Zelený štvrtok

Pripomeňme si, ako nás Ježiš miluje, keď chce byť s nami prítomný do konca čias

Vojenská jednotka sa dostala do pasce. Všetci zahynuli. Jeden z nich však pred smrťou na kúsok papiera svojou krvou napísal slová: Dovidenia, mama! Papierik so slovami sa dostal do rúk matky, ktorá na ne s láskou denne pozerala. Vtedy cítila blízkosť a lásku svojho syna.

Dnes na Zelený štvrtok si Cirkev pripomína udalosti, keď nadišla chvíľa odchodu Ježiša z tohoto sveta, aby sa vrátil k Otcovi a rozhodol sa obdarovať ľudí darmi – sviatosťami kňazstva a Eucharistie, ale i novou nekrvavou obetou, svätou omšou. Vieme, prečo toto všetko Ježiš urobil. Aby až do konca čias všetkým pripomínali jeho lásku a stali sa zdrojom milostí.

Pripomína nám to sv. Ján, ktorý v ten večer bol pri Ježišovi z apoštolov najbližšie: „Pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti“ (Jn 13,1).

Snažme sa správne pochopiť dnešný večer a dary, ktoré nám Ježiš zanechal, keď sa lúčil s apoštolmi. Nikdy na zemi nebolo takého človeka, ktorý sa lúčil so svojimi s tak veľkou a čistou láskou ako Ježiš vo večeradle. Ježiš dokazuje svoju lásku ľuďom, hoci si to apoštoli vtedy ešte neuvedomovali. Vykúpenie sveta Ježiš robí z lásky vedome a dobrovoľne. On jediný vie, „že nadišla jeho hodina odísť z tohoto sveta k Otcovi“ (Jn 13,1). Ježiš je mužom činu. Apoštoli sú prekvapení. I Judáš, ktorý sa rozhodol, že tejto noci odovzdá Ježiša nepriateľom. Ježiš ako sluha urobí to, čo robia otroci: zoblieka si odev, berie zásteru, nalieva do umývadla vodu a prechádza od jedného apoštola k druhému, ktorí sú správaním Ježiša rozrušení, prekvapení, pretože im umýva nohy. Jedine Peter namieta. Až keď mu Ježiš vec vysvetlí: „Teraz ešte nechápeš, čo robím, ale neskôr pochopíš... Ak ťa neumyjem, nebudeš mať podiel so mnou“ (Jn 13,7.8), Peter dá súhlas. Ježiš pripravuje tých, ktorým chce odovzdať moc, ktorej sa na svete nič nevyrovná, aby ako kňazi pokračovali v pokore a láske v Ježišovej službe bratom a sestrám. „Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám“ (Jn 13,15).
Takto začínal posledný večer Krista pred jeho smrťou. Bol štrnásty deň mesiaca Nisana, keď sa zhromažďujú židovské rodiny k stolu, kde sa podľa starého zvyku najmladší obracia na hlavu rodiny, na otca s otázkou: „Čo je to za zvyk?“ A dostáva odpoveď, že je to spomienka na udalosti, keď národ dostal slobodu v Egypte (porov. Ex 12,26-27). Je pravdepodobné, že pri večeri túto otázku Ježišovi položil sám Ján. Tu začína nová éra Paschy – prechodu. Každý rok si tí, čo uveria v Ježiša ako Vykupiteľa a Spasiteľa, v dnešný deň pripomenú ustanovenie Eucharistie. To, čo dnes robíme, je anamnéza alebo liturgia histórie. Je to sviatosť, ktorá aktualizuje udalosť. Toto tajomstvo nevymyslel človek, ale ho ustanovil Ježiš slovami: „Toto robte na moju pamiatku“ (Jn 11,24). Okolo týchto udalostí ako okolo osi sa otáčajú roky, ale tiež týždne a dni. Ide o memoriál Paschy v troch rytmoch. V dennom – ako poznamenáva sv. Augustín – je to „každodenná pascha“. Keď Cirkev denne prináša obetu svätej omše. V rytme týždňovom si Cirkev spomína každú nedeľu smrť a zmŕtvychvstanie Pána Ježiša. A v ročnom rytme, keď každý rok slávime udalosti Veľkej noci.
Príprava na Veľkú noc má svoje časti, kde sa pripomínajú tajomstvá, veci a udalosti. Od najstarších čias Veľká noc sa v Cirkvi slávi ako vrchol duchovného života, kedy končí pôstny čas ako príprava a keď po Veľkej noci nasleduje zoslanie Ducha Svätého.
Udalosť Zeleného štvrtka zvýrazňuje aj fakt, že ustanovením Sviatosti oltárnej, sviatosti kňazstva a slávením svätej omše sa končí Starý zákon, ktorý už nie je potrebný. Ježiš určuje novú obetu, svoje telo a krv pod spôsobmi chleba a vína. Starozákonné obety, žertvy, kadidlové obety, krvavé i nekrvavé ustupujú najväčšej obete, keď Ježiš poveruje apoštolov a skrze nich všetkých kňazov slovami: „Toto robte na moju pamiatku“ (Jn 11,24). Nový Boží pokrm premieňa ľudí v samého Krista. Nová obeta nahrádza starú, ktorú prináša nový kňaz. Levíti sa stávajú nepotrební, splnili svoje poslanie, podobne ako ho splnil Melchizedech, ktorý sa stal oznamovateľom novej dokonalej obety. Povstal nový kňaz “obetník“ zjednotenia a obety. Obeta svätej omše nadobúda jasnejšie rysy spojenia s Bohom. Stáva sa obetou večnou, ktorú konajú kňazi vyvolení z ľudu a obdarovaní mocou od Krista, aby premieňali chlieb a víno na telo a krv Krista za všetkých ľudí. Obeta svätej omše je obeta Ježiša Krista, kde on sám sa obetuje viditeľným spôsobom skrze kňazov v chlebe a víne. Jedine kňaz môže povedať: „Toto je moje telo“... „toto moja krv“ v zmysle, že z chleba sa stáva telo a z vína krv Krista.
Prežívame práve to, čo sa udialo pri Poslednej večeri prvý raz. V duchu viery pri svätej omši slávime smrť Krista tak, ako to ustanovil on sám.
V dnešný večer cítime smútok, že tento dar lásky často mnohí neprijímajú správne. Možno použiť takéto prirovnanie.

