Dvadsiata štvrtá nedeľa "cez rok"

Čo znamená veriť v mojom živote?

Život bez otázok si vieme veľmi ťažko predstaviť. Akú radosť cítia rodičia, keď ich dieťa začne klásť otázky. Kto sa pýta, ten sa dozvie. Taký človek môže duchovne rásť, rozvíjať sa a keď sa mu dostane správneho usmernenia, odpovedí a zrealizuje ich vo svojom živote, čaká ho bohatý život na zemi a večný život v Božom kráľovstve. Je správne, keď si kladieme otázky aj v oblasti viery.
Pýtame sa: Je to viera, keď vidíme občas v televízii, ako sa pred svojím športovým výkonom športovec prežehná alebo vidíme hercom krížik na krku a scéna vo filme je nemorálna? Stáva sa, že „veriaci“ sa modlí, aby niekoho postihlo nešťastie, neúspech, choroba... Alebo niekto o sebe vyhlasuje, že je veriaci na základe toho, že keď môže, chodí na svätú omšu, keď nezabudne a má chuť či čas, pomodlí sa, tradične pristúpi ku spovedi, starosť o náboženskú výchovu zveril katechétom a kňazovi, sobášil sa v kostole, ale manželskú vernosť nezachováva... Je to viera?
Pýtajme sa, či je potrebné klásť otázky ohľadom svojej viery? Odpoveď nachádzame v evanjeliu.

Ježiš sa pýta učeníkov: „Za koho ma pokladajú ľudia“ (Mk 8,27)? Ale zároveň sa spytuje: „A za koho ma pokladáte vy“ (Mk 8,29)?

Evanjelium nám hovorí, že Ježiš sa stáva viac a viac známy. Okolie si všíma jeho učenie a zázraky, konfrontuje jeho život so svojím. Ježiš začína mať viac stúpencov, ale aj nepriateľov. V zástupe sa o Ježišovi začína rozprávať ako o Jánovi Krstiteľovi, ako o Eliášovi či jednom z prorokov. Nevedia, prečo prišiel Ježiš na svet. Mnohí ho pokladajú za jedného spomedzi nich s tým, že je Bohom obdarovaný zvláštnymi milosťami. Jedine Ježiš vie, že národ ešte nespoznal, že to sa Boh obracia k nim, keď im posiela svojho Syna. Zástup sa príležitostne stretáva s Ježišom. Iba Dvanásti, ktorých si Ježiš sám vyvolil zo zástupu, zostávajú s Ježišom trvale. Ježiš vie o svojej smrti, ktorou má zmieriť ľudí s Otcom. Kríž ako predlžujúci sa tieň padá na Ježišovu cestu a vynára sa vážna a naliehavá potreba, aby svojich učeníkov zasvätil do tajomstva svojho života a poslania na zemi. Musí ich pripraviť, aby získali jasný a jednoznačný úsudok o ňom. V kruhu Dvanástich kladie vážne otázky. Na druhú otázku: „A za koho ma pokladáte vy“ (Mk 8,29)? Odpovedá mu Peter: „Ty si Mesiáš“ (Mk 8,29). Petrova odpoveď je veľkým okamihom v dejinách ľudstva. Petrovou odpoveďou sa prvý raz pretrháva závoj tajomstva vykúpenia. Vo svetle viery, čo spôsobil Duch Svätý, Peter vysloví Božie tajomstvo, ktoré nie je možné spoznať ľudskými zmyslami, ktoré sa dá vidieť len v Bohom darovanej viere. Ježiš nám to vysvetľuje: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach“ (Mt 16,17). Pretože ešte neprišla Ježišova hodina, prečo prišiel na svet, apoštolov prísne napomína, aby o ňom nerozprávali nikomu. To, čo nasleduje za Petrovým vyznaním, prináša úplný zvrat. Platné vyznanie v skutočnom osvietení viery tu síce je, nasleduje však potreba pochopiť utrpenie a smrť Ježiša. „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych“ (Mk 8,31). Apoštoli nechápu, že toto je nevyhnutné. Tajomstvo Božieho Syna sa musí splniť v tom, že zvíťazí uvrhnutý do najväčšej biedy, obetovaný potupnej smrti. Tak to musí byť pre síce nepochopiteľnú, ale bezpodmienečne božskú nevyhnutnosť, ktorou Otcov Syn chce dať úplne k dispozícii svoju vlastnú vôľu. Musí to tak byť preto, lebo v takom utrpení a smrti musí dôjsť právo Božieho súdu nad hriešnym svetom. Tomu Peter ešte nerozumie. Vzápätí Peter už nehovorí pod vplyvom Ducha, keď dohovára Ježišovi. Peter vo svojom jednoduchom myslení vidí to ako pohoršenie. Tak vo svojej impulzívnosti, rýchlosti konania je tlmočníkom ostatných, vznesie protest, a preto pokarhanie od Ježiša si zaslúži. Toto pokarhanie je aj poučením pre ostatných, čo Ježiš vysvetlí slovami: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mk 8,34).

