Tretia adventná nedeľa

Osvojiť si kritériá radosti a realizovať ich v živote osobnom i spoločenskom.

Nemáte aj vy pocit, že sa z nášho okolia vytráca radosť? Kedy sme sa naposledy s chuťou zasmiali? Na čom sa vieme zasmiať? Čo je obsahom radosti?
Poznám človeka, ktorý chrlí vtipy, ale nie dvojzmyselné či urážlivé. Má zásadu, že najprv povie vtip Bohu. Áno, Bohu. A pretože je kresťan katolík, má svedomie, pristupuje k sviatostiam, nikdy nepovie ľuďom vtip, ktorý by urazil Boha. Vie rozosmiať, pobaviť a často na svoju adresu. Preto je vyhľadávaným spoločníkom, obľúbeným človekom, vzorným kresťanom katolíkom. Je to pravý svedok Boha.

Apoštol sv. Ján o sv. Jánovi Krstiteľovi píše: „Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili.“ (Jn 1,7)

Ján Krstiteľ je predstavený ako svedok. Čo si predstavíme najprv pri slove “svedok“? Je to priamy účastník, ktorého sa vec, udalosť dotýka a čo má nielen pre neho osobne, ale aj pre iných význam a dopad na život. Byť svedkom je často veľmi dôležité a potrebné. Svedok môže zvrátiť veci, udalosti, dať im svojou výpoveďou iný punc. Svedok môže byť pre niekoho nepríjemnou záležitosťou a pre iného prínosom, obohatením.
Ján Krstiteľ je skutočne neodmysliteľným svedkom historického adventu. Jasne odpovedá, že nie je ani Mesiáš, ani Eliáš, ani prorok, hoci Ježiš o ňom povedal, že je najväčším prorokom: „Veru, hovorím vám: Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ.“ (Mt 11,11) V čom je veľkosť a význam Jána Krstiteľa ako svedka? Vydal svedectvo o svetle. Predstavil Ježiša zástupom ako očakávaného Mesiáša. Svojím životom dokázal, že to, čo hovorí, je pravda. Žije tak, ako káže, na čo upozorňuje a k čomu vyzýva všetkých, čo prichádzajú za ním. Žiada: „Vyrovnajte cestu Pánovi“ (Jn 1,23) a je šťastný, pretože plní vôľu Božiu. Ján Krstiteľ je plný Boha. Krstom pokánia pomáha poznať toho, ktorý už je v zástupe, ale ľudia ho pre hriech nemôžu spoznať. Pokora Jána Krstiteľa voči Ježišovi mu umožňuje radosť v srdci, pre ktorú neváha zomrieť v Herodesovom väzení.

Liturgia tretej adventnej nedele umožňuje namiesto rúcha fialovej farby použiť ružovú, pri sv. omši sa môže používať organ i iné hudobné nástroje. Má vyniknúť radosť z blížiacich sa sviatkov Narodenia Pána Ježiša. Dnešné čítania nás vyzývajú. V prvom čítaní prorok Izaiáš: „Radosťou jasám v Pánovi, duša mi plesá v mojom Bohu.“ (Iz 61,10) V responzóriovom žalme Panna Mária sa raduje a teší slovami: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu.“ (Lk 1,46) V druhom čítaní sv. Pavol hovorí: „Bratia, ustavične sa radujte.“ (1 Sol 5,16) Sú to výzvy uvedomiť si význam nášho svedectva. Opravdivý svedok narodenia Pána Ježiša svojím životom dokazuje svoj vzťah k Bohu, blížnemu, k sebe a všetkým veciam a hodnotám duše i tela.
Kde sú však títo svedkovia? V čom spočíva šťastie a radosť? Čoraz menej vidíme vo svojom okolí šťastných, spokojných a usmiatych ľudí. Prečo? Ktosi poznamenal, že stále viac je v našich domácnostiach výhod, pohodlia, ale menej šťastia a radosti. Ľudia hľadajú radosť a šťastie tam, kde ich nemožno nájsť. Pravé hodnoty šťastia a radosti nespočívajú v bohatstve. Neraz majú tučné kontá, luxusné autá, vily, a pritom je vidieť, že sú smutní, nešťastní… Príslovie hovorí: „Bez bohatstva veľa chýba k šťastiu a bohatstvo ešte viac škodí šťastiu.“ To, že je niekto bohatý, slávny, že má postavenie, moc, to ho ešte nemusí urobiť šťastným. Stačí si lepšie pozrieť život týchto ľudí a zistíme, že boli opustení, že mnohí skončili tragicky, že boli smutnými a nešťastnými ľuďmi.
Kde hľadať pravé šťastie a radosť? Veriť v Boha, žiť s Bohom dáva kresťanovi to, čo mu nič a nikto nemôže dať a rovnako nemôže zobrať. Kresťan sa vie tešiť a radovať nielen keď je mladý, ale i v starobe. Radosť kresťanovi nezoberie bolesť, choroba, čas skúšky, neúspech, pretože má nádej, uistenie, záruku od Ježiša. Kresťan sa vie radovať nielen z veľkých vecí, ale i drobných, malých, keď v nich vidí lásku či vôľu svojho Boha. Kresťan sa teší a raduje z nového dňa, keď ráno vstáva a rovnako keď sa večer ukladá na odpočinok. Čo rozhoduje o šťastí a radosti? Vzťah k Bohu, blížnym a sebe samému, čisté svedomie, keď plní Božiu vôľu a nie iba svoju. Najväčším nešťastím a prekážkou šťastia a radosti je zlo, hriech. Siahnime do vlastného vnútra a pozrime si svoj život. Kedy sme boli šťastní? Stretli sme šťastie v hriechu? Stretli sme šťastného egoistu, lakomca, smilníka, hnevníka, korheľa, narkomana, zlodeja, vraha…? Aj najmenší hriech usmrcuje šťastie a radosť a robí človeka smutným a nešťastným. Smutným a nešťastným bude život každého človeka dovtedy, pokiaľ sa nevráti k Bohu, pokiaľ nezanechá každý hriech, nezblíži sa s blížnymi.

