Dvadsiata nedeľa v období "cez rok"

Poznávať a žiť s Eucharistiou.

Rád by som vás chcel pozvať aspoň v duchu do Bardertonu.
Barberton je Južnej Afrike. Na misijnej stanici sestier sv. Františka majú kaplnku, a na stene známy františkánsky kríž, pod ním typický černošský domček. Symbol? Zapálená sviečka oznamuje, že je obývaný. V prvom momente hodnotením očami Európana nezvyčajný svätostánok. Nezvyčajné? Príklad vynaliezavosti inkulturácie? Svätostánok v podobe černošského domčeka - naozaj výstižné. Nekonečne svätý Boh, ale prebývajúci v našej každodennosti.
Aj tento kostol má bohostánok. V ňom taktiež prebýva večný, svätý a nekonečný... Boh. A ešte si pripomeňme jeden bohostánok. Ak myslíte na svoje srdce, vžívate sa do mojich myšlienok. Ježiš Kristus nás pozýva, aby sme sa zamysleli a prijali jeho slová:

„Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa“ (Jn 6,57).

Ježiš hovorí o tajomstve. Boh človeku vysvetľuje tajomstvo lásky, ktorá je v Najsvätejšej Trojici. Večný, všadeprítomný, nekonečný, vševediaci... Boh v plnosti času posiela na zem svojho Syna, ktorý je mu rovný a s Duchom Svätým sú jeden Boh. Boh prichádza na zem ako človek. Ľudská prirodzenosť má pomôcť ľudstvu, aby si žili podľa vôle Božej. A keď Boh Syn vie, že nadišla chvíľa odchodu k Otcovi, keď pripomenul a poučil ľudí o všetkom, čo očakáva Boh od ľudí, pri Poslednej večeri, keď večeral naposledy s Dvanástimi, Ježiš berie do rúk chlieb a víno, denný pokrm človeka, a prejavuje prianie. Pri slovách: toto je moje telo... a toto je moja krv, po vypovedaní týchto slov kňazom, pod spôsobmi chleba a vína zostáva Boh prítomný medzi ľuďmi až do konca čias, kedy pri poslednom súde príde Ježiš ako Sudca živých a mŕtvych.
V chlebe máme zomleté zrnká, z ktorých sa už nemôže zrodiť nový klas. Vo víne máme vylisované hrozno, z ktorého sa už nestane viničný kmeň. A predsa chlieb a víno nie sú len pokrmom pre telo, ale aj pokrmom pre dušu. Skrze chlieb a víno môže žiť človek nielen prirodzeným životom, ale Ježiš dáva chlebu a vínu nevídanú hodnotu, sám je v chlebe a víne živý, a dáva prísľub: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6,54). Ježiš nedáva prísľub nejakého mýtického, začarovaného chleba z bájky, ktorý by automaticky spôsoboval nesmrteľnosť. Eucharistia je čosi viac, než „prijatie“ Pána Ježiša. Je to predovšetkým duchovné spojenie, spoločenstvo s Bohom. Znamená to pretrvávanie v Bohu, čo zodpovedá latinskému communio. Absolútne vieme, že samé „vstúpenie do communie“ sa nezrealizuje, ak chýba viera a duchovné dispozície.
Eucharistiu nestvorí žiadna nábožná modlitba nad bochníkom chleba, hoci najlepšieho či najčerstvejšieho. Nenastane premenenie, ak na ňom nebude mať účasť kňaz, ktorého Ježiš poveruje mocou a posiela, aby v jeho mene premieňal chlieb a víno na telo a krv Pána. Radšej treba povedať, skrze ktorého „vteľuje sa“ Kristus; ktorého telom, rukami, ústami i slovom si posluhuje Kristus, aby sprítomnil svoju obetu i seba samého. Je to veľké tajomstvo kňazstva a Eucharistie. Vo chvíli konsekrácie deje sa niečo, čo je neviditeľné, nepostrehnuteľné ľudským zmyslom, keď stáva sa z každej i najmenšej časti chleba a vína Eucharistia. Ježiš je prítomný celý i v tej najmenšej zmyslami postrehnuteľnej časti Eucharistie. Keď s vierou človek prijíma Eucharistiu, hoci len pod jedným zo spôsobov, či už chleba alebo vína, prijíma živého Krista, ktorý ho obdarúva potrebnými darmi.
Podľa evanjelia viacerí odišli od Ježiša v Kafarnaume, keď im dával prísľub svojho tela a krvi ako posily pre večný život. Chýbala im viera, dôvera v moc Ježiša a pretože sa viac spoliehali a dôverovali svojej logike a nie Ježišovi, odišli sklamaní. Aj dnes je veľa ľudí, čo neveria v prítomnosť Ježiša v Eucharistii. Protestanti, veriaci reformovaní (kalvíni), pod spôsobmi chleba a vína pri večeri Pánovej vidia len spomienku na Pána Ježiša. Evanjelici augsburského vyznania pod spôsobmi chleba a vína veria prítomnosť Pána Ježiša len pri večeri Pána a vtedy, keď tieto spôsoby prijímajú.
My, ale i východné ortodoxné cirkvi veríme v prítomnosť Pána Ježiša od chvíle premenenia až dovtedy, pokiaľ spôsoby chleba a vína trvajú. Preto v našich kostoloch máme bohostánky, kde najmä pod spôsobom chleba z praktických dôvodov, uchovávame Eucharistiu, čiže živého Pána Ježiša.
A predsa aj mnohí kresťania zanedbávajú a nepristupujú, neprijímajú často Eucharistiu. Prečo? Z rôznych dôvodov. Je to však ich škoda, zanedbávajú potrebnú posilu najmä pre seba. Človek vydrží niekoľko dní bez vody a niečo viac bez jedla. Je zvláštne, že veriacemu kresťanovi stačí raz či dva razy do roka prijať eucharistického Krista, a dokonca len preto, že mu to prikazuje cirkevný príkaz. Iný opačný, rovnako nesprávny prístup k Eucharistii je u tých, čo aj denne prijímajú, či vtedy, keď sú prítomní na svätej omši, ale sviatosť zmierenia nepraktizujú, ak, tak len raz do roka.
Pre mnohých je prvé sväté prijímanie začiatok priateľstva s Ježišom a zároveň aj koniec. Ale sú aj povzbudivé príklady.
Keď kňaz pripravoval k prvému svätému prijímaniu Paulina Poisseta, vedel, že pochádza z veľmi ľahostajnej rodiny voči Bohu. Kňaz obdivoval jeho horlivosť a zbožnosť, no pritom smutne uvažoval: „Neuplynie ani pár rokov a už ma ani nepozdraví. Začne piť a kliať, ako to vidí vo svojej rodine. Veď len niekedy niekoho z rodiny vidím v kostole.“ Jeho obavy sa však nesplnili. Paulin zhromaždil skupinu detí, ktoré pristupovali spolu s ním k prvému svätému prijímaniu. Dohodli sa, že o rok urobia to isté. Žiaľ, po roku ich bolo iba päť, no netrápilo ich to. Dohodli sa, že odteraz častejšie, najlepšie mesačne, sa budú spovedať a prijímať sväté prijímanie. Tie deti svojou vytrvalosťou oživili náboženský život .
Ako veľmi je potrebné najmä u detí pestovať vzťah, úctu k Eucharistii. Berme prvé sväté prijímanie ako výzvu pre nás dospelých, ako prosbu Ježiša, ktorý túži po opätovaní svojej lásky, ako nutnosť, aby sme raz získali účasť na Božom kráľovstve.