Stretli ste sa už s bezdomovcom? Už ste sa chystali niečo mu povedať, keď on prejde okolo vás nevšímavo. Zastaví sa až pri koši na odpadky. Prehŕňa sa v ňom, až vytiahne odhodený kúsok tvrdého chleba, ktorý si špinavým papierom utrie a s chuťou začne jesť. Prídete k nemu, chcete mu dať niekoľko korún, aby si kúpil čerstvý, ale on len na vás pozerá a peniaze neprijme. Niekto, kto to s vami sleduje, poznamená: Je to chorý človek.

Nie je aj naša doba chorá? Trpí na nedostatok lásky a iných prirodzených a nadprirodzených hodnôt. A čo vidíme? Keď jej Cirkev ponúka hodnoty, ktoré v tomto Veľkom týždni prežívame, nielenže ich neprijmú, ale cítia sa ešte urazení. A predsa vieme, že Ježiš zomrel za všetkých bez rozdielu. Je to memento, aby si kresťan katolík viac uvedomoval význam a veľkosť darov Zeleného štvrtka, aby im viac rozumel a prijímal ich na svoj úžitok. Tento nepochybne historický večer má ľuďom otvoriť oči, aby pochopili, prečo Ježiš ustanovil tieto sviatosti a prikázal sláviť svätú omšu.

Vieme, že Židia nevyslovovali meno svojho Boha. Pohania, naopak, dávajú svojim bohom rôzne špeciálne mená. O Bohu hovoríme: „Boh je láska“ (1Jn 4,8). Správne, pretože on to dokázal svojím slovom i skutkom. On je Láska večná, nekonečná, pravá.

K veriacemu priateľovi prišiel kamarát, ktorý sa nemohol zmieriť s učením Katolíckej cirkvi o prítomností Krista v Eucharistii a pýtal sa:
„Ako je to možné, aby sa chlieb premenil v Kristovo telo a víno v jeho krv?“
Priateľ mu hovorí:
„Keď tvoje telo dokáže potravu, ktorú prijímaš, premeniť na svalovinu, tkanivá, krv a iné, prečo by to nemohol dokázať Boh, ktorý stvoril človeka?“
Ale kamarát pokračoval: „A ako môže v takom malom kúsku chleba byť celý, nekonečný, veľký a večný Boh?“
„Pozri sa,“ pokračoval priateľ vo vysvetľovaní, „okolo teba sú veľké stromy, ba celé pohoria, i hviezdna obloha, na ktorú sa dívaš, sa zobrazia v tvojom oku, na tvojej sietnici, ktorá je v pomere k nim tak malá. Prečo by nemohol Boh, Ježiš Kristus byť prítomný v Eucharistii?“
Priateľ vybral z kabáta zrkadielko a kázal, aby sa kamarát doň pozrel. Potom ho hodil na zem a zrkadielko sa rozbilo na viac častí. Vtedy mu povedal:
„Keď sa pozrieš, vidíš svoju tvár v každej časti zrkadielok, hoci i v tých najmenších. Nediv sa preto, že je Kristus celý a súčasne prítomný, nech sa kdekoľvek slávi alebo uchováva Eucharistia.“

Pri Poslednej večeri sa Ježiš s apoštolmi rozlúčil a pri nanebovstúpení ešte raz, nie preto, že ho už nikdy viac neuvidíme. On zostal medzi nami prítomný v Eucharistii a raz sa s ním uvidíme pri jeho príchode, keď príde ako náš Sudca. Je na nás, aby sme ho nezradili, nedali stranou, nevymenili za niečo... On si praje, aby sme ho často prijímali, navštevovali, žili s ním.

Dovtedy každý človek – vykúpený Kristom na kríži – má mu dokázať svoju vernosť. Matka si list syna – napísaný jeho vlastnou krvou – nielen uchováva, ale keď naň pozerá a berie do rúk, cíti jeho prítomnosť. Eucharistický Kristus je živý Boh, a preto ho aj dnes prijímame tak, ako to sám chce, lebo veríme, že pri jeho druhom príchode ho budeme vidieť naveky z tváre do tváre.

Amen.