Tretia adventná nedeľa

Pripraviť sa na Sviatky narodenia Pána.

Ľudia dnešného sveta majú tendenciu si mnohé veci a zásluhy privlastňovať vo svoj prospech. A práve dnešné evanjelium nám ukazuje svedectvo človeka, ktorý si nenárokoval na pocty a slávu tohto sveta. Celý svoj život zasvätil tomu, od ktorého všetko pochádza.

Ján Krstiteľ nám ukazuje, ako má vyzerať človek, ktorý je poslaný ohlasovať príchod Pána. Osobu Krista nezatienil, ale osvetlil svojím svedectvom: „Ja som hlas volajúceho na púšti: Vyrovnajte cestu Pánovi“ (Jn 1,24).

Na začiatku evanjelia je spomenutý prorok, ktorý sa volal Ján. Boh ho poslal na tento svet, aby vydal svedectvo o svetle. Ján bol predchodcom, ale aj svedkom, ktorý pripravoval cestu Pánovi. Ešte pred svojím narodením bol zasvätený Bohu. Od svojej mladosti žil na púšti, kde mal čas na premýšľanie a vhodné miesto na sústredenie. Púšť je najtvrdšia skúška pre človeka. Púšť učí sebapoznaniu, hľadaniu a rozoznávaniu potrebného, učí rozoznávať hodnoty, hľadať Boha i seba. Podľa stredovekých umelcov ten, kto nosí v sebe Božieho Ducha, nie je opustený ani uprostred púšte. Pre spravodlivého púšť stráca svoju hrôzu. A práve tu sa Ján Krstiteľ dopracoval k vrúcnemu vzťahu k Bohu. Tu, na tejto púšti, ďaleko od ľudí, si mohol dať odpoveď na mnohé otázky. V tom čase, keď sa Ján vrátil z púšte, Židia čakali na chvíľu, keď sa niekto objaví a povedie ich do boja proti rímskej nadvláde. Sv. Augustín vo svojej meditácii uvádza: „Ján bol hlas. Ale Pán bol na počiatku Slovo. Ján bol hlasom za istý čas, Kristus je večným Slovom od počiatku. Vezmi slovo – čím ostane hlas? Kde niet myšlienky, tam je len prázdny zvuk. Hlas bez slova dolieha do ucha, ale srdce nezveľaďuje. No pretože ťažko rozlíšiť slovo od hlasu, pokladali aj Jána za Krista. Hlas pokladali za slovo. Ale hlas sa priznal, aby neurazil slovo.“ Jánovo svedectvo začalo prehlásením „Ja nie som Mesiáš“ (Jn 1,21). „Som hlas volajúceho na púšti: Vyrovnajte cestu Pánovi“ (Jn 1,24). Ján poukázal na Kristovu veľkosť, znížil sa až k jeho nohám. Povedal: „Ja krstím vodou. Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte. On prichádza po mne a ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi“ (Jn 1,27-28). „Ján videl, kde nájde spásu; pochopil, že je lampou, a bál sa, aby ju vietor pýchy nezhasil.“

