Dvadsiata siedma nedeľa "cez rok"

Prehĺbiť chápanie jednoty manželov ako Božieho diela a vernosti.

Stalo sa vám, že ste po dlhšom čase stretli spolužiaka, spolužiačku, či nejakého známeho a medzi rečou, keď ste sa pýtali, ako sa mu v živote darí, ste sa dozvedeli, že sa rozviedol, rozviedla. A možno vám aj vyrozprávali svoj príbeh. Pred časom isté noviny priniesli štatistiku, podľa ktorej v minulom roku pripadalo na 100 sobášov až 41 rozvodov. Suché čísla, ktoré však majú za sebou stovky tragédií - príbehov, ktoré sa hlboko vryli do života týchto mužov a žien, ich detí, príbuzných, známych.
Na druhej strane ste už určite videli ísť po ulici šťastný párik manželov v strednom či pokročilom veku, držiac sa za ruku. Vždy ma preniká obdiv, ako sa aj po toľkých rokoch majú radi. Čo teda spôsobuje, že sa manželstvo zapíše do štatistiky buď medzi 41 % ľudských tragédií, alebo medzi tie, o ktorých hovoríme, že sú šťastné?
Isteže, je to veľa faktorov. No jeden z najdôležitejších je vernosť vychádzajúca zo vzájomnej lásky a živá viera v Božiu lásku.

Ježiš v dnešnom evanjeliu odpovedá farizejom, ktorí ho prišli pokúšať, či možno prepustiť svoju manželku: „Boh ich stvoril od počiatku stvorenia ako muža a ženu. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje” (Mk 10,6.8-9).

Ježiš má na mysli jednotu manželov a vnútornú nerozlučiteľnosť, teda vernosť. Pretože rozvod, či v Starom zákone prepustenie, je len vonkajším dôsledkom vnútorného odcudzenia sa manželov. Ježiš sa preto vo svojej odpovedi vracia k počiatku.
V prvej knihe Svätého písma, v knihe Genezis, sa nám zachovali dve správy o stvorení človeka a manželstva. V prvej z nich je vyzdvihnutá podobnosť človeka s Bohom. Človek je tu chápaný ako spoločenstvo muža a ženy: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril” (Gn 1,27). Boh stvoril muža a ženu, teda dvojicu, ktorú požehnal: „Ploďte a množte sa a naplňte zem” (Gn 1,28). Manželia takto dostali poslanie mať účasť na Božom stvoriteľskom diele. Podobnosť s Bohom znamená, že Božím zámerom bolo, aby manželské spoločenstvo bolo založené na vzájomnej láske a vernosti.
Druhá správa vyzdvihuje jednotu manželov z iného pohľadu. Dôvodom stvorenia ženy bola osamotenosť Adama, ktorý v celom stvorení nenašiel „pomoc, ktorá by mu bola podobná” (Gn 2,20). Preto Boh na Adama dopúšťa hlboký spánok a z jeho rebra stvoril ženu. Nie je náhoda, že Boh stvoril z Adamovho rebra len jednu ženu. Tým sa jasne vyjadruje Božia vôľa o manželstve jedného muža a jednej ženy. Svätopisec súčasne naznačuje, že žena má rovnakú prirodzenosť ako muž. Tu je základ ich rovnakej ľudskej dôstojnosti. Ale aj napriek rovnosti dostali obaja rozdielne schopnosti a úlohy, aby si navzájom slúžili a mohli sa jeden druhému odovzdať, darovať sa. Boli stvorení, aby sa stali „jedným telom” (Gn 2,24).
Vplyvom hriechu sa však tento manželský súlad narušil a do manželstva vstúpil egoizmus a žiadostivosť. Jedným z jeho plodov sa stalo mnohoženstvo a manželská rozluka. Táto bola kritizovaná už aj v Izraeli prorokmi, pretože sa pri nej často prejavovala svojvôľa muža a žena bola pozbavovaná svojej dôstojnosti.
Ježiš prišiel do práve takéhoto prostredia poznačeného polemikou: rabíni sa dohadovali, či možno prepustiť manželku a ak áno, z akej príčiny. Ježiš sa nestavia ani na jednu z polemizujúcich strán. Prišiel, aby zničil hriech a jeho následky. Mojžišov zákon o prepúšťacom liste charakterizuje ako dočasné riešenie, ktoré Boh trpel pre tvrdosť ľudského srdca, kým nenastane plnosť času; kým toto srdce nezmäkne účinkom Ducha Svätého. Ježiš prichádza, aby navrátil ľudstvo k prvotnému poriadku a súladu. Preto jasne a nekompromisne obhajuje prvotný zámer svojho Otca: „Boh ich stvoril od počiatku stvorenia ako muža a ženu. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje” (Mk 10, 6.8-9). Týmto povýšil manželstvo na sviatosť, teda znak, cez ktorý sa uskutočňuje posväcovanie manželov. Manželia sa takto stávajú žijúcim, ba priam možno povedať, zhmotneným obrazom lásky Boha k svojmu ľudu, Ježiša k svojej neveste Cirkvi. Ako je Kristus verný a miluje Cirkev až po smrť na kríži, tak sa majú milovať aj muž a žena, ktorí uzavreli manželstvo.