Áno, pravdu majú dnešné čítania. Prorok Izaiáš objavuje radosť, keď prijal poslanie „hlásať radosť ubitým, obviazať zlomených srdcom, zajatcom ohlásiť slobodu a spútaným oslobodenie.“ (Iz 61,1) Pravdu má sv. Pavol, keď píše do Solúna: „Chráňte sa zla v akejkoľvek podobe!“ (1Sol 5,22) Pravdu má apoštol sv. Ján, keď opisuje správanie sv. Jána Krstiteľa, ktorý ohlasuje Krista: „Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte. On prichádza po mne a ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi.“ (Jn 1,27)

Hľadať radosť vždy, ale hľadať pravú radosť. Dnes cestovné kancelárie organizujú dovolenky, kde učia ľudí radovať sa a tešiť. Ale mnohí aj po návrate z takejto dovolenky nemôžu a nedokážu sa tešiť. Dokážu to len tí, čo prijmú Boha za svojho Pána, jeho učenie za svoj cieľ života a opustia zlý, hriešny spôsob života.
Platí zásada: Nehľadať radosť na zlej adrese. Tam radosť nebýva. Tam ju nemožno nájsť. Nemožno si zamieňať radosť za príjemnosť. Iné je príjemnosť, to je šťastie telesné a iná je radosť duše.
Čím ťažší hriech, tým väčšia bolesť duše a zle následky. Čím viac človek prijíma nedovolených, hriešnych príjemností, tým viac sa stáva smutným a musí niesť následky. Iný obraz. Čím viac a častejšie jeme zakázané, tým viac cítime hlad, blen a horkosť hriechu. Alebo ďalšie prirovnanie. Čím viac bežíš za zakázanými príjemnosťami, tým viac sa od pravej radosti vzďaľuješ. Nie je možná radosť, keď nás tlačia výčitky svedomia. Niekedy to môže ísť až tak ďaleko, že sa zvykne povedať, že nemôže zomrieť.

Na internom oddelení všetci čakajú smrť jedného pacienta. Nemôžu mu pomôcť. Muž v rokoch veľmi trpí. Nerozumejú mu. Už prvý pohľad na pacienta prezrádza, že niečo nie je v poriadku. Príbuzní neprichádzajú. Kto pozná životnú drámu tohoto muža, nečuduje sa. Trvá to už týždeň. Nik z pacientov nechce byť s ním na izbe. Staršia zdravotná sestra, praktizujúca kresťanka, ktorá má bohaté skúsenosti, vec vyrieši. Zavolala večer kňaza, ktorému všetko vysvetlila. Na prekvapenie obidvoch pacient otvoril oči a začal sa sám od seba spovedať. Vo svojom živote vsadil na nesprávne šťastie. Roky sa nespovedal. Opustila ho žena, zriekli sa ho deti i vlastní súrodenci. Vyspovedal sa. V tú noc zomrel. Zamestnanec z patológie sestre z interného povedal: „Ešte som nevidel mŕtvu tvár, ktorá by sa usmievala ako tvár tohoto muža.“ Zdravotná sestra ticho poznamenala: „Do srdca zomrelého sa vrátil pokoj a radosť.“

