Dvadsiata nedeľa v období "cez rok"

Je potrebné znova objavovať silu pre svoj život v Eucharistii.

Predstavme si takúto scénku. Mama kŕmi mliekom zo svojich pŕs malé dievčatko. Na to sa pozerá jej skoro štvorročný synček. Po chvíli sa mamy pýta: „Mamička, aj ja som ťa takto jedol?“ Matka sa usmiala a povedala: „Áno! A keď si bol ešte v mojom brušku, vtedy si dokonca žil z mojej krvi. Vtedy si bol celkom odkázaný na mňa.“ Chlapček chvíľu zostal ticho a potom sa ako vďačný syn pritúlil k svojej mamičke a ticho povedal: „Mamička, ja ťa mám tak rád!“

Ako je potrebné dnes si pripomenúť slová Pána Ježiša: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky“ (Jn 6,51).

Nečudujme sa, že poslucháči Pána Ježiša šomrali a odchádzali od neho, keď im hovorí: „A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta“ (Jn 6,51). Židia dostali od Boha príkaz, že nesmú konzumovať krv obetovaných zvierat a tým viac nie krv ľudskú. Čo to stálo síl, odvahy a viery, že cez stáročia zachovávali a zachovali tento príkaz! A teraz by ho mali porušiť? I napriek tomu, že túžili dať sa nasýtiť chlebom znova, ale nie jeho telom. Ježišove slová ich šokovali. Pre nás veriacich Ježišove slová sú už jasné a zrozumiteľné. Pri týchto slovách rozumieme jedno z tajomstiev učenia Ježiša Krista. Múdrosť Božia ukázala sa “akoby“ Osoba. Múdrosť Božia je Osoba Syn, Syn Otca a náš Pán a Učiteľ, Ježiš Kristus. Boží Syn nám dáva chlieb a víno hovoriac “vezmite a jedzte“ a tiež: “vezmite a pite“. Pokrm, ktorý nám dáva Pán Ježiš, má slúžiť na naše polepšenie a skvalitnenie nášho života. Vlastnosti toho pokrmu sú jednako tak neobyčajné, že slúžia nie iba k životu v jeho prirodzených hraniciach, ale taktiež i nadprirodzených, vedú nás k životu bez hraníc. Chlieb, ktorý nám dáva Ježiš, „je ten chlieb, ktorý zostúpil z neba, a nie aký jedli otcovia a pomreli“ (Jn 6,58). Prví poslucháči pri týchto slovách Pána Ježiša mali skutočne ťažkosti.

Je to skutočne neobyčajný chlieb, a preto musíme k nemu aj primerane pristupovať. Je to chlieb obety. Sám Ježiš hovorí: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život“ (Jn 6,53). Telo Krista pod spôsobom chleba, ktoré prijímame v Eucharistii, má takú moc preto, lebo bolo obetované za život sveta. Preto pri slávení svätej omše je najprv príprava darov, obetovanie a nasleduje obeta kríža počas eucharistickej modlitby, a až potom je prijímanie, kedy nám Múdrosť Božia podáva chlieb večného života. Pripomíname si, že na prijímanie tohto chleba je potrebné venovať pozornosť a náležite byť pripravený. Prijímať Eucharistiu treba v zhode so slovami apoštola sv. Pavla: „Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie“ (1 Kor 11,29). K prijatiu Eucharistie je potrebná dispozícia. Potrebný je taký stav našej duše, aby sme boli v milosti, čiže bez ťažkého hriechu. Je potrebné ešte niečo viac. Aby sme s úžitkom mohli prijímať telo, ktoré sa obetovalo za život sveta, je potrebné mať účasť na obeti, čiže byť prítomný na svätej omši. Aj keď môžeme prijímať mimo svätej omše, je potrebné, aby sme v nedeľu a prikázaný sviatok zúčastnili sa na celej svätej omši. Kto by žil v hriechu, nie je disponovaný k tomu, aby prijímal Eucharistiu. Musíme žiť pre niekoho. Sme pozvaní žiť ako obeta jeden pre druhého. Manželia navzájom pre seba a pre svoje deti, brat pre brata, sestra pre sestru a podobne. Tu realizujeme príkaz lásky. Boh nás vedie od stola svojej múdrosti ku stolu svojej lásky. Ponúka nám obetovanú lásku svojho Syna. Iste tieto slová Pána Ježiša sú veľkým tajomstvom a mnohí aj dnes sa hádajú medzi sebou a hovoria: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo“ (Jn 6,52)? Je to podobná reč, akoby sa niekto opýtal: Ako môže dať otec a matka svoje telo? A opravdu nám ho dávajú. Je to tajomstvo života. A pochopí ho len ten, kto miluje. Aj Ježišov dar je darom lásky a nového života. Možno ho porozumieť iba láskou. Koľko odznelo pozvaní, výziev, aby sme pravidelne a častejšie pristupovali k tomuto daru lásky. Je naše váhanie naším obohatením? Cítime, že iste nie. Dnes je možnosť odložiť strach, výhovorky, odkladanie či vedomie nehodnosti. Uvedomujeme si, že Ježišove slová nás stavajú pred vážne rozhodnutie; alebo život, alebo smrť. Keď lekár povie ťažko chorému: „Ak neprijmete tento liek, zomriete,“ čo urobí? Aj Ježiša chápeme ako lekára našich duší, ktorý nám podáva liek nesmrteľnosti: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať život“ (Jn 6,53). Je to aktuálna a časová výzva pre každého z nás.

