Štvrtá veľkonočná nedeľa

Je dnes ešte aktuálne podobenstvo o Dobrom pastierovi?

Zamyslenie na dnešnú „Nedeľu Dobrého pastiera“ začnime odpoveďami na niekoľko otázok: Na ktorého kňaza si najčastejšie spomínam? Prečo? Je niečo, čo ma na kňazovi oslovuje? Čo očakávam od kňaza? Viem, čo je to byť kňazom? Modlím sa za kňazov a kňazské, rehoľné povolania? Myslel som niekedy, že by som mohol byť kňazom alebo rehoľníkom? Myslela som niekedy stať sa rehoľnou sestrou?

Stretli sme sa už s mnohými kňazmi, ktorí nás pokrstili, vyučovali náboženstvo, pripravovali na prvé sv. prijímanie, spoveď, birmovku... ktorých sme počuli kázať, videli pochovávať svojich najdrahších, s ktorými sme sa streli na ulici, počuli o nich.
Kňaz v Rímskokatolíckej cirkvi je muž, ktorý vo svojom živote spoznal, že ho Boh volá, aby sa zriekol vlastnej rodiny, hoci zostane mužom, nepovie žiadnej žene “moja“ a nijakému dieťaťu “moje“. Rodinou sa mu stáva farnosť. Študuje a pripravuje sa na poslanie hlásateľa Božieho slova, vysluhovateľa sviatostí, muža modlitby, ktorý predkladá Bohu prosby za seba i jemu zverených, odprosuje ho za hriechy, adoruje a klania sa Bohu, ďakuje za milosti, dary.

Chlapec sa pýta na spoločnej rekreácii: „Ujo, vy ste farár?“ „Nie. Ja som kňaz!“ „Prepáčte.“ Ospravedlnil sa a zamyslený odišiel. Nechápal, čo je to kňaz.

Iný chlapec sa pýta: „Čo robíte?“ A dostal túto odpoveď: „Učím, a nie som učiteľ. Liečim, a nie som lekár. Súdim, a nie som sudca. Nosím rôzne šaty, a nie som herec. Rozprávam k mnohým ľuďom, a nie som politik.“ A chlapec povie: „Nemôžete byť ničím iným, iba kňazom.“

Čo všetko sa spája so slovom kňaz. Archeológia, história i súčasnosť vyslovujú slovo kňaz. Zdalo by sa, že dnešní ľudia vedia viac o kňazstve. A predsa nie! Kňaz je vždy aj človek so svojimi prednosťami i nedostatkami. Má však moc, ktorú si sám nedal, ktorú mu nedali ľudia, ale Boh. Dostal poslanie sprevádzať človeka od jeho počatia, nie iba po hrob, ale jeho moc presahuje do večnosti, pretože môže hriechy „zadržať“ i „odpustiť“. Žehná detskú kolísku, manželské lôžko i hrob. Volajú ho otcom detí, starší, muži i ženy, a pritom nie je im pokrvný. Mnohí by boli radi, keby sa riadil podľa ich prianí, poslúchal ich, plnil ich príkazy. A on práve nemôže, pretože musí plniť vôľu toho, ktorý ho poslal, Ježiša Krista, ktorého nazýva svojím Majstrom.
Kňaz nikdy nie je sám. Ani vtedy, keď býva sám, ani vtedy, keď sa modlí sám, ani vtedy, keď by slúžil svätú omšu sám, ani vtedy, keď jeho službami by ľudia pohŕdali... pretože je s ním stále Ježiš, ktorý si ho vyvolil spomedzi mnohých, aby svetu zvestoval všetko, čo je potrebné k spáse.
Keď pri kňazskej vysviacke povedal „s pomocou Božou chcem a sľubujem“, vzal na svoje ramená povinnosti i práva plniť všetko, čo Kristus stanovil pre katolíckeho kňaza. Kňaza do farnosti posiela biskup, ktorý je nástupcom apoštolov. Biskupovi pri svätení na kňaza sľúbil úctu a poslušnosť. Každý biskup so Svätým Otcom bdie nad učením viery a mravov. Každý, tak pápež, miestny biskup i kňaz tam, kde majú svoje poslanie primerane stavu, plnia nie svoju vôľu, ale plnia vôľu Božiu, pretože Cirkev riadi Duch Svätý.

Pán Ježiš preto o sebe vyhlásil: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie“ (Jn 10,10).

