Dvadsiata deviata nedeľa "cez rok"

Misionár je služobník podľa vzoru Ježiša Krista.

Dve otázky na úvod pre každého z nás: Dokážem hovoriť o misiách minútu? Ako kresťan katolík angažujem sa za misie?
Misie sú často chápané exoticky. Kraje ďaleko od nás, napríklad Afrika či Oceánia. Polonahí čierni ľudia, usmievavé deti, bradatý misionár rozdávajúci ružence, iná príroda, iné typy domov...
Aj na Slovensku je priestor pre misie a novú evanjelizáciu. Vyžaduje si to najmä nekresťanský štýl života, protikresťanská spoločenská situácia, absencia vedomostí najmä z oblasti viery a mravov, ale i povrchný prístup k tradícii, zvykové pristupovanie ku sviatostiam a iné. Evanjelium si vyžaduje primerané pretlmočenie do situácie nášho života. Nech je to kdekoľvek na svete, či „ad gentes – zámorské misie“, alebo „nová evanjelizácia – situácia, kde už kresťanstvo má svoju tradíciu“.

V roku 1827 bola vynájdená zápalka. Tenká drevená tyčinka s fosforovou hlavičkou, ktorá sa trením o drsný povrch zápalkovej škatuľky zapáli. Zápalka neslúži na ohrievanie ani svietenie, na to je príliš malá a krátko horľavá. Slúži len na zapaľovanie. V styku s horľavou látkou ju zapáli, a tak malá zápalka môže zapáliť celý les. Malá príčina a veľký následok.
V nepokojných tridsiatych rokoch 19. storočia sa začali presadzovať nové hospodárske a politické pomery – aj výroba zápaliek sa začala v tejto dobe. Francúzska revolúcia viedla k ochudobneniu kedysi všemocného katolíckeho španielskeho a portugalského koloniálneho panstva, ktoré sa cítilo aj ako protektor misijnej práce. Vzostupujúci racionalizmus a osvietenstvo vysušilo v Európe náboženský život, a tým aj misijné oduševnenie. Okolo roku 1800 dosahovala misijná činnosť najnižší bod, na celom svete bolo sotva tristo misionárov. Vo Francúzsku boli kláštory rozpustené, cirkevný majetok skonfiškovaný. Zámorské misie zostali bez hmotnej pomoci, aj bez personálneho dorastu. Preto sa hľadali spôsoby, ako túto biedu odstrániť. Svetové meno si v tomto ohľade získala 23-ročná dievčina Pavlína Mária Jaricot. Roku 1822 založila v Lyone Spolok šírenia viery. Členovia mali týždenne obetovať malý obnos na misie, čo sa po desiatkach, stovkách a tisíckach dávalo dohromady a denne sa za misie mali modliť Otčenáš a Raduj sa... Začali vydávať misijné anály, ktoré uverejňovali nielen správy z misií, ale i pastierske listy francúzskych biskupov, čo malo vzbudiť oduševnenie za svetové misie. Čitatelia misijných análov sa mohli dozvedieť o prítomnom stave misií. Každé číslo obsahovalo informácie a zážitky misionárov, čo vo vtedajších časoch, keď ešte nebolo spravodajských agentúr, sa pociťovalo ako senzácia. Pavlína Mária Jaricot bola Bohom „vyrobená“ misijná zápalka.

Svet potrebuje misionárov doma i vo svete, ktorí budú horieť za svoju vieru. Musia horieť, čiže spĺňať určité kritériá a o nich hovorí Ježiš.

„...Kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých“ (Mk 10,43-44).

