Dvadsiata siedma nedeľa "cez rok"

Človek nemôže zmeniť Boží plán s manželstvom.

Medzi študentmi gymnázia strhla sa výmena názorov na tému “manželstvo“. Dievčatá poukazovali na vzťah dnešných mladých mužov k manželstvu, ich nezodpovednosť, nezrelosť... Chlapci si neodpustili poznámky v tom zmysle, že dnešné ženy stratili zmysel byť matkami, viac sa venujú emancipácii... Do rozhovoru vnášali svoje skúsenosti, postrehy, ale i to, čo zažili vo vlastnej rodine. Názory sa miešali tak, ako si vstupovali navzájom do rečí, zvyšovali hlas, až razom stíchli, keď medzi sebou zbadali svoju triednu profesorku. Oči všetkých pozerali na mladú ženu, ktorá sa u študentov tešila úcte pre jej odbornosť, prístup k nim a názormi na život. Mnohí študenti po celý život si budú pamätať na hodinu matematiky, keď neriešili logaritmy, ale počúvali rovnako jasné a zásadné slová. Ako študent nemôže vyriešiť príklad, keď neštudoval, tak ťažko môže obstáť v manželstve ten, čo sa na manželstvo vážne nepripravoval. Počas riešenia príkladu študent musí byť sústredený a rešpektovať zákony. Tak je to aj v živote predmanželskom i manželskom. Stačí malá nepozornosť a môže dôjsť k zlému výsledku. Prípadne môže zvoliť iný lepší spôsob a k výsledku sa skôr dopracuje. Môže sa vrátiť späť, nájsť chybu a pokračovať. Ale s manželstvom nie je vec jednoduchá. Zlý je študent, ktorý rezignuje, keď vidí len zlý výsledok a znova nehľadá chybu, neštuduje, aby sa dopracoval k úspechu. Dnes sa veľa kritizuje, karhá, preklína, vidí chyby u iných a nie u seba. Viac sa všíma negatívne ako pozitívne.
Tak aj dnes si môžeme uvedomiť, že naše manželstvá neuchránime od ťažkostí a kríz lamentovaním, poukazovaním na rastúci počet rozvodov, uvoľnenosť mravov, zlú prípravu a podobne. Výhodnejšie je pripomenúť si to, čo všetci vo svojom vnútri cítime, že s každým mužom, s každou ženou, a teda i s každým manželstvom má Boh svoj plán. A pretože vieme, že „Boh je láska“ (1Jn 4,16), je potrebné odložiť ľudské mienky, dohady, pomýlenú dnešnú filozofiu na manželstvo a osvojiť si známe slová Krista.

„Preto muž opustí svojho otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, človek nech nerozlučuje“ (Mk 10,7-8).
Známe slová a známy problém. Alebo ešte ináč povedané: Staré slová a starý problém. Už niekoľko storočí pred Kristom platil u Židov predpis o nerozlučiteľnosti manželstva. Nový problém? Nie. Len noví slabí ľudia. Teda stále aktuálny problém.
Evanjelista predstavuje aj dnešných farizejov, ktorí „pokúšali Ježiša. Pýtali sa ho, či smie muž prepustiť manželku“ (Mk 10,2)? Pokladajú Ježiša za neznalého v danom probléme. Nejde im o mienku Ježiša, ale chcú mu zatvoriť ústa. Nechcú prijať jasnú náuku; im vystačí, že majú proti nej námietky, lebo to podľa nich je rovnoznačné s tým, že majú pravdu a pýtajú sa, kedy Cirkev uzná právne rozvod. Ježiš pripomína slová z Knihy Genezis o stvorení ženy (porov. Gn 2,18-24). Zo slov: „Nie je dobré, že je človek sám“ (Gn 2,18) je vidieť, že sám muž netvorí ľudský rod. Žena prináša do života muža čosi nové, oživujúce. V opise stvorenia je potrebné vidieť reč, ktorej ľudia, ktorí boli ich prvými prijímateľmi, rozumeli. Reč symbolov vidieť aj v opise stvorenia ženy. Rebro u semitov označuje život. Akt stvorenia ženy z mužovho rebra poukazuje na blízkosť k mužovi. Žena má tú istú prirodzenosť, čomu zodpovedajú slová: „... kosť z mojich kostí a telo z môjho tela. Bude sa volať ´Mužena´, lebo z muža bola vzatá“ (Gn 2,23). Takto podaný text poukazuje na rovnosť medzi mužom a ženou, hoci spoločensky žena mala alebo vôbec nemala práva muža. Symbolika stvorenia ženy z rebra muža má ešte jeden aspekt, ktorý sa dotýka zväzku dvoch ľudí. Zväzok muža a ženy má byť taký silný, ako je spojenie rebra s telom. Manželstvo musí byť tak komplexné, silné a harmonické, že je možné ho prirovnať k ľudskému telu. „Preto muž opustí svojho otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo“ (Mk 10,7-8). Nový zväzok medzi mužom a ženou je silnejší ako pokrvný. A Ježiš tento vzťah, zväzok vyzdvihne na takú hodnotu, ktorej sa nedá nič iné prirovnať, keď o manželskom zväzku vyhlásil: „Čo teda Boh spojil, človek nech nerozlučuje“ (Mk 10,9)! Manželstvo je celkom nový vzťah, ktorému Boh dáva pečať svojej lásky. Povieme, že do sviatosti manželstva Boh vkladá svoj špeciálny plán, ktorého nie je možné len tak sa zriecť, opustiť ho, veď sám Boh si vyhradil jeho ukončenie smrťou jedného z manželského zväzku.

