Dvadsiata siedma nedeľa "cez rok"

Vieme, čo ukrýva toto slovo.

Nebude to pre vás si ťažko predstaviť.

Vnúčence prezerajú album s fotografiami. Stará mama sa zadíva na čiernobielu fotografiu čiastočne zožlknutú. V očiach sa jej objavia malé slzičky. Vnúčatko nerozumie, čo sa deje a potom zvolá: „Starká, to si ty tá nevesta?“ Stará mama prikývne a k slzičke sa pripojí úsmev na tvári. „A ten muž vedľa je dedko?“ Vnučka nečaká na odpoveď. Prvý raz vidí dedka, ktorý zomrel skôr, ako sa narodila.

Ako dobre sa to počúva, keď nielen dcérka mame a otcovi, vnúčatko babičke a dedkovi, ale aj muž a žena po rokoch svojej manželke a manželovi povedia: „Mám ťa rád. Mám ťa rada!“
Ako to bolí, keď to nemá syn či dcéra komu povedať, pretože je sirota živých rodičov. Ako to bolí, keď ženu opustí muž a žena opustí muža. Keď to, čo považovali za šťastie, keď si mysleli, že sú pre seba stvorení, zrazu už neplatí.

Čas, móda, filozofia, mienky a názory neuberajú na pravdivosti slov Pána Ježiša: „Čo teda Boh spojil, človek nech nerozlučuje“ (Mk 10,9).

Ježiš, Boží Syn, prijal ľudskú prirodzenosť. Bol Žid, vyrástol v rodine Jozefa a Márie ako prvorodený a jediné dieťa. Sám neuzavrel manželstvo, hoci manželstvom nepohŕdal, naopak. Ježiš neprišiel zrušiť Zákon a prorokov, ale naplniť (porov. Mt 5,17). O tom hovorí aj udalosť evanjelia, keď farizeji pokúšajú Ježiša, „... či smie muž prepustiť manželku“ (Mk 10,2).
Manželstvo je viac ako len zmluva. Je základným ustanovením ľudského života. V manželstve chce Boh od muža a ženy, aby sa osvedčili a v napĺňaní Božej vôle dozreli. Muž a žena v prísnej škole lásky sa učia všetkým ľudským a božským cnostiam. Boh stvoril muža a ženu pre jasný cieľ. Cieľ manželstva nie iba privádzať na svet deti, tieto deti vychovávať, ale aj vzájomne si pomáhať pri spolužití. V obraznej reči svojej doby v Knihe Genezis vysvetľuje vzťah medzi mužom a ženou. Obaja sú stvorení jeden pre druhého. Manželská láska je silnejšia ako všetky ostatné ľudské záväzky. Z toho vyplývajú dôsledky pre jednotu a nerozlučiteľnosť manželstva.
Mojžišov zákon poznal možnosť manželskej rozluky v tom zmysle, že muž mohol prepustiť manželku, musel jej však vystaviť priepustný list, doklad o rozvode. To urobil Mojžiš pre tvrdosť sŕdc v jednom prípade a to pri nevere.
Ježiša farizeji práve s touto informáciou pokúšajú. Ježiš sa neuspokojuje s informáciou o tom, čo Zákon dovoľuje. Zaujíma Ježiša mravný príkaz a ten vyplýva zo samého poriadku stvorenia, keď Boh stvoril muža a ženu ako rovnocenných partnerov osobného, nielen sexuálneho spoločenstva, a preto manželstvo muža a ženy je čo do svojej podstaty nedotknuteľné. Otázku, či Ježiš nerozlučiteľnosť manželstva postavil ako prísny zákon, alebo „len“ ako vysokú mravnú požiadavku, pravdepodobne nemožno takto postaviť. Ježiš sa pýta na vlastnú, pôvodnú Božiu vôľu a tá je záväzná.
Rozvod nie je vynález našich dní. Už za čias Krista, už pred Kristom sa diskutovalo o nerozlučiteľnosti manželstva. Vzťahy muža a ženy sú dôležitým stavebným, duchovným materiálom šťastia osobného, rodinného i spoločenského. Keď sa narušia základy, korene, a keď sa celkom zničia, človek hľadá možný nový začiatok a to platí aj o manželskom spolunažívaní. O tom vedel aj Mojžiš. Bol nútený členmi svojho národa hľadať riešenie. V Knihe Deuteronómium, piatej knihe Mojžišovej, je zákon o prepustení manželky. Nejde o vyhlásenie manželstva za neplatné, ale o manželskú rozluku. Muž mohol manželku prepustiť, keď u nej zbadal „niečo odporné“. Musela to byť vážna chyba, či telesná, alebo mravná. To prekrútili a zneužívali Židia v neskorších časoch, keď manželku prepúšťali pre hocijaké malé nedorozumenie. Pre platnosť manželskej rozluky musel muž napísať, prípadne dať napísať kňazovi pre manželku zapudzujúci list, ktorý podpísali svedkovia. Tento úkon často mal pomôcť, aby si vec premyslel manžel. Muž ženu vyhnal z domu. Takúto ženu si už nesmel po čase znova vziať ku sebe.
Ježiš vyhlasuje napriek týmto praktikám manželstvo za nerozlučiteľné.