Aj nám sa dostáva poučenia, o čo nám má ísť, keď skutočne chceme nasledovať Krista. Ježiš žiada od nás, aby sme svojmu “ja“ vedeli povedať “nie“. Ježiš si praje, aby sme vždy vedeli povedať Bohu “áno“. Len ten, kto zaprie seba samého, kto sebe samému povie “nie“, môže začať nasledovať Majstra a smie sa k nemu priznať. Ježiš to už pred svojím umučením názorne vyjadruje prirovnaním, že musíme vziať na seba kríž, ako to urobil on; a sme povinní niesť svoj kríž. Tak prejavujeme svoje plné spojenie s Pánom. V plnení vôle Krista máme účasť na Božej láske. Mnohí ľudia sa stretávajú s učením Krista. Vedia o jeho učení, poznajú ho, ale – zachovávajú ho? Plnia jeho príkazy? Žijú podľa nich? Tu je miesto pre vážne zamyslenie. Rozumieme, kto je Kristus? Poznať Krista ešte neznamená veriť Kristovi. Veriť je niečo iné, ako poznať. Kto chce byť Kristov, musí ho nasledovať. Kristus prišiel na svet, aby obetoval svoj život za celý svet. Kristus právom od nás žiada, aby sme všetko podriadili jemu; svojimi skutkami dokázali to, čo vieme, čo počujeme, o čom hovoríme. Samotná viera v Krista nestačí. Vieme, že aj diabol vie, kto je Kristus, ale koná podľa toho? Nie! Sv. Jakub nám pripomína: „Čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky? Môže ho taká viera spasiť“ (Jak 2,14)? Je potrebné, aby sme skonfrontovali svoju vieru v Ježiša Krista s vlastným životom. „Tak aj viera: ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva“ (Jak 2,17). A to nie iba vo sviatočné dni, prípadne vtedy, keď mi to vyhovuje, keď ja mám chuť. Na konci každého dňa si položme niekoľko otázok ohľadom svojich skutkov počas dňa. Pýtať sa seba na čas strávený v modlitbe, čas a kvalitu skutkov voči blížnym, úctu a povinnosť voči svojej duši i telu. Je potrebné dať seba Bohu, aby nás zmenil. Aby náš život nebol strávený len pre seba, pre svoje výhody, svoj egoizmus. Máme povinnosti nielen ku sebe, ale aj voči blížnemu a taktiež aj k Bohu. A to sa na zemi nezaobíde bez kríža, tvrdej práce na sebe. Je preto potrebné odstrániť nevedomosť v oblasti viery v našom živote. Na to sú otázky, ktoré sme povinní si nielen klásť, ale dať na ne odpoveď, ktorá musí byť v zhode s Ježišovými slovami. V opačnom prípade právom nám budú patriť slová pokarhania: „Choď mi z cesty, satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské“ (Mk 8,33). A je správne, že sa pýtame seba a chceme dať najlepšiu odpoveď na otázku: Kto je pre mňa Kristus?
Prednedávnom prebehla v televízii diskusia o transplantácii ľudských orgánov. Diskutovalo sa o tom, čo hovorí zákon, čo hovorí veda, čo hovorí etika a čo hovorí náboženstvo. Zamyslíme sa len nad tým, čo hovorí viera. Sú medzi nami sekty a hnutia, ktoré radikálne odmietajú akúkoľvek transplantáciu. Matka radšej volí smrť svojho dieťaťa, ako dá súhlas k transfúzii krvi či transplantácii obličky.