Tieto vždy aktuálne slová vidíme na príklade Ježiša: „Lebo ani Syn, neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil“ (Mk 10,45).
Hybnou silou, ktorá okrídľuje našu vôľu a privádza nás k tomu, aby sme sa vydávali na cestu, nie je túžba po moci alebo po ovládnutí sveta, nie je to ani sláva alebo ľudský úspech... Naše misionárske povedomie je darom, najkrajším darom, ktorý môžeme prijímať z neba, pretože on zušľachťuje naše bytie ako stvorení a zapája nás do diela evanjelizácie Božieho Syna, ktorý sa stal človekom.
Žiadna prekážka a žiadne ťažkosti nás nesmú odradiť od toho, aby sme sa neustále vydávali do nových krajín a za novými národmi ... Žiadny politický nečas a žiadna ideológia nesmie vyhasiť oheň ducha, ktorý nám bol daný, vnútornú vášeň, ktorá nás podnecuje k tomu, aby sme našim bratom a sestrám prinášali Krista a radosť, ktorú cítime pri ohlasovaní Božieho kráľovstva. Život misionára, ktorý je často poznačený ťažkosťami, nás privádza na rovnakú vlnovú dĺžku s posolstvom spásy Krista poslaného Otcom, privádza nás do srdca Cirkvi, ktoré bije a žije rytmom jej synov a dcér, ktorí sa na celom svete zasadzujú za rast Božieho kráľovstva. Nesmieme sa uzatvárať pred ťažkosťami, na ktoré misionári denne narážajú: nedostatok možností vzdelávania na všetkých úrovniach, účinky globalizácie a konzumného myslenia, chýbajúca náboženská sloboda, nedostatok pracovných miest v rôznych častiach sveta. Treba zohľadniť aj návrhy, ktoré vyjadrujú misionári kongregácii, ktorá sa zoberá misiami. Je potrebná analýza súčasnej situácie v misijných krajinách, vytvorenie konferencie rehoľníkov v Afrike a väčší záujem o problémy emigrantov v Európe.

Svetová populácia dnes dosahuje už šesť miliárd obyvateľov, z ktorých najmenej dve tretiny nepoznajú Krista. Zvyšnú tretinu tvoria kresťania, ktorí sú medzi sebou rozdelení. Iba 18 percent, teda len jedna miliarda, sú katolíci. Napriek tomu však existuje v Cirkvi negatívna tendencia, ktorá ukazuje, že vlastné poslanie ad gentes ako keby poľavovalo, čo zaiste nezodpovedá smerniciam Druhého vatikánskeho koncilu, a ani vyjadreniam Učiteľského úradu. Možno teda povedať, že misijné poslanie Krista zverené Cirkvi je ešte ďaleko od svojho zavŕšenia.

Nemožno povedať, že misie sú výlučne katolíckou myšlienkou. Systematicky pracovať nad definíciou misií začal protestant Gustav Warneck (1834 – 1919). Organizovanie kresťanskej Cirkvi medzi nekresťanmi chápal ako misiu, keďže sa uskutočňovala prostredníctvom poslov (apoštolov, misionárov).

Duch Svätý nasleduje, sprevádza a predchádza Cirkev v jej misijnom poslaní. Duch je teda tým pravým nositeľom misie apoštolov i Cirkvi.

John Gillmartin zaznamenal svedectvo ženy v stredných rokoch, ktoré vydala na jednom evanjelizačnom podujatí. Rozprávala podrobne o tom, že odkedy odišla z rodičovského domu, Boh sa začal vytrácať z jej života. Po rokoch sa ocitla následkom rôznych situácií v stave, keď sa jej život zdal v troskách, nenachádzala jeho zmysel a často uvažovala o tom, že ho sama ukončí. Jej priateľka len tak mimochodom jej dala letáčik, ktorý pozýval na evanjelizačný seminár. Spomenula si na svoje detstvo, kedy spolu s rodičmi chodievala do chrámu a spolu s nimi sa modlila. Možno, že i pod nostalgickým vplyvom tejto spomienky sa rozhodla, že tam pôjde. Bol to pre ňu deň milosti, kedy počúvajúc Božie slovo spoznala nielen svoje zlyhania v živote, ale našla tiež odvahu otvoriť sa pre Boha a začať s ním nový život.
Keď o tom neskôr uvažovala, ďakovala Bohu za priateľku, ktorá jej dala letáčik, ktorým sa odštartovala zmena v jej živote. Zaumienila si, že ako poďakovanie za dar obrátenia, bude sa usilovať byť podobným „rozsievačom Slova“. Keďže nebola výrečná a veľmi sa hanbila s niekým hovoriť o Bohu, našla si iný spôsob. Nosila pri sebe vždy nejaký časopis alebo vreckové vydanie Svätého písma a zakaždým sa ho usilovala niekde nechať: v čakárni u lekára, kaderníčky, v autobusovej čakárni... Modlila sa: „Pane, ja nie som výrečná, nuž hovor Ty sám...“ Večerami čítala evanjeliá a vety, ktoré sa jej dotkli, písala na malé kartičky alebo na malé reprodukcie ikon. Na druhý deň ich v obchode dávala zákazníkom spolu s účtom za nakúpený tovar. Niektorí kartičku hneď zahodili, iní ju bez prezretia vhodili do tašky a boli aj takí, ktorí sa poďakovali. Hovorila, že spočiatku to robila s veľkou trémou a s určitou hanblivosťou. To sa však zmenilo v jeden večer, keď tesne pred zatvorením obchodu prišla pani, ktorá tam v ten deň nakupovala. V očiach mala slzy, no bola šťastná. Povedala: „Ďakujem vám za kartičku... Viem, že cez ňu ku mne prehovoril Boh! Dnes som sa po mnohých rokoch znovu modlila...“ Stisla jej ruku a bez ďalšieho vysvetľovania odišla. Odvtedy z nej spadla akákoľvek tréma či hanblivosť pri takomto spôsobe evanjelizácie. Veď – ako sama povedala – mám istotu, že Boh má veľký záujem o každého.

