Biela sobota

Naše svedectvo života má základ v zmŕtvychvstaní Ježiša

Povedal vám niekto, že vás potrebuje? Ako ste reagovali? Iste teraz uvažujete, že to záležalo od toho, kto to povedal a čo potreboval, či ste mali chuť a odvahu alebo ochotu pomôcť a podobne. A teraz ináč si položme otázku: Povedali ste vy už niekomu, že ho potrebujete? Reakcie boli rôzne. Buď sklamal alebo potešil, vyhovel alebo nie... Vždy je dôležité rešpektovať slobodu človeka.
Boh už od stvorenia človeka každého z nás potrebuje. Boh nás stvoril bez nás, bez nás aj vykúpil, ale každý sa rozhodujeme slobodne: ako, kedy, akým spôsobom dáme odpoveď Bohu. Máme aj skúsenosti, že sme Boha potrebovali. Zažili sme sklamanie?
Už skoro dvetisíc rokov si Cirkev pripomína najväčšiu udalosť ľudstva, zmŕtvychvstanie Ježiša Krista a aj dnes možno počuť otázky: Prečo dnes väčšina ľudí nevie všetko o Kristovi? Prečo, keď Kristus je Boh, je nepomerne viac tých, čo ho neprijímajú a neveria v neho?

Ježiš ženám čo prišli k jeho hrobu na úsvite prvého dňa, keď sa pominula sobota, povedal: „Choďte, oznámte...“ (Mt 28,10).

Nedokončená myšlienka? Nie! Už dvetisíc rokov vieme, čo povedal ženám Márii Magdaléne a inej Márii pri prázdnom hrobe. Vieme aj to, čo ženám povedal anjel. Vieme aj o iných udalostiach, veciach, ktoré nielen Ježiš Kristus a po ňom apoštoli a Cirkev ako Učiteľka hovorili. Slová „choďte a oznámte“ (Mt 28,10) nám chcú pripomenúť ešte niečo viac. A čo to má byť? A prečo? K tomu nás vedie aj liturgia dnešnej vigílie.
Liturgický rok od Prvej adventnej nedele až po Nedeľu Krista Kráľa rok čo rok plní slová, ktorými Ježiš oslovil apoštolov: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,18-20). Dnešný večer zvlášť nám chce pripomenúť lásku Boha. Mimo kostola po západe slnka od ohňa kňaz zapálil sviecu “paškál“, ktorá predstavuje Ježiša Krista. Na nej je A (alfa) a  (omega) a rok, ktorý nám pripomína, že Kristus je ten istý včera i dnes. On je Počiatok a Koniec, Pán času i večnosti. Jemu patrí sláva i moc po všetky veky vekov. Ďalej nám pripomína, že Ježiš pre svoje sväté a oslávené rany nás ochraňuje a zachováva vo svojej láske po svojom zmŕtvychvstaní a chce zahnať tmu z našich sŕdc a myslí. To sa zdôrazňuje sprievodom do tmavého kostola, keď postupne tri razy po sebe kňaz oslovuje veriacich slovami: „Kristus, svetlo sveta,“ – na čo sa odpovedá: „Bohu vďaka“ a vždy viac a viac je v kostole svetla od zažatých sviec, ktoré symbolizujú naše vedomie zodpovednosti plniť to, čo od nás žiada Ježiš. Veľkonočným chválospevom pri veľkonočnej svieci uprostred presbytéria kňaz pripomína radosť anjelov a oslávených v nebi, ako plesajú nad víťazstvom Krista. Zem a Cirkev na nej má znova byť prežiarená ako chrám svetlom, keď sa rozsvietil po tme. Prečo sa radovať? Dnes si pripomíname, že Ježiš ako druhý Adam svojou krvou zrušil výrok odsúdenia za prvý hriech. Chválospev obsahuje slová, ktoré si v ďalšej časti pripomíname čítaním z textov Písma. Sedem čítaní zo Starého a dve z Nového zákona nám postupne pripomínajú, ako sa Boh staral a ochraňoval ľudí, a ako napokon poslal svojho Syna ako Vykupiteľa, čo uskutočnil Kristus svojou smrťou a zmŕtvychvstaním.
Boh nenúti, ale pozýva a oslovuje, aby sme nielen prijali, ale si aj oslovili jeho slová lásky voči nám ľuďom, keď pripomína, že on stvoril svet, on viedol svoj ľud prorokmi, vodcami a kráľmi, ako boli Abrahám, Izák, Jakub a Mojžiš. On vyviedol svoj národ z Egypta a previedol ho cez more, ktoré pohltilo tých, ktorí ich prenasledovali, a tak dokázal svoju lásku a moc národu. Stará sa o svoj ľud, keď na púšti zosiela mannu a dáva vode vytrysknúť zo skaly. Je pri svojom ľude, keď ho prosí, i vtedy, keď ho musí trestať hadmi na púšti. Boh dáva národu mnohé príkazy, najmä Desatoro z hory Sinaj. Pripravil národu zem, do ktorej ho voviedol.
Liturgia vigílie Veľkej noci po čítaniach zo Starého zákona dostáva ešte radostnejší ráz. Pri speve „Sláva Bohu na výsostiach“ sa nielen rozozvučí organ, zaznejú zvony, ale i zažnú sa sviece na oltári. Čítanie z Listu sv. Pavla Rimanom je akoby vstup do nových čias, čo sa prehlbuje následným aleluja, ktoré v pôstnej dobe sa zámerne vynecháva, aby sme práve dnes toto aleluja viac prežili, uvedomili si jeho význam a potrebu v spojení so zmŕtvychvstaním Pána Ježiša.
Liturgia krstu nám pripomína náš krst. Litánie ku všetkým svätým, kde si spomíname na bratov a sestry, ktorí dokázali svojím životom krst žiť, a preto Cirkev ich pre ich verný život k Bohu odmenila tým, že sú nám vzormi na ceste k Bohu. Svätenie krstnej vody a obnova krstných sľubov sú nám mementom, výzvou a oslovením: „Choďte, oznámte“ (Mt 28,10) všetkým, ako veľmi nás Boh miluje.
Dnešná svätá omša slávená po Veľkom piatku je rovnako výzvou a oslovením, že účasť na svätej omši v nedeľu a v prikázaný sviatok je cirkevný príkaz, ktorý dáva Boh, aby sme mali možnosť väčšieho kontaktu s Bohom až do konca čias. Je správne, že záver pôstnej doby veriaci využívajú na vykonanie svätej spovede, aby pri veľkonočnej slávnosti mali účasť aj na Eucharistii, že ju prijímajú s úžitkom.