Pamätáte sa ešte, milí manželia, čo ste si v prítomnosti kňaza sľúbili pred oltárom? Spomeňte si: “Ja M., beriem si teba, M., za manželku (manžela) a sľubujem pred všemohúcim Bohom, že ti budem verným manželom (vernou manželkou) a že ťa nikdy neopustím ani v šťastí ani v nešťastí, ani v zdraví ani v chorobe a že ťa budem milovať a ctiť po všetky dni svojho života.” Čo ste vtedy cítili? A čo cítite teraz? Je vaša láska rovnaká? Je väčšia? Alebo menšia?
Iste mi dáte za pravdu, že manželstvo nie je nemenná vec. Manželstvo sa rodí, rastie a rozvíja, pretože sa rozvíjajú tí, ktorí ho uzavreli. Prvotná sympatia kamarátov prerastá do zaľúbenosti, ktorá sa prerodí na lásku. A táto láska prechádza rôznymi skúškami, je očisťovaná vytriezvením, poznávaním chýb partnera a jeho nedostatkov. Ak je láska pravá, aj napriek tomu sa naučí tolerovať nedostatky toho druhého a prijímať ho takého, aký je, chce sa mu darovať, uvedomujúc si aj vlastnú nedokonalosť. Lebo si povie: ‚s ním (s ňou) chcem kráčať celým životom, jemu (jej) byť oporou a pomocou‘.
Ani po uzavretí manželstva však rast nekončí. Rásť v láske je podmienkou rastu vzťahu, ktorý zduchovnieva. Kým na začiatku hrala najväčšiu úlohu vzájomná telesná príťažlivosť, postupne snúbenci a manželia spoznávajú aj duševné a duchovné hodnoty svojho partnera. Manželia mnoho preberajú jeden od druhého a tieto hodnoty sa pre nich stávajú spoločné.
Telo v biblickej reči znamená celého človeka. Preto výraz byť jedným telom neznamená len telesné spojenie, hoci aj to. Je to spojenie duše a ducha – totálne, nepodmienečné odovzdanie sa celej osoby – svojej slobody, myslenia, vôle, zdieľanie svojich citov. Niekto by mohol namietať, že je to nedosiahnuteľný ideál. Nie, to nie je lacné snívanie, stavanie vzdušných zámkov, to je správne chápaný manželský zväzok v sile Ducha Svätého, ktorého sme dostali. Hoci sme poznačení následkami dedičného hriechu a osobnými hriechmi, žiadostivosťou a zmyselnosťou, už nežijeme v snoch “o lepšom zajtrajšku”, ale v milosti, ktorú sme dostali vo sviatosti krstu. A vy, manželia, aj vo sviatosti manželstva. Ňou ste sa stali jedným telom, teda jedným človekom. Ak tomu veríme, žime podľa toho! Ak sa manžel stará o manželku, stará sa o vlastné telo. A naopak: ak sa manželka stará o muža, stará sa o vlastné telo. „Veď nikto nikdy nemal v nenávisti svoje telo, ale živí si ho a opatruje” (Ef 5,29). Je vašou úlohou prinavrátiť zväzku muža a ženy pravú tvár, ktorú jej dal Boh a obnovil Kristus. Už žijeme v stave milosti, v Bohu, ktorý nám dáva silu uskutočňovať to, čo vyžaduje. Tak sa nebojme! Vy, manželia, ste nádejou pre vaše deti, aj pre tých, ktorí sú zvádzaní k povrchnému chápaniu vzťahu muža a ženy. Ste zárukou, že manželstvo možno žiť čestne, čisto a verne. Buďte si vedomí tejto svojej veľmi dôležitej úlohy. Kultúra, ktorá nás obklopuje, a chce pohltiť, redukuje vzťah muža a ženy na uspokojenie čisto telesnej žiadostivosti bez akýchkoľvek záväzkov do budúcnosti. Hľa, kam až zachádza egoizmus: redukuje osobu na telo a telo na vec, ktorú možno sebecky využiť. Nedvíha sa vám z toho žalúdok?
Ale my sme, drahí bratia a sestry, Kristom poslaní prekvasiť túto kultúru na civilizáciu lásky. Či „neviete, že trocha kvasu prekvasí celé cesto” (1Kor 5,6)? Buďte teda kvasom! Neprispôsobujme sa tomuto svetu v zmýšľaní a konaní (porov. Rim 12,2), nebuďme len konzumentmi kultúry, ale aj jej tvorcami, nebojme sa byť tŕňom v oku, znášať potupu a výsmech, buďme ako Kristus.