Anton Golubiev v Listoch priateľovi píše: „Čím väčšia je priepasť medzi človekom a Bohom, tým sú ľudia smutnejší… Aj z vecí okolo seba by sa viac radovali, keby mali lepší vzťah k Bohu.“
Spisovateľka Vera Nordin o sebe píše: „Mám všetko. Prečo som smutná?“
Slová Jána Krstiteľa, ktoré poznal už Izaiáš: „Vyrovnajte cestu Pánovi“ sú receptom a liekom pre každého, kto túži po pravom šťastí, uzdravení duše. Opát Marmion má pravdu, keď hovorí: „Radosť je echom Božieho života v nás!“
Pravdu má Michel Quist, keď píše: „Si smutný? Prečo? Nikto si neváži tvoju prácu, tvoje snahy, tvoj život? Chceš niečo dôležité povedať, a nik ťa nepočúva, nikto ťa nemá rád? Pros Boha o odpustenie za svoj smútok a potom sa vráť celý ku svojim blížnym. Pýtaj sa ich, počúvaj ich, zaujímaj sa o ich prácu, prejav záujem o nich, venuj im uznanie, oceň si ich námahu… a nečakaj nič od nich za to. Boh sám ti dá radosť.“
Vrcholí advent. Aj sviatosť zmierenia patrí k príprave na sviatky Narodenia Pána. Pokoj, radosť, úsmev na tvári, spokojný spánok, návrat priateľov a iné môžeme zažiť skôr, ako až na Vianoce. Veríme, že je to možné.

Čo môže byť poučením pre nás? Skôr, ako by sme chceli niekomu povedať vtip, povedzme ho najprv Bohu. To bude aj jedným z kritérií pravej radosti.
Amen.
Mať správne poznanie, v akom duchovnom stave sa nachádzam.

Už vás niekto legitimoval? Je to častá súčasť kontroly polície a colníkov, ale aj v bankách a iných úradoch. Tých, ktorí nás legitimujú, zaujíma naša totožnosť, meno a priezvisko, dátum narodenia, bydlisko, prípadne rodné číslo.
Dnešnou nedeľou vstupujeme do druhej polovice adventu. Ružová farba kňazovho ornátu pripomína, aby sme sa viac tešili na sviatky Narodenia Pána. Túto radosť nám neumenší ani myšlienka, že raz sa ocitneme pred tvárou Boha – Ježiša Krista, nášho Sudcu. Kto sme? V akom stave je naša duša?

Keď prichádzajú Židia z Jeruzalema za Jánom Krstiteľom, kladú mu podobné otázky: Kto si ty? On vyznal a nič nezaprel: Ja nie som Mesiáš. Napokon o sebe povie: „Ja som hlas volajúceho na púšti“ (Jn 1,20.23).

Minulú nedeľu sme počuli tie isté slová o hlase volajúceho na púšti (porov. Jn 1,23: Mk 1,3). Ján apoštol i evanjelista sv. Marek poukazujú na slová proroka Izaiáša (porov. Iz 40,3). Tieto slová sú tým, čo prichádzajú k Jánovi, známe. Hoci mnohí pokladajú Jána za Mesiáša alebo za jedného z prorokov, sv. Ján jasne povie: „Ja nie som Mesiáš“ (Jn 1,20). A keď sa pýtajú „Si prorok?“ Odpovedal: „Nie“ (Jn 1,21). Ján vyznáva pravdu. Ján vie kto je, aké je jeho poslanie, zmysel a náplň jeho života. Už pred narodením to anjel oznámil jeho otcovi Zachariášovi. Keď mu vyčítajú jeho činnosť, že krstí vodou, keď nie je ani Mesiáš a ani prorok, Ján poukazuje na Krista, ktorého ešte národ nepozná, pretože ešte neprišla hodina, keď Ježiš opustí Nazaret a začne svoju činnosť ako Učiteľ. Ján Krstiteľ si už teraz plní zverenú úlohu: oznamuje príchod Mesiáša, pripravuje cestu v srdciach rodákov.
Ján Krstiteľ si verne plní svoje poslanie. Má jasné poznanie svojho poslania a povolania. Veľrada a kňazi tiež mali od Boha svoje poslanie. Tí sa však spreneverili svojmu povolaniu. Nepripravujú národ na príchod Mesiáša, ako im to ukladajú povinnosti. Môžeme o nich povedať, že poznajú svoju úlohu? Nie! Ján i vodcovia národa sa svojím správaním pred ľuďmi legitimujú. Bohu to nie je potrebné. Boh vidí nielen ich skutky, život, ale aj ich vnútro. Ján navonok už svojím správaním vyzýva ľudí k pokániu, ako aj spôsobom života, prísnou askézou, je poľný med a kobylky, čo ponúka za pokrm nehostinná púšť, ale aj svojím zjavom, oblečením, čo je výrazom Božieho muža. Kňazi a vodcovia národa žijú v meste, konajú predpísané obety, ale ich vonkajšie správanie je v rozpore s ich vnútrom. A toto je Bohu známe. Boh vie, kto je Ján a vie aj to, kto sú tí, čo posielajú poslov za Jánom.

