Dvadsiata šiesta nedeľa "cez rok"

Vedieť a chcieť bojovať proti pokušeniu.

Kto z nás sa ešte nestretol s hriechom? Je potrebné hovoriť o hriechu? Vieme definovať, čo je to hriech? Čo je to dedičný hriech, osobný hriech? Aký je rozdiel medzi ťažkým a ľahkým hriechom?

Arabi vymysleli veľmi peknú povesť o tom, ako vznikla púšť. Na počiatku bol celý svet jednou veľkou záhradou. Po stvorení človeka Boh povedal: „Vždy, keď urobíš čosi zlého, pustím na zem jedno zrnko piesku.“ Ľudia to však nebrali vážne. Čo je to sto či milión zrniek piesku v záhrade plnej kvetov?“ Utekajú roky a počet ľudských hriechov stále rastie. A rozširujú sa potoky a kopce zŕn piesku, a ničia zeleň na svete. Týmto spôsobom vlastne vznikli púšte, ktoré stále zväčšujú svoje rozmery.

Niekto by namietal, čo je to zrniečko piesku. A jedno zrnko piesku a k nemu druhé zrniečko piesku a vznikajú nesmierne veľké púšte. Každá vec sa skladá z drobností. A nie je to podobné s hriechmi ľudstva, naším hriechom? A ľudia i keď veria a vedia čo je hriech, často sa správajú nerozumne.

Chlapec, keď ho kňaz napomínal, aby zmenil svoje správanie, povedal: „Chcel by som byť psom.“ „A to prečo?“ „Lebo by som mohol bez výčitiek svedomia robiť to, čo kňaz nazýva hriechom.“

Je správne príkladom bojovať a učiť, ako nepáchať hriech.

Syn žiadal otca o vec, ktorú mu nemohol dať bez hriechu. Vtedy otec povedal synovi: „Keby som mal dve duše, mohol by som jednu stratiť kvôli tebe a druhú si zachovať pre seba. No keďže mám iba jednu dušu, nemôžem, a ani nechcem ju stratiť, hoci ťa mám veľmi rád.“

Hriechu, pohoršeniu, pokušeniu hovorí Ježiš. O každom človeku, ktorý iným pomáha chrániť sa hriechu, Ježiš hovorí: „Nepríde o svoju odmenu“ (Mk 9,41).

Ježiš v evanjeliu venuje pozornosť najmä pohoršeniu. Realita hriechu sa dotýka každého človeka. Potrebné je venovať pozornosť tomu, čo privádza k hriechu, čo navádza na hriech. Už pokušenie, ktorému sa nevenuje primeraná pozornosť, ruinuje človeka v prirodzenom i nadprirodzenom živote. Hriech nielen narúša, ale i ničí vzťah človeka s Bohom. Pokušenie sa nesmie a nemôže podceniť.
Keď Ježiš hovorí: „Ak by ťa zvádzala na hriech tvoja ruka, odtni ju“ (Mk 9,43). Podobne je to s nohou, okom... Ježišove slová neznejú divne. Neznamenajú len niečo obrazné. Ježiš nechce z nás mrzákov, kaliky, ale rozhodné naše konanie proti každému hriechu. Napríklad vedieť sa kontrolovať a ovládať v túžbach, náladách, prianiach, pohnútkach... Keď moje oko túži vidieť čosi proti láske, pravde a spravodlivosti, nemusím si oko vylúpiť, ale rázne konať, odvrátiť zrak, nevenovať pozornosť, ktorá by postavila človek proti príkazom Božím. Tiež platí vedieť sa kontrolovať, kde chcem ísť, s kým a prečo sa stretnúť. Ak niečo má poškodiť duši, je našou povinnosťou konať, čiže neísť, nezúčastniť sa, nenavštíviť. Ježiš jasne učí, že sme povinní zlikvidovať každú príčinu hriechu. Vzdialiť sa od každého hriechu. Zachovať si priateľstvo s Bohom za každú cenu, i cenu straty vlastného prirodzeného života. Nadprirodzený život, život v priateľstve s Bohom, večný život, má a musí mať prednosť pred prirodzeným životom, životom bez Boha, dočasným životom. Jednoducho, Kristus žiada bojovať proti hriechu. Nepodceňujme všedný hriech.