Problém nespočíva v tom, že sa ľudia rozvádzajú, ale že ľudia uzatvárajú manželstvo len z ľudských pohľadov. Manželstvo nie je zábava, lotéria, ak bude šťastie, vyjde, ak nie, nie. Manželstvo je celoživotný vzťah. Úkon uzatvorenia manželstva je zodpovedný úkon slobodných a rozumných ľudí muža a ženy na celý život. Do tvojej a mojej smrti, tak mi Pán Boh pomáhaj...
K platnosti manželstva musia byť splnené viaceré okolnosti. Pred Bohom je možné uzavrieť len manželstvo medzi mužom a ženou, ktorí majú vek, sú bez záväzkov platných z iného manželstva, sú schopní žiť ako muž a žena (impotencia), nie sú rozdielneho kultu, keď medzi nimi niet prekážky posvätného rádu, sľub, nedopustilo sa únosu, nebol spáchaný zločin, nie sú pokrvní, keď nie je prekážka príbuzenstva, verejnej mravopočestnosti a zákonného rodičovstva.
Uzavretím manželstva musí muž opustiť otca a matku, a začať žiť so svojou manželkou. Rodičia nesmú zasahovať do podstatných vecí platnosti manželstva. Začiatok manželského života sa nevyhne ťažkostiam. Na to majú byť manželia pripravovaní. Ťažkosti nesmú byť príčinou nesprávneho riešenia, akým je rozvod. Dobrá výchova je zárukou pravého šťastia manželov i celej rodiny a spoločnosti.
Manželia majú poznať svoj zdravotný stav, ale Boh od nich vyžaduje čistú prípravu na manželstvo. To predpokladá, že spolunažívanie umožní rast vzájomnej láske, ktorá bude schopná prinášať obete v spolunažívaní. Pred manželstvom je potrebné, aby sa primerane poznali. Svoj charakter, prednosti, zápory, záľuby, životné okolnosti, a usúdiť skôr ako si vyslúžia manželstvo, aby vedeli veci riešiť. Tu patrí aj náklonnosť k alkoholu, prílišný vzťah k rodine, priateľom, priateľkám, zachovanie vernosti, povinnosti, vzťah k deťom.
I napriek tomu si musia uvedomiť, že spoločný život prinesie iné vážne zmeny života, ktoré musia spoločne prekonávať. Manželstvo mení človeka a často k horšiemu. Chyby vypozorované pred manželstvom nemožno brať na ľahko. Mylný je názor, že uzavretím manželstva sa odstránia nezhody a ťažkosti spred manželstva. Uzavretie manželstva to nie je vrchol, méta, ale štart, ktorý si vyžaduje každodennú ochotu k obetiam, silu zachovávať manželskú vernosť. Môže nastať rozčarovanie, že manželstvo si predstavovali inak, že nepočítali s ťažkosťami v spolunažívaní.

Je požehnaním pre manželov, že denne objavujú nové úlohy, poslanie, zodpovednosť a keď spoločnými silami riešia radosti i starosti života. Manželia sa učia celý život. Treba, aby si boli navzájom otvorení. Obohacujú sa navzájom, zdieľajú si radosti i žiaľ. Dialóg je dar pre každého z manželov.

Manželka významného hudobníka (Varchala) v ankete žena roka poznamenala: „Už si nepotrpím, aby mi na husličkách hral krásne, pre srdce bohaté melódie. Mám vždy radosť, keď mi pred koncertom doma či v zahraničí zavolá a povie: „Hrať budem najmä pre teba.“ Aj keď nepočujem tóny huslí, predsa je to obohacujúce pre mňa, že viem, že ma môj manžel má stále rád, že ma miluje. A som šťastná, že mu môžem opätovať lásku.“

A vy, čo ste už odprevadili na večnosť manžela, manželku, viete, že Ježiš má pravdu, a že jeho slová: „Čo teda Boh spojil, človek nech nerozlučuje“ (Mk 10,9), sú bohatstvom, ktorému sa nevyrovná žiadny iný zväzok, priateľstvo, poklady...
Pre vás, čo sa chystáte uzavrieť sviatosť manželstva, je to výzva pripravovať sa na manželstvo zodpovedne, čestne a nezabúdať na modlitbu. Je krásne i to, že sa rodičia modlia za svojich dospievajúcich synov a dcéry, ale aj synov a dcéry v manželstvách.

Babička zatvorila album, pozrela sa na vnúčatá a spýtala sa: „Pomodlíme sa spolu za dedka?“ A vnučka so zopätými rúčkami šepkala Otčenáš. Modlitbu, ktorú ju naučila mamička.

Amen.