Pozrime sa teraz sami na seba. Nepochybujeme, že pred Bohom nič z nášho života nie je utajené. Pod vplyvom príkladu sv. Jána jasne si uvedomme stav svojho života, aby sme sami o sebe, o svojom vzťahu k Bohu mali správnu a jasnú predstavu. Poznanie stavu svojej duše, a teda aj vonkajšieho správania nám môže pomôcť vykonať si dobrú sviatosť zmierenia, náležite sa pripraviť na spoveď, oľutovať svoje hriechy a skutočne začať nový život s Bohom. Bezpochyby, poznať seba samého nie je vec jednoduchá a príjemná. Naša povaha, spôsob života, prejavy, názory, slová, postoje zohrávajú na tom svoju úlohu. Často si to dobré o sebe viac myslíme, ako v skutočnosti sme. Iní by tiež vedeli o nás povedať svoje. Keď už nechceme počuť či vidieť ich reakcie, je potrebné vstúpiť do seba, najlepšie sa to dá v tichu a samote. Poprosiť Boha v modlitbe o milosť poznať stav svojej duše. Neprikrášľovať, nevyhovárať sa, nehľadať slová na vysvetľovanie, ale rázne konštatovať stav duše – kto som! Legitimovať svoj vzťah k Bohu, blížnemu i sebe samému. Keď len párkrát do roka takémuto nazeraniu do duše venujeme pozornosť, zistíme, že to nie je ľahká záležitosť. Vo výhode je ten, čo viackrát do roka pristupuje ku sviatosti zmierenia a pravidelne večer pred spaním si spytuje svedomie, hodnotí svoj život, deň, povinnosti, myšlienky, slová a skutky.
Každému, kto sa rozhodne pre poznanie svojho vnútra a chce nájsť správnu odpoveď a dať si svoj vzťah s Bohom, blížnymi i sebou pred sviatkami Narodenia Pána do poriadku, dnešná liturgia sľubuje radosť. Áno, radosť. Radosť z čistého svedomia, pokoja v duši, láskavého a milého vzťahu s blížnymi a možno aj niečo naviac, čo už snáď niekoľko týždňov či mesiacov sme nevlastnili, nezažili... Už vopred je daný prísľub pravej radosti. Radosti, ktorej sa iná nedá prirovnať, pretože jej autorom je Boh, a iné radosti sú len od ľudí. Od Boha je sľúbená radosť, ktorá nesie predpoveď večnej radosti, naproti tomu radosť, ktorú sľubujú ľudia, veci či udalosti, má príchuť sklamania, horkosti i sĺz.
Poznať sa už dnes – kto som, v akom stave duše žijem – je veľmi vážna vec. Aj keď sa dáme počas roka strhnúť k zhonu povinností, úloh, starostí a podobne, je správne, že žiadny kresťan katolík neprežije sviatky Narodenia Pána Ježiša v stave duše, kde by nebolo miesto pre Boha. Aj keď súria v závere občianskeho roka rôzne povinnosti, je správne, že kresťan katolík nepodceňuje možnosť dať si do poriadku stav duše pred Bohom. V opačnom prípade Boh môže použiť niečo iné a to je už ťažšie, bolestnejšie, a môže to byť aj s následkami na celú večnosť. Cirkev nestraší. Tým viac nie Kristus. Je správne, ak si uvedomujeme, že chceme dať skutočne Bohu to, čo Bohu patrí.
Problémom sa stala aj skutočnosť, že pred sviatkami je nával pri spovedniciach, v kostoloch je chladno, kňazi bývajú aj unavení, a práve preto je výhodnejšie využiť čas skôr, keď je možné sa kňaza i niečo spýtať, a nebude to vyvolávať napätie u čakajúcich na prijatie sviatosti.
Kolegovia v práci si okrem iného rozprávali o predsviatočnej spovedi. Jeden z nich, považovaný za hlboko veriaceho kresťana, povedal k tomu aj svoj osobný zážitok.
„Viem presne, bolo to pred štrnástimi rokmi takto pred sviatkami: Na spoveď som chodil roky tak dvakrát do roka. Vyhovovala mi masa ľudí, anonymita a ešte som dával pozor, kde to najrýchlejšie ide. I vtedy som vošiel do kostola – a v kostole bolo len zopár čakajúcich penitentov. Tak som sa postavil do radu. Nestačil som si poriadne spytovať svedomie, a bol som na rade. Volil som obvyklý spôsob vyznania. Kňazovi som povedal niekoľko svojich hriechov, neuvažoval som, či som tie hriechy spáchal od poslednej spovede alebo ešte pred poslednou. Veď som sa nestačil ani pripraviť. Stíchol som a čakal na slová kňaza. Ten nič nehovoril. Z mojej strany to bolo veľké napätie. Ako dlho trvalo, to ani neviem. Kňaz na mňa pozeral. Ani neviem ako, a začal som znova hovoriť. Hriechy, na ktoré som si ešte spomenul. Kňaz mlčal a po každom ďalšom vyznaní hriechu len prikývoval hlavou. Po mojom novom vyznaní sa milo pousmial a povedal: „Vidíte – a skoro ste chceli oklamať Boha. On vás má rád. On má pre vás čas.“ A vtedy ešte povedal: „ Povedzte mi ešte niečo z minulých spovedí.“ Položil mi niekoľko otázok a ja som hovoril. Keď som odchádzal od kňaza, kdesi z môjho vnútra vyšlo slovo: „ Ďakujem!“ Vtedy po rokoch som našiel vo svojom vnútri nielen skutočný pokoj, ale v tých niekoľkých minútach som spoznal seba takého, aký som v skutočnosti bol. Táto spoveď zmenila môj život. Dnes nemám problém s častou svätou spoveďou a večerné spytovanie svedomia je pre mňa samozrejmosťou a cítim jeho potrebu pre svoj život.“
Koľko ľudí má podobnú skúsenosť! A stretnutie s Bohom vo sviatosti zmierenia berú vážne. Vedia v ten deň nájsť si čas na dobrú prípravu, úprimné vyznanie sa z hriechov a zadosťučinenie po rozhrešení.

