Dvadsiata štvrtá nedeľa "cez rok"

Poukázať na budovanie osobného vzťahu s Kristom.

Dvaja mladí ľudia, ktorí sa už dlhšiu dobu poznajú a vzniká medzi nimi vzťah úprimného priateľstva, si musia skôr či neskôr položiť vzájomnú otázku. Kto som pre teba, za koho má pokladáš? Som pre teba priateľ, partner do spoločnosti, budúci manžel, alebo len kamarát na zábavu a trávenie voľného času? Táto otázka určite vyvolá podnet na zamyslenie a prehodnotenie vnútorného postoja k osobe, s ktorou vytváram vzťah. Odpoveď na túto pre budúcnosť existenčnú otázku sa stáva kritériom pre následné rozhodnutie a pokračovanie vzťahu. Vzťah sa vyjasní a ozrejmí, a obidve osoby nadobúdajú istotu pre svoje budúce konanie.
V evanjeliu sa deje niečo podobného. Nejedná sa o dvoch mladých zamilovaných ľudí, ale o Ježiša, ktorý sa cestou pýta svojich učeníkov. „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ Oni mu odpovedajú: „Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša, iní za Jeremiáša, alebo za jedného z prorokov. “A za koho ma pokladáte vy?“, opýtal sa ich. Odpovedal Šimon Peter: „Ty si Mesiáš, Syn Boha živého“ (Mt 8,27-30).

Týmto úryvkom evanjelia Ježiš dosahuje akoby vrcholný bod na ceste svojho pôsobenia. Ježiš vie, že sa blíži chvíľa utrpenia a smrti. Vynára sa tu vážna a naliehavá potreba zasväcovať učeníkov do tajomstva smrti vykúpenia. Ježiš nezjavoval tajomstvo svojej osoby naraz. Odhaľoval im ho postupne. Najprv bol pre nich učiteľom, potom divotvorcom a nakoniec aj Mesiášom. Teraz nastala chvíľa, kedy mal odkryť tajomstvo svojho povolania.
Ježiš sa najprv pýta na mienku ľudí. Dostáva odpoveď, podľa ktorej je zaradený na čisto ľudskej rovine. Hoci Ján Krstiteľ, Eliáš, Jeremiáš, ku ktorým ľudia prirovnali Ježiša, boli významné postavy Starého zákona, ani jedno z mien nevystihovalo podstatu jeho tajomstva. Ľudia nepoznali Ježiša v jeho pravej podobe.
Ježiš sa neuspokojuje so všeobecnou verejnou mienkou a pýta sa na názor a postoj svojich najbližších. „Ty si Mesiáš“ (Mk 8,29), odpovedá Peter. Odpoveď bola správna, keďže Ježiš Petra verejne pochválil.

Nie je ťažké odpovedať na otázku, čo o Kristovi hovoria dnešní ľudia. Tu máme všetci dostatok odpovedí. Jedni ho pokladajú za historickú osobu, druhí za mytologickú osobu, ktorú si vymysleli ľudia zo strachu pred nevysvetliteľnými javmi, pre niektorých je predmetom vysokoškolského štúdia, iní ho zas pokladajú za geniálneho mysliteľa a filozofa, ktorý dokázal strhnúť za sebou množstvo ľudí. Ba nájdu sa aj takí, ktorí sa kvôli nemu zriekli pohodlia a odišli do samoty na púšť, alebo za vieru v Ježiša Krista obetovali svoj život.
Je dobré a užitočné, ak vieme o Ježišovi pekne a pútavo rozprávať, ak máme dostatočné náboženské vedomosti, vieme sa orientovať v teológii, v cirkevných dejinách. Bolo by zaiste veľmi málo, keby sme ostali iba pritom.
Ježiš sa neuspokojil s tým, čo o ňom hovorili ľudia. On ide ďalej. Pýta sa každého osobne: Za koho ma pokladáš, čo pre teba znamenám, aké miesto mám v tvojom živote?
Tu by sme sa s odpoveďami asi neponáhľali. Možno by nastalo aj trápne ticho. Odpoveď na konkrétnu Ježišovu otázku dávame svojím životom, svojimi skutkami a postojmi, ktoré veľmi jasne hovoria o našom vzťahu k nemu.
Náš omyl často spočíva v tom, že si myslíme, že stačí o Pánu Bohu pekne rozprávať, dôstojne sláviť liturgiu, poznať mienky a názory teológov. Aj to je dôležité, ale nie to najpodstatnejšie. Naša každodenná osobná skúsenosť s Bohom, život podľa evanjelia, snaha o kresťanskú dokonalosť – to sú piliere, na ktorých stojí náš vzťah k Bohu, ktorý dáva vyčerpávajúcu odpoveď na otázku dnešného evanjelia.
Ľudia nechcú počuť teologické a filozofické úvahy o Bohu, ani ich nezaujíma, koľko nových cudzích slov sme sa naučili. Oni potrebujú počuť o našom vzťahu ku Kristovi. O tom, čo Kristus znamená pre mňa osobne. Čo som s ním zažil. Ako prežívam s ním spoločenstvo pri modlitbe.

Priateľ kňaz mi spomínal, že spirituál kňazského seminára ho pozval, aby si pripravil duchovnú obnovu pre bohoslovcov. Mladý kňaz pri pozvaní vyjadril obavu a prosil svojho bývalého spirituála o radu, z čoho čerpať a čo hovoriť, keďže len pred niekoľkými rokmi sedával v seminárskych laviciach. Vtedy mu spirituál povedal: „Nehovor im, čo si prečítal a počul o Kristovi. Chlapcov to už nezaujíma. Hovor im o svojom vzťahu ku Kristovi. O tom, čo žiješ.