Kto hľadá odpoveď na rozvod, na zánik sviatostného zväzku v katolíckom chápaní viery, odpoveď je jasná. „Čo teda Boh spojil, človek nech nerozlučuje“ (Mk 10,9). O téme “rozvod u katolíkov“ sa popísalo mnoho. Z histórie vieme, že pápež Klement VII. nemohol súhlasiť s novým manželstvom anglického kráľa Henricha VIII. I napriek tomu, že došlo k rozchodu Ríma s Anglickom, nevyhlásil platné manželstvo kráľa za neplatné. Tak vznikla anglikánska cirkev, na čele ktorej je kráľ Anglicka. Keď pápež Ján Pavol II. v roku 1983 podpísal nový Kódex kánonického práva, viaceré masmédiá zaútočili na pápeža a Cirkev, že sa nenašlo miesto na rozvod v Cirkvi. Boli a sú snahy, aby sa Cirkev prispôsobila požiadavkám sveta, a to aj v oblasti rozvodu. Tí, ktorí takto útočia na Cirkev, zabúdajú si však dať odpoveď na otázku: Uzdraví rozvod manželstvo? Sviatosť manželstva má predsa jasné poslanie. Spolupráca muža a ženy pre vzájomnú pomoc, obohatenie, plodenie a výchova detí. Je pravdou, že sa rozvádzajú aj tí, čo uzavreli sviatostné manželstvo. Rozvádzajú sa preto, pretože sviatostná láska sa neposilňovala a s Božím požehnaním musia manželia spolupracovať. Nedá sa hovoriť, že stačí si vyslúžiť sviatosť manželstva, pretože sviatostná milosť neúčinkuje automaticky. S milosťou treba spolupracovať, ináč sa stane neužitočným talentom. Môžeme to prirovnať k takejto situácii. V deň vyslúženia sviatosti vloží nejaký bohatý dedko novomanželom na konto milióny dolárov pod podmienkou, že manželia vklad nemôžu vybrať naraz, ale musia každý deň vyberať len časť.
Každý z nás máme svoj podiel na manželskom šťastí. Kňaz i spoločnosť má svoj podiel na príprave ľudí do manželstva a na upevňovaní manželského zväzku. Výchova a najmä dobrý príklad rodičov a okolia majú tak pôsobiť, aby sa ľudia dobre pripravili na sviatostné manželstvo. Samotní novomanželia musia urobiť pred manželstvom všetko, aby sa dobre pripravili po všetkých stránkach, a teda aj zachovaním Božích príkazov. Veriaci kresťania musia si byť vedomí, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych aj pre ich manželský zväzok. V ich spoločnom živote bude kríž a kríže i napriek láske, ktorú cítia ku sebe. Majú si pripomínať slová Ježiša: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mt 16,24). Sme predsa poznačení dedičným hriechom. A manželia si majú často pripomínať slová, ktoré odzneli pri vysluhovaní sviatosti manželstva: „Sľubuješ pred všemohúcim Bohom, že jej budeš verným manželom, že mu budeš vernou manželkou, že ju, že ho neopustíš ani v šťastí, ani v nešťastí, ani v chorobe, ani v zdraví, a že ju, že ho budeš milovať a ctiť po všetky dni svojho života?“ V Písme predsa čítame: „Čo teda Boh spojil, človek nech nerozlučuje“ (Mk 10,9). Je to žriedlo novej satisfakcie pre Boha i pre nás. Cirkev pozerá na každé manželstvo s radosťou, láskou, vďačnosťou i satisfakciou. V láske manželov rozoznávame lásku, ktorou obdarúva sám Kristus i Cirkev. Satisfakcia je tým väčšia, čím väčšia je láska muža k žene a ženy k mužovi.