Zaiste si uvedomujeme, že sa nevyznávame kvôli niekomu, ani kvôli Bohu, ale vo svoj prospech. Náš prístup vo viere k nám samým prezrádza o veľkosti a hodnote nášho kresťanstva. Je prianím nášho Boha žiť v nás. Bohu patrí miesto v našej duši. Boh je všade, ale Bohu patrí zvláštne miesto v duši človeka. Je správne, keď si ho vieme všimnúť vo stvorených veciach a najmä, keď Boh má v našej duši svoje trvalé a stále miesto. Bohu sa páči, ak sme nielen slovom, ale aj skutkom jeho synmi a dcérami, bratmi a sestrami. Takýto vzťah k Bohu je zárukou budúcej odmeny každému človeku.
Pre kňaza je to zážitok viery, keď počúva úprimné, úplné a jasné vyznania z hriechov a túžbu po polepšení a vykonaní pokánia.
V živote sv. Jána Mária Vianney v spovednici sa udiali mnohé návraty. Spomínal muž, ktorý s miernou iróniou doprevádzal manželku do Arsu. „Nemienil som ísť na spoveď. V Arse som sledoval vychádzajúcich zo spovednice. Vychádzali z nej iní ľudia. Keď sa manželka blížila v rade k spovednici, požiadal som ju, aby som sa aj ja mohol vyspovedať. Pokľakol som, vyznal som sa z hriechov.“ Nato mi kňaz hovorí: „Dám vám rozhrešenie. Musím vám však niečo pripomenúť. Ak by ste teraz zomreli, nebudete zatratený. Budete však dlho v očistci. Radím vám, zmeňte svoj postoj k hriechu.“ A muž dodáva: „Tieto slová mi odkryli pohľad na môj život. Spoznal som skutočný stav svojej duše a cieľ života.“

Cítime, bratia a sestry, že skôr ako pokľakneme a vyznáme sa z hriechov vo vianočnej spovedi, je správne, výhodné a dobré pre nás, keď skontrolujeme sami seba. To nám prinesie Božie požehnanie a stane sa najlepšou prípravou na sviatky Pánovho narodenia. To si prajme a vyprosujme.
Amen.