Tieto slová povedal Pán Ježiš, aby farizejov a zákonníkov nenechal na pochybách, že je očakávaný národom a a predpovedaný prorokmi, že je Mesiáš. Použil na pochopenie slová o pastierovi a stáde, čo každý vzdelaný Žid poznal z Písma. Boh ústami prorokov sa viackrát predstavuje ako pastier. Prorok Ezechiel píše: „Toto hovorí Pán, Jahve: „Hľa, ja sám budem hľadať svoje ovce a navštívim ich. Ako si pastier navštívi stádo, keď je uprostred roztratených oviec... Sám budem pásť svoje ovce a sám ich dám do košiara... Stratené vyhľadám, odohnané zavrátim a budem ich pásť svedomito“ (Ez 34,11-12.15-16).
Ježiš sa právom nazýva Dobrým pastierom, pretože pozná ako Boh každého človeka po mene, pretože je Boh, ktorý je Láska, je Boh vševediaci, všadeprítomný...
Keď Ježiš o sebe hovorí: „Ja som brána“ (Jn 10,9), vysvetľuje, že nikto okrem neho nemá právo, moc, robiť si nárok na človeka. Rovnako každý človek je povinný robiť všetko, čo od neho žiada Boh. Jedine Ježiš Kristus je Vykupiteľ a Spasiteľ sveta, ktorému Otec odovzdal moc nad celým svetom. Všetci iní, ktorí mýlia ľudí, privlastňujú si postavenie Boha, moc Boha, slávu Boha, sú zlodeji, zbojníci, ktorých čaká spravodlivý a prísny súd.

Ježiš jasne odkryl pravdu. Svojou smrťou a zmŕtvychvstaním dokázal, že je pravý Boh a pravý človek. Preto každý človek je povinný Boha milovať, poznávať a plniť jeho vôľu.
Pravdou je, že len vysvätený kňaz môže byť určený za platného pastiera a že farníci môžu s ním spolupracovať, ale nikdy ho nemôžu nahradiť. Kňaz si nemá dovoliť prekročiť svoje povinnosti ako pastier. Pre farnosť má zásadný význam vlastný kňaz ako pastier. Titul pastiera je špecificky vyhradený kňazovi. Posvätná ordinácia kňazstva predstavuje v skutočnosti pre kňaza nenahraditeľnú a potrebnú podmienku, aby bol platným pastierom... Cirkevné spoločenstvo absolútne potrebuje službu kňazstva, aby bol Kristus a Pastier – Hlava – v ňom prítomný. Kristus je prítomný v Cirkvi eminentným spôsobom v Eucharistii, zdroji a vyvrcholení cirkevného života. Je skutočne prítomný pri slávení svätej omše, ako aj v konsekrovanom chlebe vo svätostánku. Tam, kde nie sú kňazi, je
potrebné o nich prosiť Pána. Bolo by osudným omylom rezignovať a tváriť sa, ako by sme museli pripravovať Cirkev zajtrajška, pretože o nej niektorí majú víziu Cirkvi zbavenej kňazov. Týmto spôsobom by sa opatrenia prijímané na nápravu súčasnej situácie skončili, napriek s dobrým úmyslom, ako vážne poškodenie cirkevného spoločenstva. Farnosť je privilegovaným miestom hlásania Božieho slova. Pastier by mal byť veľmi dobre oboznámený s Božím slovom a mal by sa pokúšať byť čo najúčinnejší v jeho kazateľskej službe.

Aj keď sa relatívne zdá úbytok povolaní ku kňazstvu či rehoľnému stavu, je správne modliť sa za nové povolania a za tých, čo plnia poslanie v zasvätenom živote. Dnešná Nedeľa Dobrého pastiera nemá však len tento úmysel. Všetci sa modlime za svoju svätosť, ku ktorej sme povolaní od prijatia sviatosti krstu. Od prijatia krstu si uvedomujeme slová Pána Ježiša: „Vrátnik otvára a ovce počúvajú jeho hlas“ (Jn 10,3). Je správne, že farníci nezabúdajú v modlitbách na kňaza.

Zaujímavou je dedinka Lu v severnom Taliansku 50 km od Turína. V čom a a prečo? Táto dedinka, ktorá má 3000 obyvateľov, dala za sto rokov Cirkvi 323 duchovných povolaní. Z toho 151 rehoľných a diecéznych kňazov a 171 rehoľných sestier, ktoré patria do 41 rôznych kongregácií. Nie je zriedkavosťou aj viac povolaní z jednej rodiny. Prečo toľko povolaní? Čo je toho príčinou? Čo sa stalo? Bol to kňaz, Mons. Alexander Conor, ktorý horlil za povolania. Zaviedol vo farnosti každý mesiac deň modlitieb za povolania. Okrem toho zapájal do modlitieb rodiny, rodičov, ale i deti. Boh vypočul prosby otcov a matiek a mladí nielen počuli pozvanie, ale naň aj odpovedali. (Víťazstvo srdca, č. 2, rok 1996).

Nech dnes je čoraz menej hlasov, ktoré odmietajú dať Bohu dieťa, či prijať pozvanie ku kňazskému alebo rehoľnému stavu. Vďaka Bohu, že Slovensko má stále nové povolania. Nesmieme zabudnúť, že Slovensko má záväzok aj k misiám.
Pastier ovečiek nie je už dnes tak aktuálny. Zo strání miznú stáda ovečiek a povolanie pastiera sa stáva nezaujímavé, nemoderné, je podceňované a zaznávané. Modlime sa, aby tak nebolo s povolaním duchovných pastierov, povolaním slúžiť, pomáhať veriacim i neveriacim v mnohých oblastiach života ako rehoľná sestra, rehoľný brat či kňaz.

Amen.