Dvadsiata nedeľa v období "cez rok"

Časté a pravidelné prijímanie Eucharistie je posilou pre prirodzený i nadprirodzený život.

Básnik R. Tagore v jednej poviedke opisuje stretnutie žobráka s kráľom. Biedny, vyhladovaný a unavený žobrák sa stretáva s kráľom, ktorý ide oproti nemu v zlatých šatách. „Teraz zaiste aj pre mňa nadíde šťastie,“ myslí si žobrák. „Keď kráľ uvidí moju biedu, zaiste ma obdaruje. Nebudem musieť už viac žobrať.“
Žobrák ostal stáť na kraji cesty a čakal na bohatú kráľovskú almužnu. Kráľ sa skutočne zastavil pri žobrákovi, ale na veľké prekvapenie žobráka, nedáva mu zlaté mince, ale naopak, kráľ otvára svoju ruku k žobrákovi a prosí: „Čo mi môžeš podarovať?“ Žobrák je taký zaskočený, že svoju ruku strčí do svojho vreca a podáva kráľovi za hrsť múky. Kráľ múku prijal, poďakoval sa a odišiel. Aké veľké prekvapenie zažije žobrák, keď si ide večer pripraviť večeru. Vo svojom vreci nájde hrudu zlata. Presné takú veľkú, koľko múky podaroval kráľovi. Žobrák sa nahneval na seba, že kráľovi nedal celé vrece. Zaplakal, že premárnil jedinečnú príležitosť stať sa bohatým. Hovorí sa, že žobrák zostane vždy len žobrákom.

Realita života býva často podobná. Nie sme skúpi, keď nás pozýva Boh cez Cirkev na návštevu Sviatosti oltárnej, na poklonu, na sväté prijímanie?
Boh chce dať mieru natrasenú, natlačenú, pretekajúcu každému skrze svoje milosti, lásku, všetko, čo potrebujeme pre duše a telá a – ako sa správame? Nie vypočítavo? Pre Boha počítame minúty, vyčleňujeme presne čas, vyhovárame sa, špekulujeme…

A Ježiš i dnes nám hovorí: „Moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom.“ (Jn 6,55-56)

Ježišova reč je jednoduchá, ale priama, nepoužíva nijaké cudzie slová ani zložité vety. Nemožno povedať, že Ježiš zámerne hovorí nejasne alebo zaobalene. Ježiš nepodáva len informácie, ale jeho reč je konkrétna, zrozumiteľná, hovorí ako ten, kto má moc, kto je pravda, kto miluje všetkých ľudí. Hovorí jasne o sebe samom: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“ (Jn 6,51) Ježiš kladie na všetkých požiadavky. Musia uveriť v jeho osobu, ale aj skutočne požívať chlieb, o ktorom on sám hovorí, že tým chlebom je on sám. Aj keď jeho slová znejú tvrdo, sú však pravdivé. Pretože to hovorí ten, ktorý je pravda. „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň.“ (Jn 6,54) Nie je tu miesta na pochybnosti, či je to možné, pretože Ježiš sám pri Poslednej večeri veci vysvetlí apoštolom. Tí po Ježišovom nanebovstúpení schádzajú sa na posvätnú hostinu, tajomstvo smrti a vzkriesenia Pána Ježiša. Od začiatku Cirkev k Ježišovým slovám pristupuje zodpovedne, praktizujúc v živote slová: „Kto je tento chlieb, bude žiť naveky.“ (Jn 6,58)
Ján apoštol na Ježišových slovách poukazuje na význam a potrebu prijímania Eucharistie. Eucharistia je pre kresťana dôležitým pokračovaním krstu. Prví kresťania preto vždy berú účasť na lámaní chleba. Mať účasť na Eucharistii je prejavom kresťanského života. Keď krst sa chápe ako brána ku kresťanskému životu, tak Eucharistia je potrebná pre udržanie a rast kresťanského života. Eucharistia sa nemôže chápať ako vec či udalosť pre slávnostné chvíle, ale pre všedné dni života. Kresťan čerpá silu v Eucharistii pre svoj život. Eucharistia je dar, ktorý v ňom účinkuje a spôsobuje, že spojenie s Kristom pretrváva. Eucharistia je neodmysliteľný dar Krista pre upevnenie, rast nášho života, aby sme mohli žiť večne. Eucharistia v človeku spôsobuje, že Ježišov život v nás je cennejší ako čokoľvek iné, čo na zemi môžeme získať skrze Eucharistiu. Potom zvíťazíme i nad každým zlom. Prijímaním Eucharistie rastie v nás viera v Krista. Eucharistia sa v živote nestráca, dokonca aj keď je nám znova odpustené pri sviatosti zmierenia, keď sme spáchali hriech, nové prijímanie Eucharistie nás obohacuje.

