Biela sobota

Byť svedkom Kristovho zmŕtvychvstania.

Na konci vojny (1945) pravoslávni teológovia a kňazi z Ruska navštívili Nemecko. Pri vítaní sa nemecký kňaz ospravedlňoval, že, bohužiaľ, pozná iba dve ruské slová: „Christos voskresse!“ Pravoslávny kňaz nato odpovedal: „Poznáte tie najdôležitejšie slová: Kristus z mŕtvych vstal!“

Aj vy sa tešíte na veľkonočnú vigíliu? Viackrát a viacerých som počul, že táto noc je pre nich zážitok: sily, pokoja a novej chuti žiť s Kristom.

Ježiš ide ženám v ústrety, čo si prišli pozrieť hrob a oslovuje ich: „Pozdravujem vás!“ Ony pristúpili, objali mu nohy a klaňali sa mu. Tu im Ježiš povedal: „Nebojte sa! Choďte, oznámte mojim bratom, aby šli do Galiley; tam ma uvidia“ (Mt 28,9-10).

Nik z evanjelistov ani apoštolov, ani židovský historik Jozef Flávius neopisujú priamo, ako prebehlo vzkriesenie Ježiša, ale iba to, čo nasledovalo. Anjel svetu oznamuje najdôležitejšie slová: Ježiš „vstal z mŕtvych“ (Mt 28,7), a poveruje ich, aby túto správu oznámili jeho učeníkom. Nato evanjelium opisuje prvé stretnutie zmŕtvychvstalého Ježiša s učeníkmi, prvými zo siedmich svedectiev zmŕtvychvstania Pána.

I napriek týmto svedkom, svedectvám môže sa konštatovať, že v ničom inom sa neprotirečí tak silno, tak tvrdošijne, tak vytrvalo a vášnivo, ako keď ide o vzkriesenie tela, to tvrdí už sv. Augustín (KKC 996). Sv. Pavol patrí k tým, čo sú svedkami Kristovho zmŕtvychvstania. Keď začal v Aténach hovoriť o vzkriesení mŕtvych, utŕžil nielen posmech, ale i odmietnutie: „... vypočujeme si ťa o tom inokedy“ (Sk 17,32). Verili na život po smrti, na nesmrteľnosť duše, na sťahovanie duší, a predsa si kládli otázku: Načo by malo byť vzkriesené hmotné telo?
Pýtajme sa aj my dnes na inú otázku: Prečo dnes mnohí veria v reinkarnáciu, prevteľovanie a nie vo vzkriesenie tela, o čom hovorí Krédo? Už Peter píše o zmŕtvychvstaní Pána Ježiša: „Bol usmrtený v tele, ale Duchom oživený“ (1 Pt 3,18). Od začiatku Cirkev dáva nádej, ktorá pramení z Kristovho zmŕtvychvstania. Pretože on vstal z mŕtvych, dúfame i my, že s ním vstaneme. Preto máme svedectvá, svedkov jeho zmŕtvychvstania, ktorý s ním sa stretli a mnohí s ním jedli a pili po zmŕtvychvstaní. Boli to desiati apoštoli v nedeľu, v deň zmŕtvychvstania, potom o týždeň znova apoštolovia a aj Tomáš. V nedeľné ráno ešte ženy, ktoré prišli k hrobu, ale našli ho prázdny. Boli to dvaja emauzskí učeníci. Boli to stodvadsiati muži, ktorí zvolili Mateja za apoštola na uprázdnene miesto po Judášovi. A bol to zástup, kde bolo viac ako päťsto mužov. A snáď najväčším svedkom zmŕtvychvstalého Ježiša je apoštol sv. Pavol.
Odvtedy každodenná skúsenosť viery všetkých generácií: vzkriesený Pán je pri nás v slove, vo sviatostiach, vo svätých, v chudobných a vierou prebýva v našich srdciach (porov. Ef 3,17).
Druhým dôvodom je viera v stvorenie (viď. KKC 992). Boh uchováva a riadi stvorenie (porov. KKC 301). Hmotný svet, vesmír pominie, i naše telá ako súčasť vesmíru. Nám sa však dostáva Kristovým zmŕtvychvstaním prísľub nového neba a novej zeme. V Kristovi bude všetko obnovené. Kristovo vzkriesené telo je už počiatkom tohto nového stvorenia. Máriino prijatie s telom do jeho slávy je potvrdením prísľubu, že i my všetci budeme vzkriesení (porov. KKC 966). Zmŕtvychvstanie Pána nás učí úcte k vlastnému i cudziemu telu. Veríme, že telo je chrámom Ducha Svätého, ktoré sa živí Kristovým eucharistickým telom a musí byť chránené pred zneužitím, uchovávané vo svätosti. Preto nie je len zvyk s úctou pochovávať mŕtvych, ale pochovávame ich s vierou v nový život v novom tele. Nevieme a nemôžeme dať vyčerpávajúcu odpoveď, ako budeme vzkriesení, pretože to presahuje každú našu predstavivosť. Pre nás stačia slová Písma, že to bude naše telo, ale nie vo svojej terajšej podobe. Budú to telá nepominuteľné, oslávené, úplne podriadené duchu, ako telo vzkrieseného Pána. Predovšetkým to však bude život úplne s Kristom. Už nebude lúčenia, smútku, strachu, beznádeje, lúčenia, pretože Ježiš bude naše vzkriesenie a život. Už dnes je potrebné z našej strany, v slobode a pravde robiť to, čo žiada Ježiš.