Nie je možné byť kresťanom a pritom byť ticho o Bohu. Všetci sme povolaní k ohlasovaniu evanjelia. A svedectvo tejto ženy ukazuje, že ak človek miluje Boha, nájde spôsob, ako ho zvestovať tomuto svetu.

Encyklika Redemptoris missio má za svoj hlavný predmet výzvu k misiám v Cirkvi. Na mnohých miestach dáva základné a veľmi konkrétne smernice, ako toto poslanie uskutočňovať, ale nechýbajú v nej ani všeobecné teologické zdôvodnenia tohto poslania. Poukazuje na jedinečnosť Krista ako Spasiteľa a Prostredníka pre všetkých ľudí. Na jeho kráľovstvo, do ktorého sú všetci povolaní. Encyklika dáva dôraz na pôsobenie Ducha Svätého, Priekopníka misií, ktorý má neohraničené rozmery a ktorý svojím vnútorným pôsobením podporuje všetky cesty misií, ako je osobné svedectvo, ohlasovanie, inkulturácia a dialóg.

Úsilie ohlasovať evanjelium ľuďom dnešnej doby, ktorí sú plní nádeje, ale neraz ich trápi strach aj úzkosť, treba zaiste pokladať za povinnosť, ktorú si plníme nielen voči spoločenstvu kresťanov, ale aj voči celej ľudskej spoločnosti.

Všetci kňazi musia mať misionárske srdce a misionársku mentalitu a zvlášť v eucharistickej obete majú spolu niesť starosť Cirkvi o celé ľudstvo. Zvláštne uznanie patrí misijným sestrám, ktorých panenský život prináša pre kráľovstvo Božie mnohoraké plody duchovného materstva.
Úlohu laikov v misijnej práci vyzdvihli aj pápeži najnovších čias. Celý rad cirkví vznikol len vďaka pôsobeniu laických misionárov a misionárok.
Koordinovať v celom svete dielo evanjelizácie národov a spoluprácu v misiách, pri zachovaní práva kongregácie pre orientálne cirkvi, je úlohou misijnej Kongregácie. Na oživenie misií ad gentes je potrebné animačné, riadiace a koordinujúce centrum, ktorým je Kongregácia pre evanjelizáciu. Biskupské konferencie majú veľký význam pre riadenie a koordinovanie misijnej činnosti v národnej a regionálnej rovine.
Na základe krstu sú všetci kresťania ako členovia Cirkvi spoluzodpovední za misijnú činnosť. Zvláštny príspevok pre misijnú úlohu Cirkvi tým, že pestujú u svojich synov a dcér misijné povolanie, majú priniesť rodiny a hlavne rodičia.

Misijné poslanie sa týka všetkých a celej Cirkvi, a preto všetci v nej musia počuť o naliehavosti misií, ako dôsledku vyplývajúcom z hodnosti prijatej v krste. V tomto poslaní však neexistuje žiadny minimalizmus, čo sa týka ohlasovaného Božieho kráľovstva, s jeho všetkými hodnotami. Všetci máme byť nie iba horiacou zápalkou, ale i, a najmä, horiacou sviecou na svietniku. Svet misií je svet každého z nás. Misie sú záležitosťou srdca kresťana.

Amen.