Dar Eucharistie dostávame ako liek pre naše ľudské slabosti, posilu do bojov a zápasov, nádej v hodine smrti… Vieme, že nová, zdravá krv je nádejou na nový život. Ľudská krv sa dnes nedá nahradiť a ťažko v budúcnosti sa bude dať vyrobiť umelá krv. Život prichádza od darcu krvi. Často tí najbližší dávajú svoju krv chorým. Je to prejav lásky, vďačnosti, úcty…
Rovnako je to pri transplantácii. Matka darovala rohovku svojho oka synovi, ktorého očiam hrozilo oslepnutie. Otec dcére daroval obličku, pretože dcéra by ináč zomrela. Brat dal bratovi kostnú dreň, aby mu predĺžil život.
A Ježiš? Či on nám zanechal niečo menej? Ježiš myslí na našu večnosť. „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň.“ (Jn 6,54) Často si neuvedomujeme, že je ohrozené nielen naše telo, telesné zdravie, ale aj naša duša, náš večný život. Ježiš priam volá: „Ako mňa poslal živý otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa.“ (Jn 6,57) Chceme hľadať lepší elixír života? Eucharistia je najlepší elixír, ktorý nás ochráni pred večnou záhubou.

A nielen nás. Príkladný vzťah k eucharistickému Kristovi často oslovuje aj neveriacich a tých, čo majú k Eucharistii iný vzťah ako kresťania katolíci.

O sv. Františkovi Saleskom, ženevskom biskupovi, sa povrávalo, že často celú noc adoroval pred bohostánkom. V jeho životopise môžeme čítať príbeh, ktorý vyrozprávala veriaca kalvínka. Ukryla sa v kostole, do ktorého údajne biskup chodieval. Povedala si: „Ak je to pravda, že biskup katolícky dlhé hodiny kľačí v tichu pred oltárom a modlí sa, stanem sa katolíčkou.“ Hovorí o tom, že v tichu celú noc sledovala biskupa, ako sa nábožne modlil. Keď ráno odchádzal z kostola, aby sa s nikým nestretol a nikto nevedel, že bol celú noc v kostole, poprosila biskupa o prijatie do katolíckej Cirkvi. Biskup ju vtedy poprosil, aby o tom nikomu, pokiaľ on bude žiť, nepovedala.

To, že sa dá čerpať sila s eucharistickej poklony, je skúsenosť mnohých. Výzva a memento aj pre nás. Kto prikľakne k čistej a pramenistej vode, ktorá vyviera zo studničky, ten sa nielen osvieži, ale aj posilní, poteší… Keď to dokáže voda zo studničky, a je len dielom Božím, o čo viac Boh adorujúcich odmení v tomto a iste i vo večnom živote.

Neurazíme sa, keď si uvedomujeme, že nesmieme byť „takými vypočítavými žobrákmi“. Pri každom stretnutí s eucharistickým Kristom Boh chce nás obdarovať nielen pre život na zemi, ale aj pre večný život.

Amen.