Dvadsiata šiesta nedeľa "cez rok"

Ježiš nás učí o zodpovednosti k iným, ale aj voči sebe samým.

Čo vyvoláva v nás slovo zodpovednosť? Ak sme citliví na vnuknutia Ducha Svätého, uvedomíme si svoje vzťahy, postoje, názory, čiže všetko, nad čím máme bdieť, dávať pozor, chrániť sa tak pred sebou samým, inými i Pánom Bohom.
Ak niekto vyhlási o sebe, že je dospelý a môže si robiť čo chce, ísť kde chce, nemusí to byť správne a nemusí mu to byť na úžitok. Prečo sa potom hanbíme sami seba? Prečo sa nechceme niekomu ukázať na oči? Prečo strach zo sviatosti zmierenia? Ak sme zlyhali v zodpovednosti, nemusíme si ešte zúfať. Mnohí chcú nám pomôcť a chcú sa s nami tešiť zo zmeny života, nápravy života, našej novej zodpovednosti k životu.

„Veď kto nie je proti nám, je za nás.“ (Mk 9,40) Tieto Ježišove slová sú poučením aj pre nás.

Evanjelista sv. Marek zachytil niekoľko rôznych výpovedí Pána Ježiša, ktoré sa dotýkajú našej zodpovednosti k iným ľuďom, ale aj voči sebe samým. Nik z nás v Ježišových slovách nemôže hľadať, nachádzať návod k útokom, odsudzovaniu druhých či seba samých. Ježiš so všetkou vážnosťou v týchto slovách poukazuje na deštruktívne účinky zla. Sú tak veľké, že je potrebné rázne konať a zriecť sa tak potrebných a užitočných hodnôt, ako sú ruka, noha či oko.
Tieto slová hovorí Ježiš, ktorý je Láska. Ježiš nikomu nechce nič zlé. Neprišiel ničiť, ale uzdravovať, zachraňovať a spasiť. V evanjeliu Ježiš nehovorí: diskutujme, hlasujme, vyhlásme referendum, ale hovorí o našej zodpovednosti k iným ľudom i k sebe samým. V náš prospech, pre našu spásu Ježiš presadzuje jasné riešenie: odstrániť každý druh našej nezodpovednosti. Pohoršenie a pokušenie vedú k nesprávnym a falošným hodnotám. Hriechu sa treba vyhýbať. Predísť strate Božieho kráľovstva. Brániť sa pokušeniu z celej sily, rozumu, vôle.
Apoštol Ján hovorí Ježišovi: „Učiteľ, videli sme kohosi, ako v tvojom mene vyháňa zlých duchov. Bránili sme mu to, veď nechodí s nami.“ Ježiš vravel: Nebráňte mu! Lebo nik, kto robí divy v mojom mene, nemôže tak ľahko zle hovoriť o mne. Veď kto nie je proti nám, je za nás.“ (Mk 9,38-40) Ježiš poukazuje, aby sme sa vyhli žiarlivosti a závisti. Ani apoštoli neboli voči nim imúnni. Dobré je všímať si, či sa koná dobro. A na konaní dobra je potrebné spolupracovať. Ježiš preto varuje, vystríha pred všetkým a všetkými, kde sa koná na účet slabých, nezodpovedne, kde sa zneužíva moc, vplyv, vedomosti, aby bol zničený Boh v dušiach. Pred pohoršením tých, ktorí žijú s Bohom a o tých čo pohoršujú, Ježiš hovorí: „Bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili do mora.“ (Lk 9,42) Hriech je hrozná vec. Ale pohoršiť, zviesť na hriech je hroznejšia vec. O tom hovorí Deväť cudzích hriechov. Voláme ich preto cudzími, lebo sa započítavajú aj tým, čo ich nespáchali, len páchateľovi pri hriechu napomáhali.
1. Dať radu k hriechu. 2. Popudzovať iných k hriechu. 3. Kázať iným hriech spáchať. 4. Privoliť k hriechu iných. 5. Poskytnúť pomoc k hriechu iných. 6. Mlčať pri hriechu iných. 7. Zastávať sa hriechu iných. 8. Netrestať hriech iných. 9. Chváliť hriech iných.
Najhroznejšie na tom je, že sa nebojíme Boha. Ľahkomyseľnosť či zanedbanie dobra, ako i vedome a dobrovoľné či plánovité urážanie Boha je prejav najhrubšieho zrna zanedbania lásky voči Bohu, čo musí byť spravodlivo potrestané.

Pre všetkých nás dnes vystáva výzva uvedomiť si: Deti sú často zodpovedné za hriechy rodičov a častejšie rodičia za hriechy svojich detí. Starší sú zodpovední za hriechy mladších i naopak. Kto naučil mladých urážať Boha, blížnych i seba samých? Odkiaľ vie dieťa, ktoré ešte nevie dobre rozprávať a už vie neslušné, urážlivé slová? Často stačí jedna veta, jeden zlý príklad – a následky sú na celý život, ba môžu ohroziť i spásu. Pohoršenie, zvedenie, nahovorenie, donútenie, zlé správanie sú často právom nielen trestané spoločnosťou prísnymi trestami, ale uvedomujeme si, že je tu ešte Boh, ktorý vidí aj v skrytosti a je Boh spravodlivý, ktorý nielen dobro, ale i hriech musí spravodlivo odmeniť či trestať.