Aj my máme úlohu, ktorú mal Ján: volať do púšte, v ktorej žijeme, do púšte sŕdc, zahádzaných pýchou a hmotárskou zmyselnosťou a ukázať Kristovu veľkosť svojou poníženosťou a pokorou. Práve tento čas adventu nám má dopomôcť, aby sme sa zahľadeli do svojho vnútra, do svojho srdca, kde určite nájdeme miesta, ktoré nám bránia prijať Krista. Vyjsť zo svojho srdca, zo svojho vnútra nie je ľahké. To si vyžaduje veľkú odvahu a vieru v Ježiša. Kto nám ukáže svoje vnútro, svoju púšť? Áno, len my sami a za pomoci i spolupráce Ducha Svätého, modlitbou a prípravou srdca na tento veľký dar ohlasovania radostnej zvesti o Mesiášovi. Advent je tou prípravou a prv ako sa začne naše ohlasovanie, je potrebné, aby sme osobne spoznali Ježiša. Sv. Hieronym povedal: „Neznalosť Písma je neznalosť Krista.“ A práve cez Písmo môžeme nadobudnúť vrúcny vzťah k Bohu. Veď ako by sme mohli vydávať svedectvo o niekom, ak ho nepoznáme? Naše svedectvo si vyžaduje osobnú skúsenosť a živú vieru s Kristom. Ľudia, ktorí nežijú svoju osobnú vieru, ktorí sú ľahostajní k evanjeliu, musia vidieť pri pohľade na nás, koho sme v našom živote postavili na prvé miesto. A tým je pre nás, samozrejme, Ježiš Kristus. Naše svedectvo si vyžaduje, aby sme boli zodpovední, pevní a pokorní v ohlasovaní. Nebojme sa ohlasovať Krista vždy a všade, i keď nám to nebude po vôli, lebo Boh nám zveril veľmi vznešenú úlohu, ktorou je ohlasovanie posolstva spásy – Božieho kráľovstva, Krista Kráľa, a to bez nároku na to, aby nás oslavovali. Každý jeden kresťan má úlohu, ktorú mu zveril sám Kristus, ohlasovať a podávať samotné svedectvo ďalej, nielen účasťou na bohoslužbách v kostole. Bolo by nesprávne, keby sa naše svedectvo viazalo iba na kostol, kde by sme sa tvárili ako najväčší „ohlasovatelia“ a tam, kde by sa od nás vyžadovalo vydať najväčšie svedectvo o pravde a o Kristovi, tam by sme zlyhali.
Naše svedectvo života musí byť rovnaké tak v kostole, ako i v spoločenskom živote a vôbec s každým človekom, s ktorým sa stretneme. Aby i o nás kresťanov platili slová sv. Pavla, ktorý hovorí: poznáte ich po ovocí.
Je to pre nás veľké vyznačenie, že práve my máme túto vznešenú úlohu. Máme tú česť, že smieme nosiť v sebe obraz Krista. Svedectvom nášho života môžeme mnohých pritiahnuť k Bohu. Svet nám nemôže dať to, čo nám dáva Boh. Je dôležité si uvedomiť, že všetko čo máme a čím sme, je darom od Boha.

Postoj pokory, nie pýchy vidíme aj v nasledujúcom príbehu:

Bernard Kolnago bol kedysi divom učenosti, výrečnosti a svätosti. Pre svoje divy bol slávny a všetkými vážený. Tohto kňaza a rehoľníka sa raz opýtal jeho predstavený, čo si pri chvále ľudí a pri svojich neobyčajných daroch Božích o sebe myslí a či niekedy nemá tajné zaľúbenie v sebe samom.
„Počúvajte, môj otče,“ hovoril Kolnago, „keby ste mali v izbe vzácny poklad zo zlata a drahokamov, ktorý by vám nejaké knieža zveril k uschovaniu a opatrovaniu, boli by ste pri pohľade na tento poklad pokúšaný šialenou márnivosťou? Alebo, keby vás iní navštívili a uvedenému pokladu vzdávali obdiv a chválili ho, pokladali by ste sa preto za bohatého a spyšneli by ste preto? Čo je na mne dobrého, to nie je moje, je to majetok Bohom mi zverený. Keď robím niečo, v čom sa javí moc a dobrota Božia, tak si myslím, že je to tak, akoby som zastupoval na javisku osobu, ktorá nič sama od seba nehovorí a nerobí, ani sa tak nespráva, ale robí len to, čo autor alebo divadelný riaditeľ jej nariadil hovoriť a robiť. A preto sa tiež domnievam, že v tom zvlášť spočíva česť a sláva veľkého Boha, že mňa, tak úbohého človeka, ako nástroj k veľkým činom používa.“

Tento príbeh nás povzbudzuje k tomu, aby sme v našom živote dokázali nosiť obraz Krista bez toho, žeby sme zatienili jeho osobu. Svätý apoštol Pavol v Prvom liste Korinťanom podáva pokorné vyznanie „... z Božej milosti som tým, čím som...“ (1Kor 15,10). Uvedomme si, že to, čo je v nás dobrého, je zaiste i našou prácou, ale nie je to len naša zásluha, ale predovšetkým Božia, a preto sa snažme svojím životom i slovom ho ohlasovať.
Drahí bratia a sestry! Nechajme sa viesť podľa príkladu Jána Krstiteľa. Dovoľme Bohu, aby mohol konať cez nás. Veď iba vďaka nemu sme tým, čím sme. Boh nás pozýva k účasti na jeho pláne spásy. A tak sa všetci spoločne modlime: Ďakujem ti, Duchu Svätý, že si ma vybral a vystrojil, aby som vo svojom srdci a skutkoch niesol Ježiša. Pomôž mi byť nádobou, ktorá je hodná tohto vzácneho pokladu.
Amen.