Veríme, že Eucharistia je žriedlom života. A nejde len o život večný. Eucharistia je prínosom aj pre prirodzený život. Eucharistia spája nás navzájom a dáva nám nádej aj vtedy, keď človek už nemôže pre telo, zdravie nič viac urobiť.
Na Heydukovej ulici v Bratislave, na onkológii ležala 8-ročná Zuzka. Vedela, čo jej je. Diagnóza znela: zhubný nádor na nohe. Pripravovala sa na prvé sväté prijímanie. Patrila medzi najlepšie žiačky. Skoro denne chodila doma na svätú omšu. Zo začiatku, keď sa dozvedela o svojej chorobe, veľa plakávala. Hoci mama slzy skrývala, našla ju so slzami v očiach. Na oddelenie v nemocnici chodieval starší kňaz František Žák. S ním sa spriatelila. Vyrozprávala mu svoj problém. Tento dobrý kňaz sa rozhodol, že Zuzke spraví radosť. Hoci v ich kostole Zuzka medzi prvoprijímajúcimi deťmi chýbala, v jednom bratislavskom kostole, hoci oveľa skromnejšie, vedeli to len rodičia a kňaz, Zuzka tiež prvý raz v ten istý deň prijala Pána Ježiša. Bolo to tiež na sviatok Najsvätejšej Trojice. Po svätej omši Zuzka prekvapila tohoto staručkého kňaza slovami:
„Už nebudem plakať, dôstojný pán. Dnes som pri svätom prijímaní sľúbila Pánu Bohu, že už nikdy nespácham hriech, ako ste ma to učili. Od dnešného dňa, vždy keď budem vyslovovať meno Božie a meno Pána Ježiša, vzbudím si v srdci túžbu stretnúť sa s Bohom v nebi.“
Počuli to aj jej rodičia. Zuzka o sedem mesiacov zomrela. Otec a matka po jej smrti prišli kňazovi povedať, že slovo dodržala a jej posledné slová boli: „Ježiš, môj Boh.“

Kiež by sme aj my v hodine smrti mohli s čistým srdcom, hoci s bázňou povedať: Ježiš, môj Boh!

Žime tak, ako píše Francúz Guy v liste priateľovi zo Sahary: „Po ôsmich dňoch kňaz! Bola to pre mňa veľká radosť. Uprostred púšte som posluhoval pri svätej omši a pristúpil som k svätému prijímaniu. Aká to radosť môcť uprostred tohto nekonečného piesku prijímať Ježiša, všade cítiť jeho svätú prítomnosť.“

Amen.