Dvadsiata štvrtá nedeľa "cez rok"

V znamení kríža je naša spása.

Skúsme dať odpoveď na hádanku: Čomu sa žiadny človek nevyhne? Vyjadrime to jedným slovom. Tým slovom je kríž.

Skupina mladých chcela Božím slovom osloviť rovesníkov. Obrátil sa na firmu, ktorá vyrábala zrkadlá. Objednal niekoľko tisíc zrkadiel takej veľkosti, aby pohodlne vošli do vrecka. Na každé jedno zozadu pripevnil slová z dnešného evanjelia: Ježiš sa pýta: „A za koho ma pokladáte vy?“ Pod týmto citátom bolo: „Ak chceš vidieť, koho Boh oslovuje, pozri na druhú stranu.“ Tieto zrkadielka ako dar mnohých bezstarostných mladých ľudí aspoň na chvíľu zastavili a zaiste viacerí sa vážne zamysleli.

Ježiš nikomu z nás nechce pokaziť náladu. Naopak. Chce, aby sme objavili zmysel svojho života.

Na to upozorňuje Ježiš slovami: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho“ (Mk 8,34-35).

Ježiš učeníkom začína odhaľovať svoje tajomstvo, prečo prišiel ako človek na svet. Pomocou otázok, ktoré im Ježiš kladie, majú pochopiť, čo od nich bude Ježiš požadovať. Petrova odpoveď vedená Duchom Svätým vyjadruje, kto je Ježiš: Mesiáš! Apoštoli ešte nerozumejú Kristovmu tajomstvu o Mesiášovi a preto ich poúča: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych“ (Mk 8,31). Nazýva sa Synom človeka. Apoštoli v ňom vidia Mesiáša. Je Božím tajomstvom, že toto zjavenie, ktorého sa učeníkom dostáva, nemožno poznať len ľudskými zmyslami, že sa dá vidieť iba v Bohom darovanej viere. Božská podstata je skrytá pod vonkajším zjavom človeka.
To čo nasleduje po Ježišovom vysvetlení v správaní Petra, je úplný zvrat. Peter vedený Duchom Svätým vyznáva, že Ježiš je Mesiáš, ale nechápe poslanie Ježiša, Mesiáša v jeho poslaní. Tajomstvo Božieho Syna sa musí splniť v tom, že zvíťazí ako uvrhnutý do najväčšej biedy, ako obetovaný potupnej smrti. Ježiš tak koná vo vedomí blížiacich udalostí, ktoré majú svet spasiť.
Peter koná impulzívne, rýchlo, cíti sa hovorcom apoštolov a vznesie protest. Peter dostal tvrdé pokarhanie od Ježiša: „Choď mi z cesty, satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské“ (Mk 8,33), a pochopí ho po nanebovstúpení Ježiša, keď príjme Ducha Svätého. Tvrdé slová, pomenovanie Petra Satanom, sú výstrahou pre tých, ktorý neprijmú Ježiša, bohočloveka s jeho utrpením za spásu celého sveta.
Ďalšie vysvetľovanie má pomôcť pochopiť, čo bude nasledovať. Apoštoli si musia osvojiť cestu, po ktorej kráčal Ježiš a ktorá sa stala cestou spásy. Apoštoli sa musia zasvätiť službe obety. Len ten, kto zaprie sám seba, kto sám sebe dokáže povedať „nie“, čiže dokáže vziať svoj kríž a bude nasledovať Ježiša, zachráni si život pre večnosť.

Do konca čias kto chce byť Ježišovým učeníkom, musí ho nasledovať po tejto ceste kríža, na ktorej jediným svetlom je viera v Boha.

Počas stavby Emerson Hall v Harvardskej univerzite dekan Charles Eliot oslovil psychológa a filozofa Williama Jamesa, aby navrhol vhodný nápis nad vchod do tohto nového domova filozofickej fakulty.
Po nejakom čase James poslal Eliotovi výrok gréckeho filozofa: „Človek je mierou všetkých vecí.“
James nedostal žiadnu odpoveď od dekana. Videl však, že na lešení, za ochrannou plachtou usilovne pracuje umelec. No keď sa práca ukončila a plachtu strhli, nastalo prekvapenie. Nápis znel: „Pane, čože je človek, že sa k nemu priznávaš?“ (Ž 144, 3).
Eliot nahradil Jamesov návrh slovami žalmistu. Na týchto dvoch nápisoch cítiť veľký rozdiel medzi zmýšľaním zameraným na Boha a zmýšľaním zameraným na človeka.
Je to výzva pre nás: Znamením kríža začínajme a končime deň a všetky modlitby. Robme znamenie kríža pomaly, veľkým pohybom od čela na prsia, od jedného ramena k druhému. Je to znamenie vesmíru a znamenie vykúpenia. Na kríži náš Pán vykúpil všetkých ľudí. Krížom posväcuje človeka až do posledného vlákna jeho bytosti. Preto to znamenie robíme pred modlitbou, aby do nás vnieslo poriadok a zapálilo nás, sústredilo v Bohu naše myšlienky, srdce a vieru. Po modlitbe, aby v nás zostalo to, čo nám Boh daroval.