Manželstvo môže “klapať” jedine vtedy, ak je prežívané v spojení s Bohom ako sviatosť. Ustanovenie manželstva je pre človeka Božím darom, darom jeho lásky. Lebo čo alebo kto prinúti muža alebo ženu 20, 40 či 60 rokov spolu vo vernosti a láske? Myslíte si, najmä vy, manželia, ktorí ste už dlhšie svoji, že je to v ľudských silách? Nie je to snáď Božia láska, ktorá vás posilňuje na spoločnej ceste?

Stalo sa počas oslavy jednej zlatej svadby. Pri slávnostnom obede sedeli starí jubilujúci manželia Peter a Mária uprostred svojich synov, dcér, vnukov, vnučiek a príbuzných. Boli medzi nimi akademicky vzdelaní ľudia i jednoduchí pracujúci. Možno ste už mali príležitosť byť účastní na takejto oslave. Uprostred srdečnej rodinnej vravy sa zrazu jeden z vnukov, lekár, starých rodičov položartovne opýtal: “Máte sa aj teraz tak radi ako vtedy, keď ste sa sobášili?”
Starý otec na chvíľu zvážnel a všetko naokolo stíchlo. Každý s napätím očakával odpoveď. Chytil svoju manželku za ruku a s pátosom starca, no zároveň s vľúdnosťou otca odpovedal: “Neverili by ste, ale teraz je medzi nami väčšia láska, než vtedy, keď sme sa zosobášili. Vtedy to bola prirodzená láska, z veľkej časti telesná príťažlivosť, ktorá ako všetko spaľujúci oheň vyšľahovala z našich mladých sŕdc a spojila nás do manželstva. Ale my sme od samého začiatku robili všetko, aby sme túto našu prirodzenú lásku zveľaďovali.
Keď som pracoval v úrade, zaliečala sa mi moja šéfka, krajšie oblečená ako moja manželka. Vtedy som uvažoval takto: Je síce krajšia, momentálne príťažlivejšia ako moja Mária, ale jej som sľúbil vernosť. A preto s Ježišovou silou som sa zachoval čestným a verným, hoci mi to dala v práci patrične pocítiť. Svoje sebazaprenie som položil ako drievko na vtedy ešte malý ohníček našej lásky. Povedal som si: Z lásky k tebe, Ježiš, a z lásky k mojej Márii. A rovnako si mi hovorievala ty, moja drahá, že keď ti na liečení ponúkal zážitky iný muž, takto si premýšľala: Tento by si ma chcel zobrať na pár dní, len na pár dní, ale ja predsa musím dať prednosť môjmu manželovi, ktorý si ma zobral na celý život. A s Ježišovou silou mu musím ostať verná. A svoje sebazaprenie si položila ako drievko na ohníček našej lásky. A viete, drahé deti, my sme takto prinášali ustavične polienka rozličných obiet a sebazaprení na ohníček našej lásky, a nebolo ich málo, a Pán Ježiš nám manželstvo stále zveľaďoval, takže teraz, po päťdesiatich rokoch manželstva prežitého s Ježišom, je to už celá vatra lásky. Už nie tá prvá, prirodzená telesná láska, ale druhá, duchovná, pretavená ťažkosťami znášanými každý deň s Ježišom v modlitbe.”

