Šiesta veľkonočná nedeľa

Príklad lásky Ježiša k Otcovi môžeme zažiť každý v Duchu Svätom

Päťročné dievčatko zostalo bez rodičov. Vzali si ju veľmi dobrí krstní rodičia, ako pri jej krste pred Bohom a Cirkvou sľúbili. Rozhodli sa dievča vychovať a pripraviť na život. Raz jej kúpili veľkú a peknú bábiku. Po nejakom čase dievčatko hodilo túto drahú bábiku do ohňa. Na otázku krstného otca, prečo to urobila, dievčatko s plačom odpovedalo: „Sto ráz som jej hovorila, že ju mám rada, ale ona mi nikdy neodpovedala.“
Zamyslíme sa nad sebou. Koľkokrát a rôznymi spôsobmi sa ku nám prihováral Boh, že nás má rád. Ako odpovedáme na lásku Boha voči nám? Nemusíme mať strach, že nám Boh už neumožní ešte raz odpovedať na jeho lásku našou láskou?

Dnes máme ešte príležitosť. Ježiš sám hovorí ku nám: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania. A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky – Ducha pravdy“ (Jn 14, 15-16).

Veľkonočná dobá vrcholí. Vo štvrtok budeme sláviť nanebovstúpenie Pána. A práve tento čas od zmŕtvychvstania Pána možno nazvať adventom, v ktorom sa pripravujeme na zoslanie Ducha Svätého. Ako Ján Krstiteľ a proroci pripravovali národ na príchod Mesiáša, tak Ježiš hovorí o tom, čo máme urobiť, aby sme raz získali večný život. Ježiš je Boh, zomrel za naše hriechy, ale každý máme svoju spásu vo vlastných rukách. On neprišiel zrušiť Zákon a prorokov, ale ich naplniť. Prikázania, ktoré dal ľuďom Boh cez Mojžiša, zostávajú v platnosti. A ak milujeme Boha pravou láskou, dokážeme to zachovávaním prikázaní. Ježišov pobyt a poslanie medzi ľuďmi sa končí. Ježiš nás neprestane milovať a pre naše upevnenie v láske hovorí:
„Ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky. Ježiš vie, že človek po prvom hriechu je slabý. Nenechá nás samých, preto hovorí: „Nenechám vás ako siroty“ (Jn 14,18). Ježiš dáva prísľub Ducha Svätého. Práve v Duchu Svätom človek môže spoznať, že hoci Ježiša nebudeme vidieť prirodzenými očami, ako ho videli apoštoli, ale že on žije stále. Ježiš dáva prísľub Ducha Svätého, ktorého Boh Otec pošle v jeho mene k nám, ktorý nám ľuďom až do konca čias svojimi mnohými darmi, často viditeľnými, bude pripomínať, že ak vytrváme v láske k Bohu, zachovávaním prikázaní, ktoré sme dostali od Boha, keď príde Ježiš ako náš Sudca na konci čias, dostaneme odmenu.
Ježiš odkrýva človeku tajomstvo Božej lásky. Kto je Duch Svätý? Zvykneme odpovedať, že je to tretia božská osoba. Odpoveď je správna. Duch Svätý je skutočne Osoba. Nie je akási neosobná sila Boha, ale je jeho stvoriteľským dychom, ako ho poznáme už zo Starého zákona. Nie tiež “matériou“, z ktorej vznikol Boh, ako mysleli stoici, filozofi v Grécku. Ježiš hovorí, že pošle Ducha Svätého, ktorý bude bývať medzi ľuďmi. Od apoštola sv. Pavla vieme, že Duch Svätý účinkuje v nás, že dáva nám mnohé svoje dary. Teológia hovorí, že Duch Svätý je láska Otca k Synovi. Láska tak silná a reálna, že nie je v stave minúť sa, ako sa čokoľvek stvorené minie, ale jednoducho jestvuje, objektívne i subjektívne, stále na spôsob existencie Boha. O Duchu Svätom nedokážeme povedať všetko, ale môžeme povedať a poznať, kým je pre nás. Ježiš to sám hovorí, kým je pre nás Duch Svätý. Nazval ho “Parakletom“, čiže “Tešiteľom“. Paraklet – Potešiteľ je grécke slovo, ktoré sa celkom nedá preložiť do slovenčiny. Podobne ako slová Kristus a Mesiáš. Môžeme podať opis slova a znamená označenie toho, ktorého vzývame, aby bol pri nás, s nami, so svojou mocou a taktiež útechou. Tak môžeme Ježišom prisľúbeného Parakleta – Tešiteľa chápať ako nášho Ochrancu a Pomocníka. Tak porozumieme slovám Ježiša: „Nenechám vás ako siroty“ (Jn 14,18).