Ako by sme odpovedali, keby sme boli oslovení zmŕtvychvstalým Ježišom? O čo by sme ho prosili? Čo by sme mu sľúbili? Odpovedali by sme tak ako ženy z evanjelia? „Ony pristúpili, objali mu nohy a klaňali sa mu“ (Mt 28,9). Mať Ježiša pred sebou vyvoláva v srdci adoráciu, klaňanie sa. A to iste môžeme a máme prežiť aj my v túto noc - vigílie zmŕtvychvstania Pána Ježiša. Majme pred očami vzkrieseného Pána, otvorme si srdcia, zotrvajme v tichu, klaňajme sa a vo svojej viere si uvedomme, že zmŕtvychvstanie Pána je našou nádejou na naše vzkriesenie z mŕtvych.

Zmŕtvychvstanie slávime v nádeji, že po noci príde deň. Zapečatený hrob bude prázdny. Vojenská stráž nič nezmôže na tom, aby Kristus z mŕtvych vstal. Kristus sa stal svetlom sveta. Je nádejou, že aj keď zomrieme, s ním vstaneme z mŕtvych. Zmŕtvychvstalý je naše svetlo, nádej, istota, je naša radosť.
Žurnalistka Brigita Brandl spomína na jednu svoju anketu, ktorú urobila na pešej zóne na Veľkonočnú nedeľu ráno, keď kládla otázku: Čo pre vás znamená Veľká noc? A odpovede? Oddych, niekoľko dní voľna, návšteva známych, príbuzných... Až na jedno dospievajúce dievča, slečnu s plavými vlasmi, ktoré kráčalo s kytičkou kvetov. Vyzerala milo. Ona na položenú otázku hneď neodpovedala. Zamyslela sa a povedala. „Veľká noc je pre mňa niečo ako nový život. Verím, že Ježiš za nás zomrel a na Veľkú noc vstal z mŕtvych. Tým nám povedal, že aj my raz vstaneme z mŕtvych a budeme mať nový život. Na Veľkú noc máme myslieť na to, že smrťou sa všetko neskončí.“
Bola som zarazená týmito slovami dievčatka. Ona pokračovala: „Toto ma učila moja mama. Práve pred rokom zomrela.“ Dievčaťu vypadla slza. Aj ja som mala čo robiť, aby som zadržala slzy od dojatia. Dievča pokračovalo: „Práve teraz idem na cintorín zaniesť mame kytičku kvetov. Ona je stále v mojej blízkosti, ja to viem. Verím, že ona žije ďalej, aj keď zomrela. Mala rada práve tieto veľkonočné kvety.“ Dievča pohladilo žlté kvety svojimi prstami. Žurnalistka Brigita sa priznáva, že šla s týmto dievčaťom na cintorín na hrob ženy – matky, ktorá zomrela, a žije. Dodáva, že v to veľkonočné ráno zvlášť pocítila zmysel Kristovho zmŕtvychvstania (porov. Hlasy z domova a misií. Č. 4/1994 s. 1).

Aj keď je ešte noc a my slávime vigíliu zmŕtvychvstania Pána, celá liturgia od začiatku, keď sme slávili liturgiu svetla a vkročili sme do tmavého kostola so sviecou – paškálom, cez jednotlivé časti dnešnej slávnosti až do chvíle, keď sa budeme rozchádzať so slovami „aleluja“ domov, upevňujeme sa v nádeji, ktorú môže dať jedine Ježiš, keď si pripomíname jeho najväčší zázrak, keď svojou mocou premohol smrť a vstal z mŕtvych.

Keď sú pravdivé slová: „Christos voskresse! – Kristus z mŕtvych vstal!“, poznávame to najdôležitejšie, čo svet v dejinách mohol poznať. A to už stojí za to, aby sme sa na veľkonočnú vigíliu tešili, prežili v pravom duchu a odniesli si sebe i iným to, čo povedal ako prvé Ježiš apoštolom: „Pokoj vám“ (Jn 20,21)!

Amen.