Švédsky spisovateľ Sven Stolpe v dvoch kontrastných obrazoch signalizuje smutnú pravdu, poukazujúc na tajomstvo Eucharistie v našom každodennom živote, kde môžeme rozpoznať aktuálnosť výzvy Pána Ježiša z dnešného evanjelia. Podľa neho symbolom, čo označuje všetko, čo sa deje vo svete, je hala, akési monštrum čo do veľkosti, ale aj toho, čo sa deje v jeho priestoroch. Prirovnáva to k akémusi zápasu. Nad prítomnou masou ľudí, nazýva ich kibicmi, kde cítiť ostrý zápach spotených ľudských tiel, premiešaných s dymom cigariet, zápachom piva a iného alkoholu, je hala svätyňou života masy ľudí. Uprostred je špeciálne osvetlený ring, akoby oltár, na ktorý sa ľudia prizerajú ako na obetu, kde sa môže všetko. Prizerajú sa tí, čo podobne zmýšľajú s tými, čo zápasia medzi sebou, u ktorých sú všetky hmaty prípustné. Pohľad na nich prezrádza, že je to pre nich posvätné. Je to vlastne brutálna vojna, kde sa nik nepozastavuje nad brutalitou, násilím či vulgárnosťou. Uvedomujeme si, ako hlboko môže človek klesnúť. Po tejto scéne nazvanej “ľudská omša“, Sven Stolpe obracia pozornosť na malý kostolík vzdialený od dediny, kde kňaz slúži svätú omšu. Táto liturgia sa slávi už dvetisíc rokov a hovorí; keby nebolo tejto skutočnosti, že Kristus nás vykúpil, všetky naše námahy na zemi nemali by zmysel. To Kristus svojou milosťou preniká celú našu smutnú ľudskú existenciu, osvetľuje ju a dvíha do nadprirodzenej sféry.
Krvavá obeta sa konala len raz na Kalvárii a definitívne otvorila bránu spásy pre celú ľudskú rodinu. Ale keď Ježiš pred svojím umučením a usmrtením ustanovil obetu Eucharistie, dáva nám príkaz: „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22,19). Tým chcel naznačiť, že to nebude len spomienka na Veľký piatok, ale každý máme mať na nej účasť, aby sme dosiahli spásu. Uvedomujeme si, že oltár, obeta svätej omše má byť stredom nášho života, odtiaľ máme čerpať radosť, silu do svojho života. Pre nás veriacich je svätá omša udalosť, ktorá sa nedá a nemôže nahradiť ničím. Preto deň čo deň si pri svätej omši spomíname a znova prežívame udalosť spásy. Zvlášť pri nedeľnej svätej omši znova prežívame zmŕtvychvstanie Pána Ježiša. Veriaci kresťan nezaváha a v nedeľu a v prikázaný sviatok zúčastní sa na celej svätej omši.
Keď nám veci a udalosti pripomínajú, že sme postavení v menšej či väčšej vzdialenosti k tajomstvu svojej smrti, a čím viac cítime, ako nám ubúda síl, ako uniká z nás život, uvedomujeme si práve slová Pána Ježiša: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6,54), ktoré sú pre nás najväčšou nádejou.

Preto dnes ďakujme za tento nesmierny dar. Prosíme, aby sme zostali v láske Krista a mohli vzdávať chválu za túto veľkú milosť. Vtedy sme podobní chlapčekovi, ktorý ešte nerozumie celkom tomu, o čom mu rozpráva matka, ktorá aj jeho sýtila mliekom zo svojich pŕs, ale vo svojom srdci cíti lásku a vďačnosť ku svojej matke. Dnes je namieste, že vo svojich srdciach cítime lásku a vďačnosť voči Kristovi v Eucharistii.

Amen.