Tak chápeme prísľub Ducha Svätého ako dar lásky, skrze ktorý ožije v nás všetko potrebné k našej spáse a posilní naše sily, potrebné k získaniu našich zásluh, potrebných ku spáse. Duch Svätý svojimi darmi sa ku nám prihovára a je jednoducho tým, čo sám Ježiš Kristus. Ducha Svätého prijímame ako pravého Boha. Je to ten istý Boh ako Boh Otec i Boh Syn.
Filozof Platón povedal, že Boh je najväčšia idea dobra. Už v Starom zákone čítame u proroka Jeremiáša, keď nám Boh seba predstavuje, už vtedy hovorí o nás: „Láskou odvekou som ťa miloval, preto som ti zachoval priazeň“ (Jer 31,3). A sv. Ján píše: „Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1 Jn 4,10). Uvedomujeme si, že Boh nás miluje aj vtedy, keď my ho nemilujeme a sme zlí a hriešni? Boh je láska a všetko robí z lásky. Bola to láska, ktorá bola na začiatku, že Boh stvoril svet. Bola to láska, že Boh stvoril nás. Láska priviedla Boha k tomu, že sa stal človekom, že zomrel za nás. Láska priviedla Boha k tomu, že je dnes s nami, v nás, ako hovorí Ježiš: „Kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého“ (Jn 14,21).
Ruky milujúceho otca, ktorý pracuje nie iba pre seba, ale pre svoju rodinu, sú dielom lásky v spolupráci s Duchom Svätým. Rovnako srdce matky sú dielom lásky Ducha Svätého, keď od počatia svojho dieťaťa žije pre neho. Náš život brata a sestry je dielom lásky, keď v Duchu Svätom vo svojom blížnom vidíme Boha.
Keď najlepšia matka, otec, brat či sestra si uvedomujú, že sa blíži koniec ich života na zemi, stále a viac myslia plní lásky na najdrahších. Či Ježiš ich neprevyšuje v láske, keď nás nechce nechať bez pomoci, ochrany, keď nechce, aby sme boli sirotami a dáva nám prísľub Ducha Svätého.

Uvedomujeme si Ježišovu lásku v daroch, ktoré nám zanechal a ktoré v spolupráci s Duchom Svätým môžeme využiť na vzrast našej lásky, milosti a zásluh potrebných pre našu spásu.
V Eucharistii pod spôsobmi chleba a vína Ježiš je naším pokrmom. V láske Ducha Svätého prijímajme telo a krv Krista, aby sme pocítili lásku Boha.
Vo Svätom písme a cirkevnej tradícii žije Boh. Keď ho počúvame, necítime sa sirotami.
Keď milujeme bratov a sestry, milujeme Boha. Lebo: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18,20).

Z histórie prvých kresťanov vieme, že Plínius Mladší, ktorý za cisára Trajana spravoval Bytíniu, dostal príkaz od imperátora vraždiť kresťanov, ak sa nezrieknu svojej viery v Krista. Plínius sa nechce priečiť rozkazu, ale prosí si radu, čo má robiť s tými ľuďmi, ktorí okrem toho, že veria v Krista ako Boha, sú nielen verní, ale aj užitoční občania, pretože nekradnú, nekonajú násilie, nepoburujú, či ich má aj napriek tomu trestať? Táto diplomatická otázka miestodržiteľa poukazuje na skutočnosť, že kresťania budili obdiv u pohanov, pretože žili tak pravdivo, ako to učil Ježiš a svojím životom dávali najlepší príklad o svojej viere.

Memento pre nás? Áno, nič nové. Spolupracovať s Duchom Svätým na diele lásky.

Je pravdou, že snáď nikdy sa ľudia necítili tak sirotami ako dnes. Chýba láska. Dievčatko krstnému odpovedalo s plačom, prečo do ohňa hodilo svoju bábiku: „ Sto ráz som jej hovorila, že ju mám rada, ale ona mi nikdy neodpovedala.“
Nič a nikto nám nedá poznať, zažiť pravú lásku, len jeden, pravý... Boh, ktorý si nepraje, aby sme boli sirotami.

Amen