Je správne, keď si z dnešného evanjelia o manželstve chceme vziať dôležitú pravdu, že dobré manželstvo, trvalá a verná jednota muža a ženy bola a je možná. Nech sa robí čokoľvek. Prečo? Pretože žena je pre muža “kosť z mojich kostí“. Pretože človek je povolaný pre partnerstvo a to biologicky i psychicky, pretože Boh to tak chce, aby tí dvaja boli skrze manželstvo jeho. A taktiež aj preto, že Ježiš pre poriadok spásy i pre dobu Nového zákona to potvrdil. Problémy manželstva sa týkajú celého komplexu otázok života človeka.
Kedysi sa bohatá Rimanka pýtala rabína Jossiho Chalafty: „Čo robí Boh celý deň?“ Rabín jej odpovedal: „Dáva dohromady manželské páry. Vyberá, kto si má koho zobrať. Tento muž túto ženu, táto žena tohto muža, a tak ďalej.“ „Na tom nie je nič zvláštneho,“ poznamenala Rimanka, „to dokážem aj ja. Za jeden deň dám dohromady aj tisíc párov.“ Rabín na to nič nepovedal. Keď sa pani vrátila do svojho paláca, dala si zavolať všetkých otrokov a otrokyne a vydala a oženila ich navzájom. Prikázala: „Ty si zoberieš tamtú a ty zas si zoberieš tamtoho.“ V noci sa skoro všetky manželské páry pohádali a pobili. Hneď ráno sa vydali ku svojej panej. Jeden otrok mal rozbitú hlavu, iná otrokyňa mala modrinu pod okom a ďalší otrok mal rozbitý nos... Pani si zavolala rabína Jossiho. Povedala mu, čo sa stalo a vyhlásila: „Mal si pravdu. Vidím, že muža so ženou môže spojiť dohromady jedine Boh.“ V tom sa ozval hlas z neba: „To nie je ľahké ani pre mňa.“
A čo k tomu povedať? Nikto o tom nepochybuje. A práve preto dnes je správne, že ten, kto sa nemodlil za svoje manželstvo, začne sa a kto sa modlil za svoje manželstvo, bude pokračovať s ešte väčšou láskou a intenzitou. V manželstve vidíme osobný i spoločenský prínos, a to aj vtedy, keď sa musia riešiť ťažkosti a kríže spoločného života. A každý, čo i len pri troche dobrej vôle, musí povedať, že je správne to, čo učí a zachováva Cirkev, že nesúhlasí s rozvodom.
Mladí ľudia nie sú zlí. Koľko ich trpí pre svojich rodičov. Jedna študentka v diskusii o manželstve na adresu rodičov a spoločnosti povedala: „Prečo od nás žiadate niečo, čo sami nerešpektujete?“ Iná k tomu poznamenala: „Mám vzor vernosti a lásky vo svojich rodičoch. Vidím ich riešiť životné otázky, keď sú šťastní i keď prídu ťažkosti. Vidím ich modliť sa, vidím ich pristupovať ku sviatostiam, vidím ich pri všedných i slávnostných okamihoch stáť vedľa seba, vidím ich, ako sa navzájom vedia a dokážu dopĺňať, rešpektovať, žiť.“ Je namieste, že sa všetci pri dnešnej svätej omši modlíme a prosíme o tieto milosti.

Amen.