Láska a vernosť až do krajnosti. Ilúzia? Realita? Aj tento, jeden z mnohých príbehov, ktorý napísal život, je nám povzbudením, že s Kristom skrze modlitbu to ide. „Lebo Bohu nič nie je nemožné” (Lk 1,37). Sme slabí a náchylní padnúť, ale ak sa modlíme a prijímame Krista do svojho srdca v Eucharistii, on nám pomáha ostať verným. Obeta, modlitba, sviatosť pokánia a Eucharistia, ktoré sú prejavom lásky, prenikajú každodennú všednosť života a stávajú sa základnými prostriedkami šťastného manželstva.
Modlite sa už teraz za svojho budúceho partnera. Manželstvo nie je romantická láska na prvý pohľad z televíznych filmov a kín. To, čo sa tam prezentuje, je často len lacná karikatúra a deformácia lásky. Chráňte si čistotu tela a srdca ako vzácny dar, ktorý prinesiete do manželstva. To je to prvé polienko do ohníčka vzájomnej lásky a vernosti, ktorý sa bude meniť na vatru. Manželstvo nie je prechádzka ružovým sadom. Vyžaduje si veľa obiet a odriekania, premáhanie seba. Ale plodom je potom šťastný, spokojný a radosťou naplnený život.
Napriek nepriaznivej rozvodovej štatistike, vzťah, ktorý vzniká medzi mužom a ženou, je taký silný, že ho Boh povýšil už od počiatku nad pokrvné zväzky medzi deťmi a rodičmi, a Kristus medzi pokrstenými na jednu zo siedmich sviatostí. Láska k Bohu a spolupráca s ním dáva manželstvu stálosť a jednotu. Dáva mužovi a žene silu premáhať svoj egoizmus, aby si ostali verní po celý život a nepodliehali momentálnym závanom citov a chutí. Ich vernosť im dáva vedomie, že sú milovaní. A tak sa modlime za už existujúce manželstvá, ale aj za tých, ktorí sa naň ešte len pripravujú:
Bože, ty si na počiatku videl všetko, čo si stvoril a bolo to veľmi dobré. Ty si stvoril manželstvo ako zväzok jednoty muža a ženy, aby si navzájom pomáhali na ceste do nebeskej vlasti. Zhliadni milostivo na manželov, mužov a ženy tejto doby a daruj im lásku, ktorou Kristus miluje svoju nevestu Cirkev, aby boli žiarivým znamením nádeje, že si stále s nami.

Amen.