Poľský dramaturg Bransteatter v hre Návrat márnotratného syna (Varšava 1948) uvádza príklad zo života umelca Rembranta. Pred Rembrantovým rodinným domom v Leyde stojí kríž. Treba ho odstrániť, lebo hatí prenikaniu svetla do bytu a zacláňa výhľad. Drevorubači zotínajú kríž sekerami. A hľa, kríž vyrastá v jeho rodine. Rembrantovi umiera žena, stratí syna a dcéru, upadá do dlžôb, berú mu dom i obrazy. V poslednej núdzi nachodí cestu k Bohu, šťastie i svetlo, ktoré takéto reflexie vrhá na jeho maľbách. Duchovne obrodený vyznáva: „Keď človek chce dobre poznať cenu života, musí prejsť cez veľkú búrku. Každé stvorenie prináša na svet malý lúč svetla. Utrpenie a trpká krivda očisťujú toto svetlo, ktoré sa stáva čoraz jasnejšie ako briliant, keď ho brúsia.

Kde berú silu trpiaci, chorí, skúšaní? Odkiaľ tí, čo sa im venujú, čo znášajú s nimi tieto ťažkosti, čerpajú silu? Kde berú silu tí, čo v nebezpečnej práci riskujú pre iných životy a obetujú svoje životy? Ukážu na kríž: Kríž je našou silou i zárukou našej spásy.
Kríž nám patrí. Aj keby sme si vedeli život bez osobných krížov predstaviť, predsa ukrižovaný Ježiš je naša istota, nádej, ukazovateľ na ceste do večnosti s ním. O takej istote hovoril kardinál Cheverus.

Kázal v parížskej katedrále Notre Dame pôstne kázne. Hrnuli sa na ne zástupy veriacich, ba aj mnohí evanjelici. Tí boli jeho kázňami nadšení, ale nepáčilo sa im, že na kazateľnici je umiestnený veľký kríž Krista Pána. Kardinál sa to dozvedel a nasledujúcu nedeľu začal kázať takto: „Počul som, že niektorým mojim poslucháčom sa nepáči kríž, ktorý visí tu na kazateľnici. Chcem im vyhovieť, a preto ho dám odniesť.“ A zvesil ho a odovzdal kostolníkovi. A potom pokračoval: „A teraz vám vyrozprávam skutočnú udalosť, ktorá sa tu v meste nedávno stala. Akýsi zloduch si počkal v úzkej uličke na bohatého človeka, ktorý si pokojne kráčal po ulici. Vyrútil sa na neho, zrazil ho na zem, aby ho zabil a okradol. Videl to náhodný chodec, veľký silák, priskočil, odsotil zločinca a svojím telom zakryl slabého človeka, aby ho ochránil. V tom sa zločinec rozzúril a z pomsty za to, že mu chodec prekazil plán, vrazil mu nôž do chrbta a utiekol.
Túto scénu videl z vysokého okna svojho ateliéru akademický maliar. Bol taký vzrušený, že v nasledujúcich dňoch namaľoval túto udalosť na plátno. Potom vyhľadal zachráneného muža a priniesol mu obraz. A ten pohnutý pohľadom na obraz zvolal: „Ó, drahý majstre, vy ste na obraze zachytili pravú podobu môjho záchrancu, ktorý ma zachránil svojím telom. Predajte mi ten obraz, kúpim ho za hocakú vysokú cenu, lebo chcem mať svojho záchrancu stále pred očami.“
A kardinál pokračoval: „Tu na kazateľnici visel obraz nášho záchrancu Ježiša Krista. Zachránil nás od večných trestov za hriechy. Zakryl nás svojím telom a dal si prebodnúť svoje srdce z lásky k nám. Mohol by teda niekto z vás rozumne odmietať portrét nášho záchrancu?“
A všetci prítomní, všetci do jedného zdvihli ruky a volali: „Chceme naspäť kríž! Chceme ho naspäť!“ A znova zavesili kríž na kazateľnicu.

Ako si nevieme predstaviť Ježiša bez kríža, tak naše kríže majú zmysel jedine s Ježišom ukrižovaným. Uverili sme Ježišovým slovám: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho“ (Mk 8,34-35).

Náš život je často hádanka. Dokážeme ju vyriešiť s Ježišom, naším ukrižovaným Kráľom, ako to urobili ženy Pruska.

Pruský kráľ Frederik William III. sa počas svojej vlády ocitol vo vážnej situácii. Vojny vyčerpali kráľovskú kasu a kráľ začal pociťovať akútny nedostatok financií. Nechcel však sklamať národ a kapitulácia pred nepriateľmi bola nemysliteľná. Po starostlivom zvážení sa rozhodol obrátiť na ženy Pruska. Poprosil ich, aby priniesli na podporu národa svoje šperky zo zlata a striebra. Tie, ktoré tak urobili, dostali ozdobu z bronzu a železa, na ktorej bol nápis: "Dala som zlato za železo - 1813." Ženy na kráľovu výzvu odpovedali v hojnom počte. Zaujímavé je to, že túto ozdôbku od kráľa si vážili viac než šperky, ktorých sa vzdali. Dôvod je zrejmý: nápis všetkým pripomínal, že niečo obetovali pre kráľa a pre národ. Pravé šperky prestali byť módne. Ani ženy, ani muži nenosili žiadne šperky okrem tejto kráľovej ozdôbky.

Mladí apoštolovali pomocou zrkadielok. My kresťania predstúpime raz pred svojho Kráľa bez ozdôb sveta, ale so znamením kríža.

Amen.