Zelený štvrtok

Sviatosti kňazstva a Eucharistie sú prejavom lásky.

Na úvod osobnú spomienku dánskej spisovateľky Karen Blixenovej z knihy Africká farma. Pracovala v Keni na kávovníkovej plantáži. Píše: „Istého dňa prišiel ku mne pracovať mladý Maur, Kitau. Bol to rozumný chlapec. Obľúbila som si ho. Po troch mesiacoch ma poprosil, aby som mu napísala odporúčajúci list pre šejka Aliho ben Salima. Kitau ho videl u nás doma a chcel u neho pracovať. Nepáčilo sa mi, že by mal odísť, keď poznal zvyky a potreby domu. Bola som ochotná zvýšiť mu plat, len aby zostal. „Nie, nejde mi o peniaze“, povedal a vysvetlil mi dôvod: „Chcel by som sa stať kresťanom alebo moslimom.“ Tento mladý muž pozoroval spôsob života kresťanov bez toho, že by bol niečo povedal. Teraz chcel odísť k šejkovi, aby tam pozoroval moslimov. Povedal: „Potom sa rozhodnem, čím sa stanem.“

Pýtajme sa, čím by sa stal tento chlapec, keby žil v našej rodine, farnosti.“

Prežívame Veľký týždeň a dnes večer na Zelený štvrtok Ježiš hovorí: „Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám“ (Jn 13,15).

Čo vieme o dnešnom historickom dni? Ako prežívame tento deň? Evanjelium veľmi podrobne rozpráva o udalostiach, ktoré začali večerom. Evanjelium predstavuje udalosti hodinu za hodinou.
Veľká noc je pre Židov najväčším sviatkom. Kto ho chce pochopiť, musí poznať dvanástu kapitolu knihy Exodus, kde Mojžiš opisuje ustanovenie tohto sviatku. Boh sa rozhodol vyslobodiť židovský národ z Egyptského zajatia. V noci zosiela na Egypt desiatu ranu, pri ktorej zomrie všetko prvorodené od človeka po zvieratá. Židia sú uchránení, pretože na Boží príkaz natreli veraje svojich dverí. Krv baránka zachránila život prvorodeným v ich domoch. V ten večer jedli mäso barančeka s horkými zelinami, pritom mali bedrá opásané, obuv na nohách a v rukách palice. Jedli rýchlo, prichystaní na odchod. Táto noc až do konca čias bude spomienkou na «prechod» Pánov. Boh dal presný príkaz, ako upiecť baránka, ktorému nesmú polámať kosti. Presne bolo určené, koľko pohárov treba vypiť počas večera a víno k vode malo byť v pomere jedna ku dvom. Taktiež omáčka a horké zeliny mali svoj recept.
Veľký sviatok bol v sobotu 15. nisana. Ježiš s učeníkmi zachovával príkaz a večeral vo štvrtok 13. „Kde chceš, aby sme ti pripravili jesť veľkonočného baránka?“ (Mt 26,17-19; Mk 14,12; Lk 22,7-8) a zomrel 14. nisana. Počítanie u Židov začína v predvečer po západe slnka. Bolo zvykom, že Galilejčania jedli baránka už 13. večer. Posledná večera sa konala vo štvrtok 6. apríla, Ježišova smrť 7. apríla v legálny deň židovskej Veľkej noci.
Večera sa konala v dome priateľa Ježiša (porov. Mt 26,18-19; Mk 14,13-15; Lk 22,7-12). „Veľká sieň“ mala zaiste dodať slávnosti, tejto poslednej hostine, niečo mimoriadne. Hostina nemala len náboženský ráz tradície, ale mala aj nadprirodzený význam. Dnes iste vieme, že tento dom sa nezachoval. To, čo turisti môžu vidieť v Jeruzaleme ako večeradlo, je historicky mladšia stavba.
Večera začínala po západe slnka. Stolujúci po zaujatí miest začali chváliť Boha za víno a za tento deň. Samotná večera začala namáčaním nekvaseného chleba v červenej omáčke a pili sa prvé dve čaše, oddelené od seba niekoľkými kvapkami osolenej vody na pamiatku sĺz v Egypte a spieval sa 114. žalm, ktorý opisuje odchod z Egypta a ustúpenie Červeného mora na rozkaz Najvyššieho. Potom sa jedol baránok s horkými zelinami. Nasledovala tretia čaša, volala sa „čašou požehnania“, pretože ju sprevádzala poďakovacia modlitba a Halel, pieseň utvorená zo štyroch žalmov (115-118). Potom nasledovala štvrtá čaša. Židia potom tancovali za spevu žalmov na Božiu slávu. Do tej chvíle sa dajú vložiť slová: „Už nebudem jesť (veľkonočného baránka), kým sa nenaplní v Božom kráľovstve“ (Lk 22,14-16). Ježiš jediný vedel, čo sa stane. Chcel však, aby bola večera poučná. Preto poumýval nohy učeníkom. Veľkolepé poučenie o pokore. Pýcha bola zlomená. Vonku bola už tma. Zapálili lampy na svietnikoch. Ježiš urobil dva razy narážku, ktorú mohol pochopiť iba zradca. Bolo to pri umývaní nôh, keď povedal, že sú čistí, ale nie všetci, a zdôraznil slová: ten čo jedol z môjho chleba, pozdvihol proti mne pätu (porov. Jn 13,18). A nato pri večeri Ježiš povedal: „Jeden z vás ma zradí“ (Mk 14,18). Smútok naplnil aj učeníkov. Aj Judáš sa pýtal, snáď vystatovačne či nevedomky, či je to on. Zaiste Ježiš odpovedal Judášovi tak, aby to pochopil bez toho, žeby ostatní učeníci niečo počuli. Učeníci nesedeli, ale podľa zvyku voľne ležali okolo stola, ktorý mal iný tvar a výšku, na aké sme zvyknutí. Učeníkov zarmútila nespokojnosť. Ježiš podal Judášovi namočený chlieb. Judáš chlieb neprijal ako gesto priateľa, pretože vo svojom vnútri bol rozhodnutý urobiť, čo sa rozhodol urobiť. Odišiel do tmy. Ježiš prišiel dobrovoľne vykúpiť človeka, a na to môže použiť i slobodné, hoci zlé rozhodnutie človeka, Judáša. Ježiš Judášovi povedal: „Čo chceš urobiť, urob čo najskôr“ (Jn 13,27).
Po odchode Judáša, keď sa večera blížila ku koncu, Ježiš sa rozhodol večeri dať nový zmysel a starobylej veľkonočnej obete nový obrad. Ježiš ustanovil Eucharistiu. Vzal do rúk chlieb, vzdával vďaky, potom ho požehnal, lámal a dával svojim učeníkom a povedal: „Vezmite a jedzte. Toto je moje telo...“ a podobne urobil s vínom. A dodal: Toto robte na moju pamiatku. Je pravdou, že túto vec si vykladáme rôzne. Kresťania katolíci veria, že pod spôsobom chleba a vína je prítomný Ježiš až do rozpadu podstaty chleba a vína. Evanjelici vyznávajú, že Ježiš je pod spôsobom chleba a vína prítomný len vtedy, keď ho prijímame a potom nie. Veriaci reformovaní veria, že slávenie Večere Pánovej je len spomienkou na udalosť Poslednej večere a pod spôsobom chleba a vína neveria v prítomnosť celého Krista.
Pri premenení počas svätej omše pri slovách kňaza nejde o niečo magické. Všetci traja synoptici opisujú Poslednú večeru a Ján na inom mieste v šiestej hlave píše Ježišovu reč o „chlebe života“. Katolícka cirkev z týchto Ježišových slov pri večeri chápe zrodenie sviatosti Eucharistie. Už v roku 57 v Prvom liste Korinťanom sv. Pavol, ktorý nebol prítomný na večeri, píše o hodnote Eucharistie.
Ján venuje pozornosť večeri viac. Opisuje rozprávanie Ježiša po nej. Vysvetľuje tajomstvo, čo sa udialo a znova pripomína, čo sa má stať s ním i s učeníkmi. Apoštoli nevedia, že sú s Ježišom takto posledný raz. Ježiš zdôrazňuje lásku a jednotu, príkaz lásky, čím všetko podstatné povedal. Už nič nestojí v ceste dokončiť to, prečo prišiel na svet. Nadišla už hodina. Ježiš sa modlil za učeníkov i celý svet. Napokon umĺkol. Opustil sieň a odišli na Olivovú horu. Ježiš sa potil krvou, zatiaľ čo učeníci po večeri unavení spali. Nespal Judáš a rímski vojaci, ktorí prišli, neuvedomujúc si, že plnia tým vôľu Ježiša, aby sa naplnili predpovede prorokov, aby každý človek až do konca čias získal pre Kristovu smrť nádej na večný život.