Na druhej strane iní príklad. Kňaz Gnocchi bol kaplánom a venoval sa ústavom sociálnej starostlivosti o deti. Ochorel a v 54 roku života zomrel. Jeho prianím bolo: Ak niektorý môj orgán môže pomôcť blížnemu, dávam svoj súhlas k transplantácii. Lekári mu odobrali rohovky z očí a 28. februára jednu transplantovali 11-ročnému chlapcovi Siviovi Colagrande. Chlapec stratil zrak, keď pobehoval okolo stavby ich domu, keď hasili vápno. Operácia trvala niekoľko hodín, ale chlapec dnes vidí. Po operácii si chlapec žiadal fotografiu darcu, ktorý mu daroval rohovku. So vzrušením pozeral na kňaza na fotografii jeho rohovkou. Druhú rohovku dostala 19-ročná nevidiaca slečna. Vďaka nej po operácii mohla dokončiť štúdiá. Vydala sa a môže pozerať na svoje deti.
Aj takto môžeme dať odpoveď na otázku Pána Ježiša: Za koho ma pokladáš ty?
Viera to je tajomstvo lásky. Nestačí mať vedomosti z teológie, keď nemám lásky, nemôžem hovoriť, že verím. Teológia je len cesta, ktorá vedie k Bohu. Viera je kladná odpoveď nielen slovom, ale aj skutkom nášho vnútra na požiadavku Krista k Bohu, blížnemu a ku nám samým. Ako memento nám môže poslúžiť jedno čínske príslovie, ktoré nám niečo napovie na akt viery: „Keď ukážeš prstom na hviezdy, len hlupák pozerá na prst a nie na hviezdy.“ Veriť znamená prijať celého Krista. Krista historického, ktorý prišiel na svet. Krista mystického, ktorý stále žije medzi nami pod spôsobmi znakov, ktoré sám ustanovil a cez ktoré je prítomný v Cirkvi. Počuť totiž od niektorých: „Verím v Boha, verím v Ježiša Krista, ale neverím kňazom, nepotrebujem obrady a celú tú úradnícku, administratívnu mašinériu, ktorá je okolo Krista.“ Zaiste však viera nie je položená len na kňazoch, viera nie je položená na viere kňazov, ale kňaz je nástroj, plní určenú úlohu z vôle samého Krista. Ježiš ustanovil viditeľnú Cirkev, ktorú zveril Petrovi, ktorý v evanjeliu vyznal božstvo Krista. Viera je spojená s Cirkvou. Človek môže byť spasený, aj keď nie je členom Cirkvi, ktorú založil Kristus. Cez Cirkev však nachádzame cestu k viere. V Cirkvi nachádzame prostriedky potrebné ku spáse. Pravda, aj Cirkev môže podať karikatúru viery. Dejiny dvoch tisícročí jasne hovoria o viere, ktorú Cirkev učí.
Je pravdou a my ju prijímame, že Kristus nám na zemi dáva zrealizovať svoje slová: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho“ (Mk 8,34-35).

Pýtajme sa každý sám seba: Aké prejavy viery moje okolie na mne vidí? A aké by mal vidieť? V čom mám svoju vieru prehĺbiť, prípadne, od čoho ju očistiť? V Kréde, ktoré budeme vyznávať, nájdeme nestarnúce, nevädnúce memento, na ktorom chceme ďalej budovať a rozvíjať svoj vzťah k Bohu, blížnemu i sebe samým.

Amen.