Hriech je možné prirovnať ku chorobe, ktorá môže spôsobiť smrť. Chorý sa musí liečiť. Chorobám treba predchádzať. Choroby sa nesmú podceňovať. Vieme, čo dokáže spôsobiť chrípka, angína, jeden zápal...? Keď vieme mať starosť o choré telo, je správne chrániť si svoju dušu pred každým hriechom. Učíme sa poznávať a predchádzať chorobám tela, je správne rovnako poznať, čo je hriech, čo pokušenie a primerane a zodpovedne hriechom predchádzať.
Choroby nevyliečiteľne rýchlo môžu končiť smrťou.

Jeden muž veľmi šikovne a obratne chytal jedovaté zmije, ktoré potom zasielal do blízkeho mesta k lekárnikovi, ktorý z ich jedu pripravoval lieky. V jedno odpoludnie sa mu obzvlášť darilo – chytil 15 kusov. Keď sa vrátil domov, bol veľmi unavený. Ani večerať sa mu nechcelo. Podľa zvyku uložil zmije do nádoby, ktorú síce zakryl, ale veko veľmi nedoliehalo. Ľahol si a hneď zaspal.
V noci sa zmije dostali zo svojho väzenia, plazili sa a hľadali teplo. Našli ho na lovcovom tele. Keď sa lovec zobudil, zmeravel hrôzou. Videl a tiež cítil, že zmije sa obtočili okolo jeho krku, nôh a rúk – okolo celého tela. Bol to ťažký stav. No zachoval si chladnú hlavu a ani sa nepohol, aby ho azda niektorá z nich neuštipla.
S odovzdanosťou do Božích rúk trpezlivo čakal na ráno. Keď slúžka vošla do domu, zavolal na ňu: „Nechoď sem! Choď a naplň veľký hrniec do polovičky s teplým mliekom. Potom ho sem dones, veľmi opatrne a ticho, a postav ho do prostriedku izby!“
Keď už hrniec bol uprostred izby, začali zmije, cítiac mlieko, opúšťať svoju skrýš. Lovec cítil, ako sa mu uvoľňujú ruky i nohy. Trpezlivo a s radosťou vyčkal, kým sa všetky odplazia. Potom vyskočil, a zmije, omámené mliekom, jednu po druhej šikovne usmrtil. Potom si kľakol na kolená a ďakoval Bohu za záchranu. Hneď v ten deň odkázal lekárnikovi, že s touto prácou končí, aby už žiadnu dodávku zmijí neočakával.
Čo robiť, aby sme zlikvidovali príčiny hriechu? Najprv treba poznať príčiny a okolnosti hriechu. Poznať seba, svoje zápory i klady, okolnosti, kde, s kým žijeme. Jedná nedokonalosť, zanedbanie dobra môže vyvolať reťazovú reakciu viac hriechov po sebe nasledujúcich a často na začiatku zlý koniec nevidieť. Z lenivosti k modlitbe môžu vystáť ďalšie a závažnejšie hriechy. Po odkrytí hriechu je potrebný rázny a rozhodný odpor, jednoducho povedať hriechu nie!

Bartolomé Esteban Murillo (1617 – 1682) namaľoval obraz, ktorý zobrazuje sv. Jána z Boha, ako nesie na pleciach akéhosi chorého človeka. Pred ním ide s lampášom Ježiš.

Obraz hovorí, že kto úprimne bojuje s pokušením, nikdy nie je sám. Boh dáva dostatok posily, ľudí, okolností na pomoc a sám Ježiš nám dáva svoju milosť.
Mnohí nábožní ľudia sa nachádzajú v stave takmer stálej nevernosti v „maličkostiach“; sú netrpezliví, chýba im láska v myšlienkach, úsudkoch i slovách, sú falošní v rozhovoroch i vo svojich postojoch, ťažkopádni a ľahostajní v prejavoch nábožnosti, neovládajú sa a majú príliš mravne neviazanú reč, ľahkomyseľne znevažujú dobré meno blížneho. Poznajú svoje chyby a nedostatky a možno sa z nich aj vyznávajú v spovedi, ale neľutujú ich seriózne, ani nepoužívajú prostriedky, aby nad nimi zvíťazili. Nepozastavujú sa nad tým, že každá z týchto nedokonalostí je ako olovené závažie, ktoré ich ťahá nadol, nie sú si vedomí toho, že začínajú myslieť čisto ľudsky a vo svojom konaní sa riadia výlučne dočasnými motívmi a ani si neuvedomujú, že obyčajne kladú odpor darom milosti a zle ich užívajú. Takto stráca duša jas svojej krásy a Boh sa od nej čoraz viac vzďaľuje. Postupne duša stráca svoje styčné body s Bohom: nevidí v ňom milujúceho a milovaného Otca, ktorému sa oddáva so synovskou nežnosťou; niečo sa postavilo medzi ňu a Boha.