Sudca odsúdil na smrť mladého muža za jeho zlý život. Predtým však vyhovel odsúdenému poslednú vôľu. Ten prosil sudcu, že chce otcovi niečo pošepkať do ucha. A syn, na prekvapenie všetkých, zahryzol otcovi do ucha. Pohoršeným odsúdený vec vysvetlil: „Otec musí mať pamiatku aj na tele. Pretože keď ma ako dieťa počul škaredo rozprávať, nepotrestal ma, nenapomenul ma, ale sa mojim slovám smial.“

Sören Kierkegard v diele Pamätník zvodcu píše slová mladej slečny: „Janko, už ti nemôžem povedať: môj Janko. A vôbec, bol si ním skutočne? Miloval si ma vôbec? Mám pocit, nadobúdam presvedčenie, že si iba mojím zvodcom, mojím nepriateľom, mojím vrahom, príčinou môjho nešťastia, hrobom mojej lásky a priepasťou večného prekliatia. Milujem ťa… a všetky slová, ktoré si hovoril a boli milé môjmu uchu… nech sa stanú pre teba prekliatím… na celú večnosť… Ja som tvojím prekliatím…“
To sú slová zúfalej Kornélii.

Keby sme mali možnosť čítať pamätníky, nenapísané, ale skutočné, čo by sme v nich čítali o sebe? V Božom pamätníku je zaznačené všetko. Zadívajme sa všetci do svojich duší a prehodnoťme veci, vzťahy, postoje… vo svojom svedomí.
Ježiš pri slovách „Ak by ťa zvádzala na hriech tvoja ruka,… tvoja noha,… tvoje oko“ hovorí, ako nás veľmi miluje a teší sa z nášho šťastia na zemi a túži tešiť sa i vo večnosti. On nechce našu bolesť, naše okyptenie. On chce naše šťastie tu na zemi i vo večnosti. On vo svojej pravej láske dáva podmienky a kto ich splní, tomu pripravil večnú odmenu.
Ježišove slová nie sú len výzvou pre mladých, ale pre každého človeka do posledného úderu srdca. Veď či smrť nemôže prísť aj práve vo chvíli, keď budeme páchať hriech? Napríklad za volantom, pod vplyvom alkoholu?
Zvodcami nie sú len muži, ale či muž nie je zvádzaný? Čo móda, koketovanie, dievčatá, ženy? Je všetko v poriadku? Nemusíte si nič vyčítať? Napríklad, že dnes plačete, že dnes trpíte?
Zvodcami sú učitelia, politici, umelci i športovci… Učí sa v školách pravda? Máme správny zmysel života? V parlamente oháňajú sa Pánom Bohom a evanjeliom – a žijú podľa toho? Čo rasová diskriminácia a čo pošliapavanie ľudských práv, práva na prácu, na odmenu…? Existuje jeden večerný film bez červeného výstražného znamenia? Kto by si prial, aby jeho otec, matka, jeho dcéra či syn boli pomenovaní, že sú… Jed hriechu nevery, nečestnosti, sebectva a násilia už cítiť. A my? Mlčíme! Bránime sa, že je taká doba? V Písme čítame výstrahu: „Ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete.“ (Lk 13,3)
Hriech kráča cez naše mestá a dediny. Hľadá a skúša, kde ho prijmú, kde majú otvorené... Hriech v barančom rúchu klope na naše srdcia.

Vieme, že Boh nežartuje, keď hovorí o ruke, ktorá zvádza na hriech: „Odtni ju. Je lepšie, keď vojdeš do života zmrzačený,“ a rovnako o nohe i oku. Sme skutočne šťastní, keď môžeme povedať: Na svedomí menám žiadne pohoršenie, zlý príklad, zvedenie… Tomu sa hovorí správna zodpovednosť voči sebe, iným i Bohu. Je krásne, že nadprirodzený život si nosíme v sebe ako vzácny poklad. Nezabúdame, že sv. Pavol nás upozorňuje, že tento poklad nosíme v krehkých hlinených nádobách, a preto musíme dávať pozor. Čínske príslovie hovorí, že každý človek je ako čistý list papiera, na ktorom každý zanecháva svoju pečať. Naša zodpovednosť tak v slovách, ako i skutkoch nemôže a nesmie byť podcenená. My nechceme hovoriť, že sme len slabí ľudia, pretože my sme a chceme byť kresťania, bratia a sestry Pána Ježiša.

Aké je to krásne, že chceme našu zodpovednosť s Božou pomocou splniť.

Amen.