Evanjelium dnešnej nedele nám ponúka možnosť zamyslieť sa a prehodnotiť svoj vzťah ku Kristovi.
Na čom vlastne stojí vzťah s Ježišom. Vzťah, ktorý je postavený na dôvere, láske a úprimnosti sa stáva priateľstvom. Všetci sa máme usilovať o priateľstvo s Ježišom.
V čom spočíva a ako sa žije priateľstvo s Ježišom?
V pravom priateľstve medzi ľuďmi túžime po priateľovej prítomnosti, po jeho slovách, po jeho objatí, často naň myslíme. To isté by malo platiť o našom vzťahu k Ježišovi.
Kristus nám ponúka svoje priateľstvo. On je stále k dispozícii.
Mnohí ľudia veria v Boha, v jeho existenciu, ale predstavujú si ho ako niekoho, kto je ďaleko od ľudí, koho nezaujíma človek so svojimi problémami a ťažkosťami. Veria v nejaké vyššie Bytie, ktoré ich prevyšuje. Boh však nie je niečo, Boh je niekto. Niekto, kto je dôvodom našej existencie a zmyslom ľudského života. Náš kresťanský Boh je Bohom osobným. On má ku každému človeku osobitný vzťah a prejavuje záujem o nadviazanie vzťahu.
Možno sa natíska otázka. Či môže ten veľký, nekonečne všemohúci Boh, hovoriť s človekom a či ho môže človek vôbec rozumieť?
Kristus, aby ho mohol každý poznať a počúvať, vzal na seba ľudské telo, stal sa človekom a hovoril nám svojím slovom a príkladom. Pred svojím odchodom k Otcovi ustanovuje sviatosť Eucharistie, v ktorej ostáva prítomný medzi ľuďmi až do skončenia sveta.
Každý vzťah stojí čas a námahu. Opravdivý priateľský vzťah si často vyžaduje zriekanie svojich túžob, predstáv, prispôsobenie sa druhému. Priateľský vzťah žije z obety.
Kde niet vzájomnej obety, tam vzťah hasne, umiera. Pre človeka, ktorého milujeme, sme schopní aj tých najväčších obiet.

Nebojme sa osobného vzťahu s Ježišom, aj keď to nebude ľahké, on sa nenechá zahanbiť vo svojej veľkodušnosti. Hoci Ježiš nesľuboval svojim nasledovníkom ľahký a bezstarostný život, predsa ho toľkí nasledovali a neváhali priniesť kvôli nemu aj obetu vlastného života. Veríme a sme pevne presvedčení, že to neoľutovali. Vzťah s Ježišom sa určite oplatí.
Ako je to s nami? Ak sa zamyslíme nad svojím životom a budeme k sebe úprimní, musíme si s pokorou priznať nedostatky a rezervy vo vzťahu ku Kristovi. Formalizmus, náboženská tradícia, zvykovosť, ľahostajnosť, to sú prekážky, ktoré nám bránia v osobnom vzťahu ku Kristovi.

Max Kašparu, český psychiater, stály diakon, v knihe Veromeř opisuje svoju skúsenosť z rozhovoru so svojou spolužiačkou na pomaturitnom stretnutí.
„Počúvaj,“ začala spolužiačka, „počula som, že si bol vysvätený na diakona, už nepracuješ na psychiatrii?“
„Ale áno, pracujem aj na psychiatrii,“ odpovedal som krátko a čakal, kde bude Jarkina téma reči smerovať.
„Ale s kostolom a Cirkvou máš niečo spoločného?“
„To áno, to mám.“
„Ja som tiež veriaca,“ povedala a usmiala sa na mňa.
„To je dobre. A ako sa líšiš od neveriacich?“
Jarka bola vždy pohotová a bystrá a takou sa ukázala aj teraz.
„Chodím pravidelne každý rok na polnočnú.“
„Len na polnočnú omšu?“
„A ako často chodíš do kostola ty?“ spýtala sa ma zvedavo.
„Chodím do kostola pravidelne v nedeľu a v prikázané sviatky a keď mi čas dovolí, aj vo všedné dni.“
Jarka sa zhlboka nadýchla a s údivom povedala: „To by som musela byť fanatik.“
„Počúvaj, Jarka, máš manžela?“
„To vieš, že mám,“ čudovala sa mojej otázke.
„A ako často ti chodí domov?“
„Predsa každý deň.“
„A nie je ten tvoj manžel nejaký fanatik? Nepreháňa to? Nestačilo by, keby sa na teba prišiel pozrieť raz za rok a ďalších dvanásť mesiacov by hovoril, že verí v tvoju existenciu?“
Jarke došlo aj bez ďalšieho komentára, že kto má niekoho skutočne rád a skutočne mu verí, chodí k nemu čo najčastejšie, túži byť tomu druhému nablízku.

Tak je tomu nielen vo vzťahu medzi ľuďmi, ale tiež vo vzťahu medzi človekom a Bohom. Kresťanská viera to nie sladký sentiment jednej vianočnej noci, ale je to záležitosť vzťahu dvoch bytostí.

Pri čítaní životopisov svätých som často rozmýšľal, kde čerpali títo hrdinovia silu premáhať strach z utrpenia, bolesti a smrti. Áno, bol to práve hlboký a dôverný vzťah priateľstva s Kristom. Určite nie taký, o akom sme počuli v rozhovore s „veriacou“ spolužiačkou.
Aká je naša odpoveď na Kristovu otázku: „Za koho ma pokladáš ty?“ Niet dňa, ktorý by si nežiadal našu osobnú odpoveď. Buď odpovieme teoreticky a možno aj teologicky správne, alebo prakticky svojím životom. Začnime, a to ešte dnes.

Amen.