Rok čo rok si v tento večer uvedomujeme, že Ježiš zmenil dejiny. Nielen pohľad na dejiny vyvoleného národa, ale dal nový počiatok dejinám. To nezachytáva len nový letopočet, ale aj viera v Krista, viera v jeho božstvo. Preto rozhoduje každý o sebe. Rozhoduje náš vzťah ku Kristovi. On je Alfa i Omega, Začiatok i Koniec. Na Krista máme pamätať, Krista máme prijímať, s Kristom žiť. Cirkev učí o pravdách, má sviatosti, čerpá zo Svätého písma a Tradície.

Večer Zeleného štvrtku má nielen tradíciu, ale aj svoju súčasnosť. Sv. Ján Zlatoústy píše: „Kristus si nás vybral, aby sme sa stali svetlom, soľou, učiteľmi, aby sme žili na zemi ako anjeli uprostred ľudí, ako dospelí ľudia uprostred detí.
Cesta duchovného rastu vyžaduje odvahu, iniciatívu a nezávislosť v myslení i konaní. Slová prorokov a pomocná ruka milosti sú síce naporúdzi, ale cestu musí prejsť každý sám. Žiaden učiteľ nás nemôže doviesť k cieľu na chrbte. Neexistujú žiadne vopred dané recepty. Rituály sú len pomôcky, nie učenie samé. Sami sa musíme rozhodovať. Musíme usilovne pracovať a trápiť sa nad svojimi nevyšľapanými cestami, ktoré vedú neopakovateľnou krajinou nášho vlastného života k identifikácii nášho vlastného „ja“ s Bohom.
Dnešný večer je čas prehodnotiť svoj vzťah k Sviatosti oltárnej a svätej omši. Nestačí poznať len ich hodnotu, ale treba vedieť čerpať milosti, čo ponúkajú. Nepodceňovať, nevyhovárať sa a neodkladať. Je čas navzájom sa poučiť, povzbudiť, dať si radu, veci vysvetliť a taktiež ich aj prijať. To je výzva dnešného večera.

Ako si všímame pri iných príležitostiach ľudí, odborníkov, znalcov vecí, udalosti, tak je správne si uvedomiť, že očí mnohých sledujú nás, náš postoj k hodnotám, ktoré nám pripomína dnešný večer. Zlý príklad, pohoršenie, ale aj vzorný prístup k duchovným hodnotám, ako sú sviatosti, svätá omša majú dopad na našu spásu i spásu ľudí, čo hľadajú Boha, zmysel života, svoje miesto na svete.

Amen.