Videli ste už čínsku ružu? Hovorí sa, že kvitne len jeden deň. Možno sa pýtať: Prečo tak krátko? Ktosi poznamenal, že najkrajší kvet najkratšie kvitne. Čo je to osemdesiat či sto rokov života? Nie je to kvet, ktorý sa nedá ničím a nikým nahradiť. Má však splniť svoju úlohu a poslanie tak, aby splnil vôľu Božiu. Žijeme len raz. Žime však tak, aby sme životom dokázali, že sme si vedomí svojej zodpovednosti za každú myšlienku, slovo, skutok, ale i za všetkých, ktorých nám do cesty posiela Pán.

Dieťa sa pýta mamy: „Prečo na Veľkú noc nedostávame darčeky ako na Vianoce?“ Veriaca mama nezaváhala a dala svojej dcérke takúto odpoveď: „Na Vianoce dostávame darček, pretože prichádza na svet Dieťa Ježiš. Na Veľkú noc Dieťa Ježiš je už muž, Boží Syn a právom čaká darček od nás. A krásne je, keď pri speve “aleluja“ cítime túžbu vo svojom srdci dať sa Bohu Otcovi ako brat či sestra Ježiša Krista spolu s ním.“

Ježiš zomrel za nás len raz. To stačilo, pretože jeho láske sa nevyrovná ani to, keby sme to prirovnali váham, keď na druhú misku by sme položili lásku všetkých ľudí, všetkých čias. To preto, lebo Ježiš je pravý Boh. To nás zaväzuje, aby sme čím viac naplnili svoje srdcia vďakou a láskou za jeho lásku, ktorú dokázal svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Jeho zmŕtvychvstanie sa tak stáva zárukou, že keď s ním budeme žiť i zomierať, že s ním budeme aj vzkriesení k novému životu.
V jednej ľudovej slovenskej piesni sa spieva: Kdeže sa podeli moje mladé časy... Roky letia. Aj Veľká noc strieda Veľkú noc. Každá je darom od Boha. Využime aj tohoročnú možnosť splniť to, čo od nás žiada Boh.

Rozchádzali sa po Veľkonočnej vigílii. V susednej dedine už v tú noc bola zábava, hoci až zajtra je deň – nedeľa zmŕtvychvstania Pána. Volala ju kamarátka: „Poď, už nie je pôst.“ Nešla. Keď sa pýtala mamy popoludní, či môže po obradoch vigílie ísť na zábavu, dostala odpoveď: „Nemaj strach, nič ti neujde. Príď domov a najväčší cirkevný sviatok preži duchovne. Vyspi sa a na zábavu budeš môcť ísť o týždeň.“ Aj keď sa trochu rozrušila, vedela, že kamarátka pôjde, poslúchla matku. Ráno cestou do kostola sa dozvedela, že kamarátka je v nemocnici. Vracali sa nadránom a niekto autom do nich narazil a ušiel.

Cirkev nikomu dnes nebráni zábavu. Prežime však veľkonočnú nedeľu viac duchovne. Nech veľkonočné “aleluja“ celé doznie v duchu Ježišovho pokoja v našich srdciach. Boh nám pripravil mnohé dary. Potrebuje nás, aby sme si ich viac užili a aj iným vedeli nadeliť. Nesklamme zmŕtvychvstalého Krista.

Amen.