Nesmieme sa spoliehať len na svoje sily, skúsenosti, šikovnosť, aby sme nepodľahli pýche a pýcha predchádza pád. Pýcha je často začiatok pádov. Pýcha sa skrýva v nejednom pokušení.

Bol raz jeden vynikajúci umelec – sochár. Dokonale ovládal svoje umenie reprodukovať seba samého ako sochu. Nebolo možné rozoznať kópiu od originálu. Jedného dňa sa dozvedel, že ho hľadal anjel smrti. Zhotovil dvanásť kópií seba samého. Keď prišiel anjel, bol celkom bezradný. Nevedel rozpoznať, ktorý z týchto exemplárov je hľadaný umelec. Bez úspechu sa vrátil do neba. Čoskoro sa však vrátil znova k umelcovi, lebo mu skrsla v hlave zaujímavá finta.
Postavil sa pred trinásť exemplárov a hovorí: „Majster, vy ste génius, keď dokážete tak dokonale vytvoriť svoje kópie. No ja som predsa objavil malú chybičku na vašej práci.“ Umelec hneď vyskočil a povedal: „To nie je možné. Aká je to chyba?“ „Presne tá, ktorú ste práve urobili,“ odpovedal anjel a odniesol si originál do večnosti.

Táto rozprávka odhaľuje ľudskú slabosť, pýchu. Dokonalý umelec, obdarený takými schopnosťami, prezradil sám seba svojou ľudskou slabosťou. Pretože bol pyšný a márnomyseľný, nepriznal si žiadnu chybu a pokladal sa za neomylného. Ak povieme slovo človek, znamená to zároveň slabosť a chyby, hriech a omylnosť. S perfekcionalistami a s dokonalými svätuškármi je veľmi ťažké sa znášať. Kresťanská tradícia vždy realisticky počíta s ľudskou slabosťou a s ľudskými chybami. A kto prizná svoje chyby pred Bohom, tomu budú odpustené.
Nikdy pokiaľ žijeme na zemi, do posledného dychu si musíme a chceme dávať pozor. Pokušeniu sa nemusíme vyhnúť ani na smrteľnej posteli.

Do nemocnice priviezli pacienta s cievnou mozgovou príhodou. Je to vlastne človek v najlepších rokoch. K čomu vlastne došlo? Vďaka prasknutiu cievky sa zaliala krvou určitá oblasť mozgu. Vďaka rýchlemu a odbornému zásahu lekárov bol pacient zachránený. Lenže zásah bol veľmi veľký a lekár bude musieť učiť pacienta zasa chodiť, rozprávať, pohybovať rukami – pôjde o zdĺhavý proces. A aj keď pacient prejde rehabilitáciou, bude na ňom poznať podľa reči, pohybov a reakcií, že organizmus je čiastočne ochromený. Ak sa bude zásah opakovať, následky budú oveľa vážnejšie, dokonca pri opakovaných zásahoch môže dôjsť k smrti.

U hriechu ide o niečo podobné. Každý hriech, i keď je odpustený, zanecháva po sebe stopy.

Je krásne a chvályhodné, že chceme zabrániť šírenie púšte – hriechov. Dbajme o svoju dušu, máme ju len jednu ako otec, čo miluje syna, ale nemôže, nesmie súhlasiť s hriechom. Pretože naša vlasť je v nebi, kde chceme za vernosť, statočnosť života na zemi od Boha večnú odmenu.

Amen.