Kristus. On prechýlil vážky, či skôr... on mi zabránil zradiť, čo som dostal ako dedičstvo a v čom ma upevňovala výchova, takže som ostal tak, ako to odo mňa chceli: kresťanom katolíkom.“ (s.24).

Áno, Ježišove slová nám ukazujú smer a spôsob ako žiť. Každý deň s Ježišom je uistením, že s Ježišom už tu na zemi v bojoch a zápasoch sa rodní naša spása, večný život. Naše boje a zápasy, keď máme učiteľa, vodcu a radcu Ježiša, sa menia na víťazstvo.

O Alexandrovi Veľkom sa rozpráva, že keď dobýjal mesto, dal zapáliť fakľu a dokiaľ horela, každý mohol dostať milosť, ak o ňu poprosil, ale potom už nikoho neušetril.

Aj nám ešte horí fakľa života. Je to darovaná milosť zrealizovať Ježišove slová: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14,6).

Akí sme spokojní, keď v cudzom svete máme vhodne označené cesty. Ľahšie sa nám cestuje, keď máme spoľahlivého sprievodcu na ceste. Tým viac si uvedomujeme tieto prednosti v duchovnom živote, na ceste nášho života. Nech nás vedie Ježiš, ktorý je cesta, pravda a život.

Amen.